Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Pod drobnohľadom

SLOVENSKO - Geomorfologický vývin - štvrtohory (16. časť)
zdroj:
Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané:
29.9.2009

Reliéf neogénnych sopečných štruktúr

Sopečná činnosť v neogéne trvala dlho, opakovala sa a medzitým staršie tvary nakopené vulkanizmom podľahli erózii a denudácii a na takéto trosky sopiek sa nakopila nová generácia sopečných útvarov. Soptením u nás vznikali prevažne kužele zvrstvených sopiek. Neboli to len jednoduché sopky, a1e aj sopky zložene, s parazitickými krátermi. Odolnejšie lávové prúdy zaujali prevažne užšie časti zvrstvených sopiek. Sypké hmoty, t. j. sopečný popol, piesok, a kamene, vyvrhované pri výbuchoch plynov sa uložili jednak okolo kráterov ako tuf a brekcia, jednak ich prúdy vody splavovali ďaleko pod úpätia sopiek, kde sa v zniženinách medzi sopkami a v podhorí ukladali do takmer horizontálnych vrstiev tufov a brekcií.

Geologická stavba našich sopečných pohorí je teda komplikovaná. Vulkanické hmoty mladších fáz poprerážali zvyšky starších vulkanických štruktúr a prekryli ich zdenudovaný a často aj rozlámaný reliéf. Mladšie sopečné hmoty často uviazli v starších v podobe pňov, výplní komínov a trhlín. Trhlinami cirkulujúci horúce vody a plyny premenili staršie sopečné horniny, a tak z nich vznikli menej odolné propylity alebo odolnejšie prekremenené obvody. Výbuchy trhali a rozmetávali vrcholy sopiek. Jednotlivé kryhy nerovnako zosadávali. Povrch sopečných pohorí, najmä spočiatku, keď bola sopečná činnosť ešte v plnej sile, sa veľmi rýchlo rozrušoval.

V dnešných tvaroch povrchu sa zachovalo len málo pôvodných foriem, lebo takmer všade tieto pôvodné formy zničili a značne aj zarovnali exogénne procesy. Nivelizovaný povrch vnútorné sily opäť rozlámali, pričom niektoré kryhy sa vyzdvihli, rôzne sa naklonili ako hrasti, iné poklesli. Poklesnuté kryhy tvoria osnovu dnešných kotlín, Žiarskej, Pliešovskej, sčasti aj Zvolenskej, a čiastočne tiež obrysy vePkých dunajských kotlín, ktoré dočasne zaliali jazerá alebo aj more.

Súčasné tvary povrchu sopečného pásma sú teda výsledkom zložitých dejov. Veľké tvary sú hlavne dôsledkom mladého rozčlenenia zlomami. Na ich povrchu sa zachovali tvary starších eróznych cyklov. Od stredného pliocénu dodnes opäť prebieha rozrušovanie vyzdvihnutých krýh i zvyškov zvrstvených sopiek. Na formovanie povrchu erózno-denudačnými procesmi - ako inde - vždy vplývali vlastnosti hornín a stavba. Podľa toho tvarová náplň rozrušovaných pohorí sopečného pásma je nasledujúca:

a) stupňoviny na rozrušovaných kryhách stratovulkánov (zvrstvených sopiek),

b) podhorské a medzihorské sopečné tabule,

c) vypreparované intruzívne telesá, t. j. pne, výplne komínov a trhlín,

d) tvary rozrušovaných propylitizovaných a prekremenených obvodov,

e) zvyšky lávových pokrovov vrcholových pyroxenických andezitov, bazaltoidných andezitov a čadičov.

a) Rozrušovaním horských krýh zo zvrstvených sopíek vzniká reliéf, v ktorom sa striedajú miernejšie svahy a zníženiny na tufoch a aglomerátoch stmelených tufom a sopečným pieskom so strmšímí sklonmi na tvrdých lávových pokrovoch. V hlbšie a ostrejšie rezanom reliéfe na vrstvách lávových prúdov sa vytvárajú skalné hrady (defilé), lemované hranatými hroblinami. Doliny sa na nich zužujú až do skalnatých tiesňav. Brdovitosť či hladkosť reliéfu a hustota striedania sa oboch typov svahov súvisí s nahustením lávových prúdov a s energiou reliéfu.

Stupňovitý, striedavo bralnato-hladký reliéf je charakteristický najmä pre západné úbočie Vtáčnika, západné úbočia Štiavnických vrchov, ktoré sa klonia k Hronu, pre východnú, vyššiu časť Kremnických vrchov, južné a západné sklony Pohronského Inovca, pre niektoré časti Slanských vrchov, Vihorlatu a Popričného. Poľana si dosiaľ napriek značnému zníženiu zachovala charakter stratovulkánu s rozbiehavou riečnou smeťou na obvode, s erózne rozšíreným kráterom do tvaru kaldery, do ktorej sa koncentricky zbiehajú v priestore Kysliniek pramene Hučavy.

Prof. R. Kettner považuje aj Javorie za južný obvod vrcholu zničeného stratovulkánu s excentricky zachovanou riečnou sieťou na južnom úbočí. Možno aj Drahov a Popričný sú zvyškami silne rozrušených menších stratovulkáuov.

b) Na pokrovoch tufov a sopečných aglomerátov, ktoré sa uložili na podhoriach stratovulkánov splavovaním alebo ukladaním laharov, zachovali sa zvyšky piedmontových (úpätných) sopečných tabúľ. Najkrajším pozostatkom takej tabule je Krupinská planina. Tvoria ju vrstvy tufitov a navrchu hrubé pokrovy tufov a brekcií ktoré sa uložili na podnoží stratovulkánov Javoria a Štiavnických vrchov približne do horizontálnych vrstiev. Tabuľa sa zachovala vďaka tomu, že pri zlomovom rozčleňovaní zaujala polohu nižšiu ako kryhy Ipeľskej kotliny, kde takéto vrstvy erózia dávno zničila a zatlačila strmé južné okraje tabule na sever do línie Šiah a Modrého Kameňa. Strmý južný okraj erózia rozrýva a kde-tu oddelila vrchy tvaru tabuľových svedkov. Potoky sa na povrchu tabule lúčovito rozbiehajú a režú tabuľu (čím nižšie, tým hlbšie) úzkymi, miestami takmer kaňonovitými dolinami na široké ploché chrbty. Strmé stráne týchto dolín sa so širokými náhornými plošinami stretávajú v ostrých hranách. Tabuľové formy pomáha zachovávať priepustnosť tufov, aglomerátov a brekcií.

Zvyšky úpätných sopečných tabúľ sa doposiaľ zachovali na svahoch Veporského a Gemerského rudohoria. Vo Veporskom rudohorí nad Breznianskou kotlinou je veľkým tabuľovým svedkom Hajná hora. Ešte väčšie, eróziou na kusy rozdrobené tabuľové svedky po kedysi rozsiahlej a azda na veľkých plochách západnej časti Slovenského rudohoria sa rozkladajúcej sopečnej úpätnej tabuli sú pokoradzská a blžská tabuľa, ako aj jej malé zvyšky pri Lipavci, Poproči, Kameňanoch a inde.

Silne pretvorenou úpätnou sopečnou tabuľou je podhorie Popričného, niektoré časti Štiavnických vrchov na juh od Sitna, detvianske podhorie Poľany a drobnejšie tabuľové kryhy v nižších častiach Slanských vrchov. Aj v západnej časti Kremnických vrchov a na obvode Vtáčnika sa vyskytujú menšie kryhy tabuľových pokrovov ako svedky. Pri Prievidzi je to tabuľová kryha, ktorá sa končí nad mestom.

c) Znakom veľmi pokročilej deštrukcie sopiek sú vypreparované tvrdé horniny, ktoré uviazli ako výplň sopečných komínov a ako lakolitové telesá pod povrchom sopiek. Azda najkrajšie vzory takéhoto reliéfu možno vidieť v severnom okolí Prešova medzi Veľkým Šarišom a Kapušanmi. Aj Šarišský a Kapušiansky hrad stoja na takých eróziou vypreparovaných telesách z andezitu.

Je to kus svojráznu Českého stredohoria preneseného na východné Slovensko. Rovnakého pôvodu je aj vrch Oblik nad Hanušovcami a Piliš pri Strede nad Badrogom, ktoré majú tvary kužeľovitých vrchov. Pekné príklady vypreparovaných výplní sopečných komínov, prerážajúcich sloj uhlia, sú vrchy Veľký a Malý Grič nad Handlovou. Kedysi boli v centre stratovulkánu, ale dnes je už okolo hlboká kotlina. Vypreparovanými telesami odolnejších andezitov sú aj vrchy Rohy, Snohy a Syroň medzi Zvolenskou Slatinou a Detvou, centrá staršej sopečnej činnosti, ako Porana a Javorie. Pekný príklad lakolitov, odkrytých z neogénnych usadenín, v ktorých uviazli, sú andezitové vrchy Šiatoroš a Karanč v Cerovej vrchovine južne od Fiľakova. Podobné sú vrchy z viskóznejšej ryolitovej lávy pozdĺž stredného toku Hrona, napríklad Raj nad Novou Baňou.

d) Obvody propylitizovaných a miestne prekremenených sopečných hornín majú podobné tvary reliéfu ako územia reliéfu na granodioritoch. Propylitizáciou zmäkčené andezity a ich premenené tufy a brekcie miestami pretína sieť kremenných žíl, niekedy aj zrudnených. Metamorfózou sa zmenšili rozdiely v odolnosti hornín a hranice medzi nimi sa zastreli. Ostali však jadrá menej premenené, zóny s hlbšou premenou a obvody prekremenené. Nerovnakým zvetrávaním a selektívnou eróziou a denudáciou sa vyvinul reliéf okrúhlastých kopcov a vrchov, korunovaných niekedy andézitovými balvanmi, ktoré majú guľovitý rozpad. Obvody s intenzívnejšou propylitizáciou zaberajú zníženiny a v niektorých prípadoch aj malé erózno-denudačné kotlinky, ako je Novobanská kotlina. Opísaný typ štruktúrneho reliéfu je charakteristický pre oblasť výskytu polymetalických rúd v okolí Banskej Štiavnice, Banskej Belej, Teplej, Piargu, pre okolie Kremnice a v Javorí pre skupinu Ostrožky.

e) Na chrbtoch niektorých sopečných pohorí sú trosky prúdov pyroxenických andezitov, ktoré erózia izolovala ako skalnaté čiapky. Vo Vtáčniku také prúdy tvoria bralnatý útvar Buchlova alebo Kláštorskej skaly. Na krajoch sa rozpadávajú v skalné piliere a kancle. Aj vrchol Sitna tvorí čiapka pyroxenického andezitu. Podobne vznikli vrch.olové chrbty niektorých častí Slanských vrchov i najvyššie vrchy, Šimonka (1092 m) a Krivý javor (1025 m). Vo Vihorlate vystupujú zvyšky najmladších prúdov ako bralnaté trosky. Z nich sa vytvoril Vihorlat (1074 m) Sninský kameň (1001 m). Zvyškami plochých lávových prúdov je aj Klenovský a Ľubietovský Vepor.

Spomenuté zvyšky prúdov najmladších andezitov na chrbtoch pohorí sa pôvodne rozliali na znížený povrch panónskej rovne. Svedčia o veľkých zmenách reliéfu našich sopečných pohorí v spodnom panóne. Podobné zvyšky 10 - 1 S m hrubých lávových prúdov z čadičov sa najlepšie zachovali c Cerovej vrchovine v okolí Fiľakova a Hajnáčky. Rozliali sa do riečnych dolín, vyerodovaných do treťohorných, málo spevnených slienitých pieskov a pieskovcov na rozhraní pliocénu a treťohôr. Čadiče, ako veľmi odolná hornina, zachránili dná dolín od ďalšieho prehlbovania a nové doliny sa vyvinuli vedľa; tým sa zmenili tvary celých bazénov potokov natoľko, že nastala inverzia reliéfu. Čadičové prúdy ako stolové vrchy a chrbty s bralnatými lemami korunujú rozvodia. Takýmito stolovými vrchmi a chrbtami sú Pohanský vrch (581 m), Bučoň (515 m) i široká čadičová planina Medveš. Na Ragáči sa dokonca zachoval zvyšok ľahkého čadiča zo stuhnutej spenenej lávy vystupujúcej v tvare "hornitos". Zatiaľ čo miestami došlo k ďalekosiahlej inverzii reliéfu za geologicky pomerne krátky čas, niektoré doliny ešte aj dnes vypĺňajú prúdy čadičov. Takáto výplň doliny je na severnom úbočí Bučoňa nad Husinou. Iný mladý prúd čadičovej lávy zostupuje z Putikovho vrchu nad Tekovskou Breznicou až do doliny Hrona oproti Novej Bani. Čadičová, u nás najmladšia sopečná fáza siahala až do štvrtohôr, lebo inak by bolo ťažko vysvetliť polohu čadičových prúdov v úrovni k dnám súčasných dolín.

483 (44K)
Vulkán

1. časť    2. časť    3. časť    4. časť    5. časť    6. časť    7. časť    8. časť    9. časť    10. časť    11. časť    12. časť    13. časť    14. časť    15. časť    16. časť    17. časť