Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO - Geomorfologický vývin - štvrtohory (6. časť)
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 10.9.2009

Krasový reliéf

Na Slovensku sa vyskytuje dosť uhličitanových hornín, ktoré voda, obsahujúca rozpustený kysličník uhličitý, leptá na stenách puklín a vrstvových špár, a tak vytvára pod zemou široké sústavy dutín, schopných prijať veľké množstvo zrážkovej vody. Sú to najmä rozličné druhohorné vápence a v menšej miere aj dolomitické vápence, pokiaľ sú chemicky dosť čisté a neobsahujú mnoho ílovitých častíc. Dobre krasovatejú vápence stredného triasu - gutensteinského a wettersteinského typu, ďalej niektoré typy jurských vápencov, ako napríklad liasový borinský vápenec, i niektoré vápence spodnej kriedy, napríklad muránsky vápenec v Tatrách. Niektoré typy slienitých, bridličnatých vápencov a dolomity krasovatejú ťažko.

Vápence sa na Slovensku vyskytujú, s výnimkou nepatrnej rozlohy treťohorných vápencov a sladkovodných travertínov, v pásme stredných Karpát a v bradlovom pásme. Menej je už však súvrství dobre krasovatejúcich, dostatočne hrubých vápencov, najmä v bradlovom pásme v obalovej a v príkrovových jednotkách tatranského a nízkotatranského oblúka pohorí stredných Karpát. Mohutné súvrstvie vápencov na veľkých plochách sa vyskytuje len v rudohorskom oblúku v obidvoch spomenutých synklinoriálnych pásmach, na ktorých sa konzervovali rozsiahle zvyšky starého, vyrovnanejšieho povrchu našich Karpát. Dostali názov planiny. Nájdeme na nich vyvinuté všetky povrchové tvary krasovatenia, t. j. škrapy, závrty (krasové jamy), úvaly, polje, humy, priepasti, krasové studne, slepé doliny aj iné tvary s dobre vyvinutým krasovým reliéfom bez povrchovej vodnej siete. Preto sme tento typ krasu u nás nazvali planinovým krasom.

V bradlovom pásme, v tatranskom a v nízkotatranskom oblúku pohorí a vo Zvolenskej kotline sa nachádzajú pásy krasových území rozrezané potokmi do takej miery, že sa tu vyvinuli len niektoré krasové tvary. Zriedka sa vyskytujú menšie plošinky so závrtmi. Prevažne sú tu neširoké pásy krasovatejúcich vápencov medzi pásmi nekrasovatejúcich hornín, rozčlenené cudzorodými potokmi na normálne doliny a hrebene, s častým výskytom suchých dolín. Len čas~ vody preteká pod zemou, ale to stačí, aby sa aj tu vyvinul bohatý svet jaskýň, ktorý sa začína ponormi a končí vyvieračkami. Je to kras riečno-dolinový. Planinový kras sa u nás rozkladá na planinách Slovenského krasu a na Muránskej planine. Čiastočne sa zachoval na planinách Slovenského raja (Glac, Geravy, Pelc, Lipovec), no jeho rozlohu tu obmedzila sieť romantických kaňonov.

Slovenský kras

Vzácnym miestom našej prírody je Slovenský kras. Tento názov prvý raz použil poľský geograf A. Rehmann r. 1895; neskôr ho nesprávne nahrádzali názvom "Juhoslovenský kras". U nás niet inej orografickej jednotky, ktorá by si zaslúžila nosiť vo vlastnom mene pojem kras. Preto pojem 1iptovský kras alebo tisovský kras znamená len toľko, že ide o kras v Liptove alebo kras pri Tisová.

Slovenský kras sa rozkladá na ploche asi 800 km2. Vytvárajú ho masívne vrstvy druhohorných vápencov a dolomitických vápencov, ktoré ležia na nepriepustných verfénskych hlinitých bridliciach, spolu zvrásnené do tvaru širokých synklinálnych a úzkych antiklinálnych pásov.

Nasúvajú sa mierne na sever a pritom ich prestupujú priečne i smerové zlomy. Dlhotrvajúci odnos v treťohorách povrch značne znížil a zarovnal, takže v jadrách antiklinál sa objavili málo odolné verfénske hlinité bridlice. Ešte v spodnom pliocéne tiekli rieky po plochom povrchu na úrovni planín. Sečnú roveň pokrývala hrubá vrstva červenej hliny - produkt zvetrávania vápencov. Zvyšok z nej možno vidieť pri hradskej na západ od Silice aj západne od Ardova, ako aj nad Gemerskou Hôrkou a v okolí Debrada pri Moldave. Miestami sa vyskytujú aj pozostatky riečneho štrku.

Z plochého povrchu kde-tu vyčnievali osamotené skrasovatené vrchy kužeľovitých tvarov. Zvyšky takýchto vrchov sú na planine Koniar a na Plešivskej planine. Po spodnom pliocéne sa povrch krasovej plošiny zdvihol a mierne naklonil. Štítnik, Slaná, Zádielsky a Hájsky potok odvtedy vrezali do Slovenského krasu miestami až 400 m hlboké kaňony. Divokosťou a bralnými scenériami vyniká Zádielska tiesňava. Úzka je aj Hájska dolina, ale kaňony Slanej a Štítnika, hoci hlboké, majú dná široké, vyplnené hrubými nánosmi oboch riek a po stranách i svahovinami. Tým, že sa hlavné rieky zarezávali, poklesla úroveň krasovej vody, čím sa zlepšil aj odtok do prameňov, znižujúcich sa do úrovne hlboko vrezaných riek.

Na antiklinálnych pásoch. voda vymyla do verfénskych bridlíc pozdĺžne doliny a brázdy. Krásou vyniká hlboká Turnianska dolina. Na severnom okraji planín potoky vymyli dlhú brázdu, rozširujúcu sa pod Rožňavou do tvaru kotliny. Slabo odkryté nekrasové horniny v jadrách antiklinál sa odvodňujú slepými dolinami do vyvýšených synklinálnych pásov. Na takých miestach sa vyvinuli uzatvorené nekrasové inverzné (obrátené) zníženiny a zníženiny s plytkým krasom. V smerných zníženinách je Silica a Silická Brezová. Aj slepé doliny od Domice po Ardovskú jaskyňu ležia v inverznej erózno-denudačnej brázde. Tieto obrátené zníženiny sú vlastne polje.

Pozoruhodný, ale v krase všeobecne rozšírený je jav, že poloha rozvodí na krasových planinách sa neriadi tvarmi reliéfu, ale rozložením tektonicky vyvýšených pásov nepriepustných hornín. V Slovenskom krase sú na antiklinálnych zníženinách reliéfu a voda z nich odteká do synklinálnych pásov.

Synklinálne pásy v Slovenskom krase koncentrujú podzemný odtok vody. Cirkulácia vody tu prebieha v hĺbke, prevažne v neznámych jaskyniach a sifónoch, pomerne rýchlo, ako o tom svedčia vyvieračky, rýchlo reagujúce na dážď i na topenie snehu. Tieto vyvieračky ako veniec obtáčajú úpätia krasových planín. Ani kvapka vody zo synklinálnych pásov hlbokého krasu neodteká po povrchu. Vsakuje do ponorov a puklín na dnách krasových jám, ktoré sa vytvorili nerovnako rýchlym leptaním vápenca vodou. Tento proces, nazývaný krasovatenie, je účinnejší na miestach s krížením puklín.

Krasovatenie rozčlenilo povrch planiny na zberné krasové jamy, hlboké od niekoľkých metrov do 30 m, ktoré dosahujú priemer až do 200 m. Na 1 km'= je miestami až 80 krasových jám. Keď sú ich dná zahlinené, majú tvar mís. Inokedy však voda vymyla hlinu z krasových jám cez podzemné priestory von. Takéto krasové jamy majú tvar lievika. Často sledujú dná bývalých plytkých dolín umiestnené na rozpukaných vápencoch. Na skalnatých. obrubách krasových jám korózia vody na puklinách a vrstevných škárach vyleptala škrapy. Tie vystupujú na povrch prevažne len tam, kde výpas vdobytka rozrušil slabý pokrov hliny, ktorá zapĺňa jamky a strúžky medzi hrotmi a hrebienkami škrapov. V Slovenskom krase je veľký počet priepastí. Najhlbšia z nich je Brázdna na Silickej planine. Osobitným vývojovým poschodím siaha do hĺbky 182 m. Po nej nasleduje Bukfa (140 m), Almašská priepasť(113 m), Čertova priepasť (110 m), Zvonica na Plešivskej planine (103 m) a Veczembukk (90 m). Sú to studňovité priepasti. Sú však aj priepasti, ktoré vznikli zrútením jaskynných dómov.

Vo vápencoch je mnoho jaskýň. Z nich je známa len malá časť. Dávno známa je sústava jaskýň Domica - Baradla, dlhá 21 km. Na našom území je z nej iba 7 km. Peteká ňou riečka Styx a pod zemou priberá prítok Acheron. Jaskyňu po prvotnom vytvorení voda zaniesla hlinou až po povalu. Styx pritlačený do povaly vyleptal do nej krásne povalové meandre. Potom hlinu vymyl, našiel si puklinami, cestu hlbšie a vytvoril nižšie jaskynné poschodie, v ktorom tečie dodnes. Domica má nádhernú kvapľovú výzdobu. Zvláštnosťou sú tu sintrové štíty a jazierka, tzv. Rímske kúpele. Jaskyňu obýval človek bukovohorskej kultúry (mladšia doba kamenná).

Medzi Dlhou Vsou a Ardovom je pod zemou ako pokračovanie dlhoveského polja Ardovská jaskyňa, dlhá asi ó00 m. Pri Silickej Brezovej cez ponor v krasovej jame prenikli jaskyniari do Brezovskej jaskyne, dlhej asi 3 km. Na západnom úpätí Silíckej planiny je jaskyňa známa v dĺžke asi 2 km. Jej východnejšie úseky, ktorými cez sifóny nadväzuje na priepasť Silickú ľadnicu a na jaskyňu v Červenom Kameni, nie sú známe. Na juhovýchodnom úpätí Plešivskej planiny je cez bývalý prameň vchod do Brzotínskej jaskyne. Má vodné sifóny, ktoré ju robia ťažko dostupnou. Nedávno objavili novú sústavu jaskýň, ktorú vymyl podzemný potok vystupujúci na severnom úpätí Silickej planiny oproti Krásnej Hôrke. Vo východnej časti Slovenského krasu poznáme Hačavskú jaskyňu, Drienovskú jaskyňu (870 m) a Jasovskú jaskyňu. Bohatý jaskynný svet, zaujímavý reliéf, bohatá vegetácia, zámok v Betliari, hrad Krásna Hôrka a krasové kaňony môžu byť základom cestovného ruchu.

Na západ od Slovenského krasu sú menšie plochy krasu s krasovými jamami a úzkymi dolinami cudzorodých riek, s jaskyňami a vyvieračkami pri Kameňanoch, pri Strelniciach, v okolí Španieho Poľa a Slizkého.

Muránska planina

Vysoko ležiaca Muránska planina má pomerne málo krasových jám, ale viac suchých dolín a niekoľko menších priepastí, ako je Šindliarka a Bodolová. Sú tu aj skalné brány, úvaly a slepé doliny a 44 známych jaskýň. Neďaleko Tisovca je kras v prírodnej rezervácii Suché doly s krasovými jamami, ponormi, škrapovými poľami, s Michňovou a Jazernou jaskyňou. V poslednej je jazerný sifón. Z jazera odteká voda do blízkeho prameňa, intermitujúceho (prerušujúceho vyvieranie) každých 5 minút.

Na celom obvode planiny, obtočenej zápoliami, sú veľké vyvieračky.

Slovenský raj

Slovenský raj má na malých zvyškových planinách krasové jamy, humy a na Glaci peknú uvalu. Obvod vrúbia vyvieračky; z nichy Stratená na východ od planiny Lipovec je intermitentná

Z jaskýň je najatraktívnejšia Dobšinská ľadová jaskyňa. Má tvar vreca skloneného od úzkeho otvoru do vnútra vrchu Duča. V zime do nej nateká ťažký, chladný vzduch a vytláča ľahší, teplejší. Uskladnený ako v chladničke prechladzuje steny jaskyne, ktoré aj v lete udržujú teplotu pod 0 °C, čo umožňuje tvorbu ľadu podlahového, visiakov a stojakov. Ľadová podlahová výplň má objem asi 125 000 m3.

Pod východnými stenami planiny Glac je Medvedia jaskyňa, známa početnými kostrami jaskynného medveďa. Na obvode planín potoky tečúce vodopádmi vyhĺbili sieť divých tiesňav. Je tam Veľký i Malý Kyseľ, Sokolia dolina, Veľký a Malý Sokol, Predné a Zadné Piecky a epigenetická tiesňava Hornádu.

Východnejšie medzi Hornádom a Hnilcom je skrasovatená plošina Galmus.

Slovenský kras

1. časť    2. časť    3. časť    4. časť    5. časť    6. časť    7. časť    8. časť    9. časť    10. časť    11. časť    12. časť    13. časť    14. časť    15. časť    16. časť    17. časť