Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Pod drobnohľadom

SLOVENSKO - Geomorfologický vývin - štvrtohory (2. časť)
zdroj:
Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané:
3.9.2009

Pri rozširovaní kotlov a trógov ľadovce podťali chrbty a vytvorili skalné steny. Pôvodne hladké stráne sa pretvorili v sieť brdovitých hrebeňov a žľabov. Kde ľadovce nespríkrili stráne, tam ostal povrch hladký. Na žulách a na niektorých iných horninách ho pokrývajú takmer súvislé kamenné moria, aké sú napr. na južných úbočiach Lomnického, Slavkovského a Gerlachovského štítu, Končistej, Tupej, Patrie a Kriváňa. Viac takýchto hladkých., len pohybmi sutín po stráňach utváraných plôch je v menej zaľadnených Západných Tatrách, v skupine Kráľovej hole a na južných, ľadovcami málo zasiahnutých úbočiach ďumbierskej skupiny Nízkych Tatier. V dôsledku silného zaľadnenia majú Vysoké Tatry najlepšie vyvinutý bralový reliéf hrebeňov.

Ľadovce vynášali zo zadných častí dolín mnoho úlomkov i jemnejšej drviny. Na južnom svahu Vysokých Tatier niektoré vystupovali z pohoria na dno Liptovskej a Popradskej kotliny a uložili po stranách i pred koncom splazov veľké množstvá tohto materiálu do mohutných valov. Takýto neroztriedený materiál z balvanov, štrku, piesku a hliny, prinesený ľadovcami, je uložený do mohutných morénových bášt pred Studenou, Velickou, Batizovskou a Mengusovskou dolinou, pred Mlynicou, Furkotskou, Važeckou, Kôprovou, Kamenistou a Bystrou dolinou. A. Holle vypočítal, že tu tvoria vrstvu priemerne 79 m hrubú. Akumulácia morén pred Studenou dolinou, ktorá sa končí vysokým stupňom nad cestou Slobody, dosahuje hrúbku až 100 m. Ešte hrubšia je vrstva morén pred Mengusovskou dolinou a Mlynicou.

Morénové valy tam tvoria akési predhorské terasy. Na nich je cesta Slobody a pás tatranských letovísk. V morénach ostali po rozpadnutí ľadovcov dlho ukryté kryhy mŕtveho ľadu. Keď sa roztápali, sutina sa prepadávala. Tak vzniklo na morénach mnoho jamníkov vyplnených vodou, neskôr sčasti vyplnených rašelinou. Podobne vznikla panva Štrbského plesa, Rakytovských plies a mnoho iných. Niektoré plesá v dolinách zahradili koncové morény Padovcov, keď sa ľadovce na čas zastavili pri svojom ústupe do vyšších častí dolín (ústupové štádium) na konci posledného zaľadnenia. Koncové morény ústupových štádií zahradili Jamské, Velické a Skalnaté pleso, Zelené pleso pri Brnčalovej chate, Kolové a Cierne Javorové pleso.

Na úpätí Vysokých Tatier a niekde aj v dolinách sa vyskytujú morény predposledného zaľadnenia (riss). Sú už silne rozmyté, zreteľne navetrané, kým morény posledného zaľadnenia zvetrávaním neutrpeli. Podľa zvyškov koncových morén a blúdivcov možno povedať, že risské ľadovce boli v hlavných dolinách Tatier asi o 1 km dhšie a asi o 50 m hrubšie ako ľadovce wurmské. Morény ešte staršieho zaľadnenia silne zvetrali a odnos ich - okrem nepatrných zvyškov – odstránil.

V Nízkych Tatrách bolo v poslednej ľadovej dobe viac ľadovcov v dolinách na severných úbočiach pohoria, najmä v skupine Ďumbiera. Na južnej strane pohoria boli iba tri malé firnové ľadovčeky v záveroch dolín Vajskového potoka a Lomnistej. Na severných úbočiach ostalo po zaľadnení pod hlavným hrebeňom a v horných častiach severných rázsoch vyhryzených 31 ľadovcových kotlov. Najdlhší splaz bol 5 km dlhý a 100 m hrubý. Konce splazov ostali hlboko v dolinách, preto koncové morény nie sú také mohutné. Potoky ich silne rozmyli. ľadovcových jazier je málo a sú malé. Najznámejšie je morénou zahradené Vrbické pleso.

Pôdy

Odrobiny pokrývajú miestami celé stráne a vytvárajú kamenné moria. Vyskytujú sa na Babej hore, Pilsku a v krivánskej Malej Fatre. V Tatrách sú na žulách, kremenitých pieskovcoch, zriedka aj na masívnejších. vápencoch, v Nízkych Tatrách hlavne na žulách.

V periglaciálnom výškovom stupni nachádzame aj niektoré pôdne formy, ktoré sa ináč vyskytujú za polárnym kruhom. Sú to najmä štruktúrne pôdy. U nás v Tatrách, v Nízkych Tatrách, na Babej hore a vo Veľkej Fatre sa našli tri druhy takýchto pôd:

1. Polygonálne pôdy. Majú hrubší kamenitý materiál usporiadaný do mnohouholníkov alebo do kruhov. V jadre sa mrazom vytriedili jemnejšie pôdne častice, hlina, piesok a drobné kamienky. Majú priemer 2-3 m. J. Sekyra opísal ich výskyt v Lúčnom sedle pod Končistou.

2. Kamenné vence sa podobajú polygonálnym pôdam, sú však oveľa menšie. Vytvárajú sa každoročne na netriedených, silne namoknutých nánosoch, ktoré sa striedavým premŕzaním triedia podľa zrna. Možno ich vidieť na dne vyschnutého Skalnatého plesa alebo na mokrej rovinke poniže Veľkého Hincovho plesa.

3. Na miestach s tvrdým skalným podložím, plytko pod neroztriedenou navlhčovanou sutinou, ihličkový ľad vytláča na povrch kamene tak, že tu tvoria akoby dlažbu. To sú dláždené pôdy, ktoré sú najmä v kotloch.

Vplyvom zmrznutia sa porušuje stabilita pôdy a tvoria sa aj rôzne iné drobné pôdne formy. Na stráňach sa na jar rozmŕzajúca a premáčaná sutina dáva do pohybu, a tak vo vysokých pohoriach môžeme vidieť usporiadanie jej kamenitého a hlinitého obsahu do pásov (úplazy). Pri náhlom silnom premočení vznikajú v kamenných úplazoch na úbočiach Tatier murové prúdy, ktoré stekajú až na úpätie pohoria. Pôdnu a vegetačnú pokrývku na jemnejších svahovinách porušuje ihličkový ľad, silné vetry alebo aj ovce a dobytok, a tak sa vytvárajú na stráňach jej miernym presunom nadol holé pôdne stupienky s vegetačnými hrádzami. Sú to tzv. girlandové pôdy, hojné v Belanských a Západných Tatrách, ako aj inde na holiach. Na sedlách, ale aj v kotloch silné vetry sfúkavajú sneh a porušujú rastlinnú pokrývku. Tu sa tvoria vetrom oholené lysiny, ktoré najmä na sedlách prechádzajú do dlhých pásov holej pôdy. Známe sú z hrebeňa Malej Fatry a Nízkych Tatier. Veľmi pekne sa vytvorili na sedlách Belanských Tatier okolo Bujačieho vrchu.

Namŕzaním šošoviek ľadu na vlhkých hlinitých pôdach, pokrytých hrubšou vrstvou surového humusu, sa vytvárajú v zime kopčeky podobné mraveniskám. (Na Islande ich nazývajú "thufury".) U nás ich výskyt opísali z Malej Fatry, z Kopského sedla v Tatrách a z Kráľovej hole.

V chladných periódach starších štvrtohôr sa opísané javy vyskytovali aj v nízkych polohách. V kameňolomoch, pieskoviskách, štrkoviskách, v hliniskách a v stavebných jamách sa stretávame s ich fosílnymi formami v podobe mrazových klinov, kotlov, štruktúrnych pôd a soliflukcie (pôdotoku). Najmä fosílne soliflukčné javy a zmývanie sú všeobecne rozšírené. Pôdotoku a zmývaniu najľahšie podliehali zvetraliny s vysokým podielom prachových a ílových častíc. Takéto zvetraliny sa tvorili mrazovým zvetrávaním na flyši, na rôznych typoch bridlíc, na slieňoch, slieňovcoch, slienitých vápencoch, íloch, sprašiach a na sopečných tufoch. Preto reliéf na nich býva obyčajne hladký a znížený.

Mrazové zvetrávaníe a soliflukcia sprevádzaná zmývanim významne pretvorili aj reliéf sopečných pohorí. Hlinito-kamenitá až balvanovitá sutina zliezala a bola zmývaná vodou zo svahov do zníženín, dolín a na úpätný pás pod vrchmi. Na čelách lávových prúdov vyvetrali mrazové zruby, obtočené balvaniskami, ktoré sa niekedy rozliezali po stráňach až na úpätia.

Aj žulové pne stredohorí v Tríbeči, v Malej Magure, na Suchom vrchu, v Malej Fatre, vo Veľkej Fatre a vo Veporskom rudohorí majú dnes už znehybnené balvanové moria, často obalené pôdou.

V druhohorných obaloch jadier a v príkrovových jednotkách výrazne vystupujú mrazom podťaté skalné zruby odolnejších vápencov, kremitých pieskovcov, kremencov a niekedy aj dolomitov. Najmä balvany spodnotriasových a triasových kremitých pieskovcov a kremencov nájdeme dnes - rozvlečené niekdajšími svahovými pohybmi - na cudzích horninách kilometre ďaleko od pôvodného miesta. Mnoho jemnejších sutín poskytli rozdrvené a často až na piesok a prach rozpadnuté dolomity, obklopujúce úpätia dolomitových vyvýšenín. Niekedy hlboko vypĺňajú suché dná siete úvalín.

Vymŕzaním hornín podľa puklín a vrstvových škár sa v prameniskách tvorili veľmi rozšírené pramenné výklenky. a periglaciálne kotly. Hojne sa vyskytujú na žulách. Veľmi typické periglaciálne kotly sú pod chrbtom Vtáčnika, na Poľane, na Veľkom Tríbeči a inde.

Hmoty spúšťajúce sa po stráňach erodovali najmä zníženiny. Vytvárali sústavy korytovitých úvalín. Tie charakterizuje hrubší plášť periglaciálnych sutín. Často uskladňujú zásobu vody pre pramene, ktorými nižšie začínajú normálne riečne doliny. Začiatky dolín sa vlastne vyvinuli po upevnení soliflukčných sutín rastlinstvom tak, že od prameňov voda vyhĺbila v holocéne do úvalinovitých dien tvaru U zárezy tvaru V alebo aj tvaru U.

Časť soliflukčných a zmytých sutín vynášali potoky rozvodnené pri letnom topení snehu na široké dná hlavných dolín a na úpätia pohorí. Tento materiál ukladali do periglaciálnych náplavových kužeľov a tam ho len slabo roztriedili. Väčšie rieky rozplavovali štrk, piesok a kal po dnách svojich dolín a budovali z nich široké dolinové nivy.

Kal a piesok zanášali až do nížin, kde sa rieky rozlievali. Po vysušení nánosov piesok a kal odvievali silné vetry. Piesok prenášali na menšie vzdialenosti a ukladali ho do pieskových dún. Kal v podobe prachu zanášali často ďaleko a ukladali ho ako súvislý pokrov na nížinách s nepretržitým zárastom tráv a bylín, alebo ako záveje v závetrí pahorkov. Značná časť spraší má pôvod v odviatych prachových časticiach z horskej sutinovej tundry. Vegetáciu tam narúšali nielen silné vetry, ale aj holomrazy a letný pôdotok.

Periglaciálne svahové premiesťovanie prevládalo v prvej polovici chladných periód, ktoré boli vlhké. V druhej polovici chladných periód (glaciálov a štadiálov), ktoré bývali suché, sa zosilňovala činnosť vetrov.

nizke tatry
Nízke Tatry - sutinové polia.
Foto: Janka Plávková

1. časť    2. časť    3. časť    4. časť    5. časť    6. časť    7. časť    8. časť    9. časť    10. časť    11. časť    12. časť    13. časť    14. časť    15. časť    16. časť    17. časť