Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO - Vývoj bazénov a textúra riečnej siete (10. časť)
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 31.10.2009

Javy antecedencie a epigenézy

Väčšie rieky, ale niekedy aj potoky v slovenských Karpatoch sú často staršie ako pohoria, do ktorých zahĺbili svoje hlboké doliny. Proces, keď sa dvíha horský chrbát a rieka ho naprieč prepilúva, nazýva sa antecedencia. Takýmto spôsobom sa vyvinuli antecedentné doliny. Sú úzke a hlboké, obyčajne charakteristické zaklesnutými dolinovýtni meandrami. Antecedentné tiesňavy spájajú na Slovensku navzájom izolované vnútrohorské kotliny. Podobne ako horské hradby aj kotliny sú teda mladšie ako rieky, ktoré takto vytvorili ich pospájaním typ zložených dolin. Takouto zloženou dolinou je dolina Váhu. Antecedentné úseky má Považie medzi Ružomberkom a Krpeľanmi (Kraľovianska tiesňava), medzi Lipovcom a Strečnom (Strečnianska tiesňava) a medzi Považskou Bystricou a Púchovom (Nosická tiesňava). Miestami aj pod Skalkou a Beckovom - kde spojil Váh Ilavskú a Trenčiansku kotlinu s Malou Dunajskou kotlinou sa vyvinuli zaklesnuté meandrové doliny. Aj rieka Orava pod Párnicou vstupuje do antecedentnej tiesňavy.

Podobne niektoré malé prítoky Váhu stačili prepíliť pod nimi sa dvíhajúce pohoria. Tak Kvačianka, Prosiečanka a potok Sestrč vypílili do dvíhajúcich sa vápencových Chočských vrchov romantické antecedentné tiesňavy. Antecedentná je aj dolina potoka Zázrivá pod Zázrivou. V Strážovských vrchoch máme antecedentnú dolinu Belanky medzi Valaskou Belou a Hornonitrianskou kotlinou.

Zloženou dolinou je aj dolina Hrona (Pohronie). Vznikla pospájaním synklinálneho koryta gemerského Horehronia, Breznianskej, Lopejskej, Zvolenskej, Pliešovskej a Žiarskej kotliny s Malou Dunajskou kotlinou prostredníctvom užších prielomových úsekov antecedentnčho pôvodu. Antecedentný je aj prielom Neresnice z Pliešovskej kotliny k Zvolenu a prielom Krupiny z tej istej kotliny na Ipelskú planinu.

Doliny Popradu a Dunajca sú tiež zložené. Spájajú Popradskú a Oravsko-novotargskú kotlinu antecedentnými prielomami cez pohraničný oblúk vrchov s Novosczskou kotlinou.

Rieka Hornád vyryla romantickú antecedentnú tiesňavu so zaklesnutýnv meandrami pod Margecanmi a menej výrazný prielom nad Kluknavskou kotlinou. Antecedentné úseky spojili Hornádsku, Kluknavskú a Košickú kotlinu do zloženej doliny nazývanej Pohornádie. Aj prielomy malých potokov zo Šarišskej vrchoviny cez Čiernu horu do Hornádu majú antecedentný ráz. Laborec rozpílil vystupujúcu horskú kryhu druhohorných vápencov a dolomitov v tzv. Brekovskej bráne.

Úzke brány, ktorými Dunaj preteká z Viedenskej do Malej Dunajskej kotliny a z nej na VeIkú Dolnú zem, sú tiež antecedentného pôvodu. Je to Devínska a Vyšehradská brána, pomenované podla významných stredovekých hradov, ktoré ovládali dunajskú cestu. Malé Karpaty sa v Devínskej bráne vyzdvihli vo štvrtohorách ako hrasť o 100 m, zatiaľ čo v susedstve časť Malej Dunajskej kotliny klesla až o 300 m. Denivelácie pôvodného povrchu tu teda dosiahli v tom období 400 m!

Predpaleogénny povrch stredných Karpát z pevnejších hornín prekryl paleogénny flyš a pochoval jeho staršie nerovnosti. Podobne neogénne sedimenty zakryli nerovnosti staršieho reliéfu z odolnejších hornín na južnom obvode karpatskej vysočiny. Sieť najstarších dolín sa vyvinula buď na paleogénnych, alebo na neogénnych pomerne málo odolných horninách, a to niekedy v polohe nad skrytými vyvýšeninami z tvrdých hornín. Riečne doliny, raz založené, majú tendenciu zachovať polohu svojho koryta aj v tom prípade, keď erózia a stráňová modelácia začali odkrývať vyvýšený, predtým pochovaný povrch na tvrdých či už predpaleogénnych, alebo predneogénnych horninách. Rieka do neho prehlbuje úzku prielomovú dolinu. Takýto jav nazývame epigenézou. Ako príklad epigenézy sa najčastejšie uvádza neprístupná vápencová tiesňava Hornádu medzi Hrabušicami a Spišskou Novou Vsou.

Keď v týchto miestach, pravda, o nejakých 200-250 m vyššie, kedysi Hornád tiekol, nenarezával svojím korytom tvrdé vápence, ktorých povrch sa prudko skláňa pod mäkký flyš blízkej Hornádskej kotliny. Tiekol ešte na flyši, ktorý prekrýval aj vápence Slovenského raja. Vtedy úpätie pohoria nebolo na sever, ale na juh od polohy terajšieho kaňonu.

Keď Hornád pri hĺbení koryta odkryl odolné vápence, zarezal sa aj do nich, ale rýchlejším odnosom flyšu pri odhaľovaní povrchu vápencov, naklonených severným smerom, posunulo sa aj úpätie Slovenského raja na sever, kde sa dnes nachádza na rozhraní oboch odnosu rôzne vzdorujúcich typov hornín. Tok Hornádu sa zmenenému rozloženiu hornín a reliéfu na nich neprispôsobil. Pod Hrabušicami opúšťa pohodlné, nízko položené dno Hornádskej kotliny a zahlbuje epigenetický kaňon (tiesňavu) do severného úbočia Slovenského raja. Pri Letanovskom mlyne a na Čingove ústia doň aj epigenetické prielomy dvoch malých prítokov z kotliny. Tiesňava Hornádu je príkladom okrajovej epigenézy.

Epigenéza Váhu od Važca po Podtureň a epigenéza Mlynice medzi Štrbou a Lučivnou sú tiež okrajové. Tatranské potoky zaniesli v staršom pleistocéne flyšové dno Liptovskej a Popradskej kotliny hrubým pokrovom štrku, na ktorom odtlačili Váh a Poprad na severnú pätu Nízkych Tatier. Váh a Poprad sa potom zarezali do odolných vápencov a dolomitov, zatiaľ čo erózno-denudačné procesy rýchlejšie znižovali povrch na štrkovom pokrove a na mäkkom flyši oboch kotlín. Obidve rieky sa už nepresunuli na sever, pod novoutvorené úpätie, ale prehĺbili svoje epigenetické doliny do svahu Nízkych 'Tatier.

Pri Krpeľanoch Váh odrezal epigenetickou dolinou dolomitový koniec Veľkej Fatry, ktorý eróznodenudačné procesy vypreparovali z mäkkého flyšu. Súčasne však Šútovský potok prepílil epigenézou Váhu izolovaný kopec.

Epigenetického pôvodu sú tiesňavy Záskalského potoka cez Maníny a Kavčiu skalu, tiesňava roztínajúca Butkov, tiesňava Dunajca v Pieninách a Jarabinského potoka nad Jarabinou. Spomenuté toky začali prepilúvať povrch tvrdých vápencových bradiel, dlho skrytý v mäkkom sliei3ovcovom obale vrchnej kriedy. Tieto bradlá vzdorovali erózno-denudačným procesom a časom pri celkovom znížení reliéfu sa stali tvrdošmi. Avšak toky, raz založené nad ich skrytým povrchom, ich prerezali a vytvorili epigenetické prielomy. V bradlovom pásme nachádzame ešte mnohé iné podobné prípady. V Strážovských vrchoch vyryl peknú epigenctickú dolinu potok južne od Predhoria na okraji Domanižskej kotliny.

Brezovský potok takto odrezal vrch Ostriež od Malých Karpát. Okrajové epigenetické doliny vytvorila rieka Nitra v Nitre, odrezávajúc koniec Tríbeča, a Hron pri Tlmačoch, kde prepílil koniec Štiavnických vrchov. Prv než ich spomenuté rieky začali narezávať, zahatovali ich neogénne sedimenty.

Šútovská epigenéza

1. časť    2. časť    3. časť    4. časť    5. časť    6. časť    7. časť    8. časť    9. časť    10. časť