Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO - Orografia Slovenska (3. časť)
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 20.12.2009

Pásmo vonkajších (flyšových) Karpát

Pásmo vonkajších (flyšových) Karpát oddeľuje v západnej časti od pásma stredných Karpát pozdĺžna zníženina, vymytá v mäkkých slieňovcoch bradlového pásma. Miestami ju rozšírili poklesnuté kotliny, Trenčianska, Ilavská, Žilinská a Oravsko-novotargská. Posledná leží už vnútri východného dielu pásma vonkajších Karpát, v ktorom už hranicu oproti stredným Karpatom netvorí bradlová zníženina, ale erózno-denudačná brázda, vymytá v mäkkých ílovcoch flyšu strednokarpatskčho paleogénu.

Táto brázda sa začína na dolnej Orave Veličnianskou kotlinou a áalej na východ ide podchočskou a podtatranskou brázdou, Popradskou a Hornádskou kotlinou a brázdou Širokého na úpätí Braniska a Čiernej hory. Ďalej na východ, vo Východných Karpatoch, pásmo vonkajších Karpát, bezprostredne susedí s pásmom vnútorných (sopečných) Karpát, ba v priestore medzi Vihorlatom a Slanskými vrchmi sa sopečné i stredné pásmo Karpát prepadlo tak, že vonkajšie Karpaty sa bezprostredne stretávajú s pásmom dunajských kotlín.

V západnej časti vonkajších Karpát sa vyskytujú tri oblúky flyšových pohorí. Prvý je oblúk beskydský. Tvoria ho Kysucko-oravské Beskydy (Rača 1236 m, Pilsko 1557 m, Babia hora 1725 m). Od ďalšieho oblúka ho oddeľujú pozdĺžne doliny vymyté do erózno-denudačných brázd. Je to dolina Kysuce až po Krásno nad Kysucou, ďalej dolina Bielej Oravy až po Oravskú kotlinu. Druhý je oblúk , javornícky. Vstupuje k nám z Moravy, začína sa Javorníkmi (Javorník 1071 m), za Kysucou pokračuje Kysuckými vrchmi (Pupov vrch 1097 m) a končí sa Oravskou Magurou (Kubínska hoľa 1344 m). Tretí je oblúk bielokarpatský. Patria doň len Biele Karpaty (Veľká Javorina 970 m).

Vo východnej polovici pásma vonkajších Karpát sa vyskytuje oblúk flyšových pohorí, ktorý celý leží južne od bradlového pásma. Začína sa Skorušinskými vrchmi (Skorušina 1312 m), pokračuje v severnom predpolí Tatier cez poľské Podhale a objavuje sa na našom Spiši ako Spišská Magura: (Repisko 1266 m), ďalej sú to Levočské vrchy (Čierna hora 1291 m) a Šarišská vrchovina.

Medzi Dunajcom a Popradom sa vracia na Slovensko aj beskydský oblúk, tvorený oválnymi masívmi Východných Beskýd. Patrí sem Lubovnianska vrchovina (1052 m) a najmä Čerchovské vrchy (Minčol 1156 m) - ako vzorový typ masívneho pohoria.

Východné Karpaty predstavujú na Slovensku Nízke Beskydy (Busov 1009 m), klesajúce v Duklianskom priesmyku až na 50I m n. m., a Bukovské vrchy (Kremenec 1214 m).

Pozdĺž bradlového pásma vo východnej časti vonkajších Karpát poklesla jediná význačná, Oravsko-novotargská kotlina. Ostatné kotliny sú prevažne rozšírenými časťami erózno-denudačných brázd, vyhĺbených do ílovcov a slieňovcov, ako napríklad Lubovnianska kotlina, Šarišská kotlina, Bartošovská kotlina a na juhu i hrasťou zahradená Humenská kotlina.

Pásmo vnútorných, čiže sopečných Karpát sa vyvinulo na rozhraní pásma stredných Karpát a dunajských kotlín nakopením andezitových, ryolitových a čadičových hornín sopečnou činnosťou. Pásmo vytvára jedno mohutné nakopenie sopečných hornín na strednom Slovensku, t. j. Slovenské stredohorie, a jeden dlhý oblúk sopečných pohorí, ktorý uzatvára klenbu Západných Karpát

Slovenské stredohorie tvorí zhluk pohorí a vnútrohorských kotlín, ktoré spája stredný úsek doliny Hrona. Na západnej strane Hrona sa rozkladajú Kremnické vrchy (Flochová 1318 m), Vtáčnik (1346 m) a Pohronský Inovec (901 m). Na východ od Hrona je Poľana (1457 m), Javorie (1043 m) a Štiavnické vrchy (Sitno 1010 m). Spoločné predhorie dvoch posledných pohorí nazývame Krupinskou planinou (Lysec 716 m). Medzi obidvoma vyvýšenými pásmi leží Zvolenská, Pliešovská a Ziarska kotiina.

Oblúk sopečných pohorí sa začína pri ústí Ipľa Novohradskými vrchmi, z ktorých Slovensku patrí len Ipľom antecedentne odrezaný kus, zvaný Burda (405 m). Oblúk pokračuje v Maďarsku Cerovou vrchovinou, ktorá k nám vstupuje na južnom obvode Lučensko-rimavskej kotliny (Karanč 727 m). Od nížin ju sčasti izolujú masívy Matry (1009) m a Bukových vrchov (9`6 m). Oblúk opäť vstupuje na naše územie na východnom Slovensku Slanskými vrchmi (Šimonka 1092 m), pomenovanými podľa Slanského priesmyku, ktorý ich rozdeľuje práve v prostriedku. Oblúk sopečných pohorí izoloval od dunajských kotlín pás nízko položených juhoslovenských kotlín. Z nich Lučensko-rimavská a Košická kotlina ležia celé na území Slovenska, z Ipeľskej kotliny nám patrí severná polovica.

Vo Východných Karpatoch sa pásmo vnútorných Karpát primkýna bezprostredne k pásmu vonkajších Karpát. Na Slovensku sem patrí Vihorlat (1075 m) a Popričný (1024 m). Dunajské kotliny sú protikladom karpatskej hornatiny. Vyvinuli sa v neogéne poklesávaním pozdĺž sústav zlomov, keď sa zdvíhal oblúk Karpát.

Všetky tri kotliny spája Dunaj. Viedenskú kotlinu, v ktorej je Záhorská nížina, spája prielom Dunaja s Malou Dunajskou kotlinou. Prielom nazývame Devínskou bránou. Malú Dunajskú kotlinu, v ktorej je naša Podunajská nížina, spája s Veľkou Dunajskou kotlinou Vyšehradská brána. V severnom výbežku Veľkej Dunajskej kotliny je Východoslovenská nížina.

Na formovanie povrchu dunajských kotlín vplývali mladé tektonické pohyby, málo spevnené neogénne horniny, zle vzdorujúce erózii, a činnosti veľkých riek, ktoré sem stekajú.

Časti kotlín pod úpätím karpatskej hornatiny sa ešte mierne dvíhali, preto ich rieky slabo rozrezali. tvoria stupeň upätnych pahorkatín. Časti kotlín, ktoré sa aj dnes prepadávajú, rieky zanášajú štrkom, pieskom a na povrchu súvislou vrstvou kalu z povodní. Tu sa rozkladajú ako dlaň rovné roviny. Pre malý spád a vysoko položenú hladinu vody v riekach boli tu až do novoveku veľké močiare a močaristé lesy.

Záhorská nížina má štyri svojrázne povrchové celky, zoskupené v pásoch od východu na západ. Pod Malými Karpatmi je úzka malokarpatská úpätná zníženina. Širší pruh tvoria Búry z pokrovu naviateho piesku, na ktorých rastú borovicové lesy. Bližšie k Morave sa tiahne pás územia moravských terás. Celkom úzky pás pozdĺž Moravy tvorí niva Moravy.

Podunajská nížina má na severnom obvode vyšší stupeň. Je to Podunajská pahorkatina. Tvoria ju horniny z ílu a piesku, prekryté obyčajne sprašou a sprašovou hlinou. Nižší stupeň nížiny od Dunaja po Pezinok, Senec, Sládkovičovo, Šoporňu, Nové Zámky a Hurbanovo sa nazýva Podunajskou rovinou. Široké výbežky roviny pozdĺž Váhu, Nitry, Žitavy, Hrona a Ipľa rozdeľujú vyšší stupeň na Trnavskú, Nitriansku, Žitavskú, Pohronskú a Ipeľskú pahorkatinu.

Východoslovenská nížina má na obvode oveľa užší úpätný pahorkatinový stupeň z neogénnych hornín a zo štvrtohorných nánosov riek. Je to Východoslovenská pahorkatina, ktorá sa delí na Podslanskú, Podbeskydskú a Vihorlatsko-popričňanskú. Nižší stupeň tvorí Východoslovenská rovina z holocénnych nánosov riek. Je taká rovná, že ju museli odvodniť s veľkými nákladmi.

Podvihorlatské blatá, ktoré sa rozkladali na tektonicky poklesávajúcom území, zaplavila Šírava. Z Východoslovenskej roviny vystupujú výrazne ako ostrov Zemplínske vrchy a viac malých sopečných kopcov a pieskových presypov.

1. časť    2. časť    3. časť