Zväčšiť obrázok
Minerály
a horniny Slovenska ::
prepni na celú stránku
|
Pod drobnohľadom |
SLOVENSKO - Orografia Slovenska (1. časť)
zdroj:
Slovensko II. (Príroda),
kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané:
18.12.2009
Spoznali sme, že slovenské Karpaty boli ešte v panóne pomerne nízke a mali v značnej miere plošinatý ráz. Až od pontu sa začínajú prudko dvíhať. Vyzdvihovali sa aj prv tradične poklesávajúce podkarpatské kotliny. Jazerá z nich ustúpili na juhovýchod. Za nimi rieky predlžovali svoje delty až sa konečne aj nížinné časti Slovenska stali trvalou súšou. Ako sme naznačili, vyzdvihovanie Karpát nebolo rovnaké.
Pri celkovom klenbovitom vypnutí Západných Karpát niektoré ich časti sa menej vyzdvihli, čiže relatívne poklesli. To spôsobilo ďalšie, v podstate rozhodujúce rozčlenenie klenby Západných Karpát na mnoho drobných klenieb, na hrasti i na kombinované útvary klenbohrasti, medzi ktorými relatívne poklesli uzavreté zníženiny. Tieto zníženiny majú ráz krátkych synklinálnych prehybov alebo aj priekopových prepadlín. Takto sa vyvinuli početné vnútrohorské kotliny. Podobné utváranie väčších celkov mladými tektonickými pohybmi charakterizuje tú časť Karpát, ktorá leží na juh od bradlového pásma, teda pásmo stredných n pásmo sopečných Karpát.
V stredných a v sopečných Karpatoch sú v jadrách niektorých paleogénnych megasynklinál (veľkých synklinál) a v priekopových prepadlinách málo odolné horniny z ílovcového flyšu alebo z nespevnených neogénnych jazerných i morských usadenín. To spôsobilo, že v tejto častí Karpát erózno-denudačné procesy zdôraznili tektonikou vytvorený tvar, lebo odkryli jadrá hrastí a megaantiklinál z tvrdých hornín.
Celkom odlišný ráz má flyšové pásmo Karpát. Túto časť necharakterizuje mladotektonický štýl v takej veľkej miere. Je tu málo typických kotlín. Namiesto nich sú dlhé pásma rovnobežných vrchov oddelených dlhými erózno-denudačnými brázdami. V týchto brázdach sa často rozkladajú široké pozdĺžne doliny. Takéto utváranie väčších foriem povrchu flyšového pásma na sever od bradlového pásma - no sčasti aj na území, ktoré tvorí strednokarpatský flyš - vzniklo ako reakcia na rozličnú odolnosť flyšových hornín. Flyš má v podstate dvojaký vývoj v zmysle petrografického zloženia, ktorý sa opakuje v rozličných tektonických jednotkách.
Flyš vo vývoji ílovcov a slieňovcov, v ktorom tenké lavice pieskovcov tvoria podradnú zložku. Horniny tohto vývoje ľahko zvetrávajú, zosúvajú sa po svahoch a voda ich ľahko rozplavuje. Na nich sa časom vyvinuli dlhé erózno-denudačné brázdy a v brázdach široké pozdĺžne doliny.
Flyš vo vývoji pieskovcov tvorí hrubšie lavice pieskovcov s vápnitým, miestami aj s kremitým tmelom. Ílovce v ňom tvoria podradnú zložku. Pieskovce, kedže sú odolnejšie, vystupujú v teréne ako pásma masívnych vrchov i ako dlhé vrstvové chrbty, prípadne aj elipsovité masívy.
Podľa toho, v akom rytme sa tieto dva typy vývoja flyšu striedajú, ako sa po stranách zatupujú, vytrácajú, či tvoria dlhé ležaté vrásy, alebo krátke vrásy, erózno-denudačné procesy ich vypreparovali v podobe dlhých, úzkych horských chrbtov alebo v podobe širších oválnych masívov.
Treba zdôrazniť, že vo flyšových Karpatoch nezáleží na tom, aká bola pôvodná tektonická forma, ale do akej miery sú odolné horniny. Tam, kde tvorí jadro synklinál flyš pieskovcového vývoja, vyvinul sa na mieste synklinály výberovou eróziou n denudáciou vypuklý reliéf - vrchy. Kde jadro antiklinály tvorí flyš ílovcového vývoja, vytvorili sa časom zníženiny. Inverzia reliéfu je pravidlom v magurskej tektonickej jednotke. Tohto typu sú chrbty Bielych Karppát, Javorníkov, Oravskej Magury i čerchovských vrchov. Vypreparovené tvrdšie pieskovce v jadrách synklinórií vytvárajú aj Skorušinské vrchy, Spišskú Maguru, Levočské vrchy a Svíniansku vrchovinu.
So spomenutým javom sa stretávame v niektorých prípadoch aj v sopečnom pásme. Ipeľská kotlina sa takto vytvorila na mieste hrasti. Tufový pokrov, ktorý bol pôvodne jednotný s pokrovom Krupinskej planiny, erózia z hrastí odstránila a v podložných ílových, piesčito-ílových a slieňovcových horninách vyhĺbila kotlinový útvar.
Spomenuté javy ako príčinu orografického členenia Slovenska spomenul už vo svojich prácach odborník na tieto otázky J. Hromádka. Opísal aj druhy hraníc medzi orografickými celkami.
Sú to : 1. úpätnice, 2. hranice tvarového obsahu orografických celkov, 3. doliny a význačné sedlá.
Úpätnice na mape sú čiary umiestené tam, kde sa stýka vyklenutý orografický celok strmších svahov s vyhĺbeným alebo poklesnutým orografickým celkom. Môžeme vymenovať príklady výrazných úpätníc, ktoré vznikli vo vzťahu k tektonickým líniám alebo na styku rôzne odolných hornín, ale najčastejšie obidvoma spôsobmi.
Sú však aj úpätnice, ktoré sa neviažu ani na zlomy alebo ohyby vrstiev, ani na rôznu odolnosť hornín, ale vznikli dlhým vývojom úpätia ústupom úbočia. V tomto prípade bývajú menej jasné. Často sa stáva, že úpätnicu zdôrazňuje dolina, ktorú príslušná rieka vyhĺbila na lome alebo práve na horninovom rozhraní.
Príkladov na čisto tektonické úpätnice nie je mnoho. Najvýraznejšie sú miešané. Veľmi výraznú úpätnicu majú Malé Karpaty po obidvoch stranách, kde ich sleduje úpätný rad dedín i cesty a železnice. Leží na pozdĺžnych zlomoch, na ktorých sa stýka málo pevný neogén podkarpatských kotlín s pevnými horninami kryštalinika a druhohôr.
Takto ostro oddeľuje úpätnica Liptovskú kotlinu od Chočských vrchov, Tatier a Nízkych Tatier. Leží nielen na význačných zlomoch, ale aj na dotyku mäkkého flyšu Liptovskej kotliny a pevných druhohorných hornín okolitých vypuklých orografických celkov. Podobná úpätnica ohraničuje Turčiansku kotlinu proti obom Fatrám, Podunajskú nížinu proti Považskému Inovcu, Tríbeču a Slovenskému stredohoriu, Žilinskú kotlinu proti Malej Fatre a Strážovským vrchom a čiastočne aj spišské kotliny proti Vysokým a Nízkym Tatrám a Slovenskému rudohoriu. Vymedzenie Hornádskej a Popradskej kotliny proti Levočským vrchom vyplýva skôr z rozdielnej povahy ílovcového flyšu kotlín a pieskovcového flyšu Levočských vrchov.
Za príklad hranice, kde sa pri vymedzení orografického celku zohľadnila jeho tvarová náplň, možno uviesť hranicu medzi Slovenským rajom a Hnileckým pohorím a medzi Nízkymi Beskydami a Bukovskými vrchmi.
V prípadoch, kde dva vyklenuté celky do seba prechádzajú bez toho, že by ich oddeľoval vhĺbený celok, bývajú hranicou význačné zlomové alebo aj prielomové doliny a sedlá na zlomových líniách. Vo flyšovom pásme tvoria hranicu najčastejšie pozdĺžne doliny vyhĺbené do mäkších hornín, ako je napr. horná časť doliny Kysuce, Biela Orava atď.
Členenie karpatského reliéfu na Slovensku na mozaiku, ktorú vytvárajú polia poklesnutých kotlín a vyhĺbených erózno-denudačných brázd na jednej strane a polia tektonicky vyzdvihnutých alebo výberovou eróziou vymodelovaných masívov a pásiem vrchov z tvrdších hornín na strane druhej, má veľký praktický význam. Plochy zníženin majú povrch mierne členitý až rovný, dobre prístupný, klíma je tu relatívne priaznivejšia pre poľnohospodárske využitie. Preto kotliny a erózno-denudačné brázdy ľudia už dávno hustejšie osadili, odlesnili a premenili na oráčinu, lúky a pasienky. Sú to jadrá veľkej ľudskej aktivity, hustého osídlenia a nahromadenia výsledkov práce a umu. Zatiaľ okolité pohoria poskytovali viac-menej iba doplnok obživy obyvateľom kotlín.
S výnimkou banských obvodov, enkláv malých kotlín a erózno-denudačných brázd v niektorých menej masívnych pohoriach a najmä v nižších vrchovinách je v oblasti vyvýšenín málo dedín. Orografické členenie karpatskej vysočiny sa v minulosti uplatnilo pri administratívnom členení na stolice. Ale aj dnes jadrá našich okresov tvoria práve vnútrohorské kotliny, ako je Liptovská, Oravská, Žilinská, Popradská, Hornádska, Lučenská, Turčianska, Hornonitrianska, Košická a Trenčianska.