Minerály a horniny Slovenska :: prepni na celú stránku
|
Pod drobnohľadom |
Liskovská
jaskyňa - 3. časť
zdroj:
www.speleork.sk
pridané: 26.1.2004
Archeológia jaskyne
Ochrana
jaskyne
Okolie jaskyne
Zoznam použitej literatúry
Archeológia
Mohutný vstupný portál Liskovskej jaskyne priťahoval záujem človeka už od predhistorických dôb. Oddávna ju navštevovali miestni obyvatelia i náhodní návštevníci, o čom svedčí množstvo nápisov vo vstupných častiach.
Už spisovateľ a politológ Matej Bel spomína (Notitia, r. 1736), že pri Liskovej je nepreskúmaná jaskyňa. Pozornosť na ňu upútal ružomberský starosta Karol Krczmery. Pri svojich vykopávkach v roku 1871 našiel väčšie množstvo kostí a kamenných nástrojov, z ktorých si niektoré vybral a ostatok dal vysypať do Váhu. Neskôr v roku 1874 ním upozornený Bela Majláth, liptovský podžupan, podnikol hlbší výskum na mieste prvej križovatky chodieb pri veľkom balvane. Vo vrstve žltkastého piesku premiešanej štrkom našiel zlomok dolnej čeľuste a stavec. Vo väčšej hĺbke bol zlomok mamutieho zuba, vedľa neho kamenná čepeľ a ďalšie silexové úštepy. Po odstránení vrchnej časti pokračovania sondy ležiacej bližšie k Archeologickej sieni sa v tej istej úrovni našla čelná časť pozoruhodnej ľudskej lebky, ďalší kamenný nástroj a druhý mamutí zub. Ďalej bola objavená ľudská holenná kosť, rebro a stavec. Tento pozoruhodný nález komplikuje výskyt piatich úlomkov nádob, ktoré sa tu takisto našli. Majláth kopal aj pred jaskyňou, kde našiel viac bronzových mečov.
„V Majláthovom opise nálezov významné je trocha prehnané konštatovanie abnormálneho tvaru čeľuste, na ktorej údajne možno pozorovať len slabé náznaky vytvárania brady a v tomto, hoci nie je dozadu sploštená, približuje sa čeľusti, ktorá sa našla v jaskyni Trou de la Naulette. Majláth sa domnieval, že v tejto jaskyni objavil prvé stopy diluviálneho človeka v bývalom Uhorsku, čo prirodzene vyvolalo rozruch aj mimo Uhorska na zahraničných kongresoch, avšak hovorilo sa aj o podobnosti liskovskej lebky s eguisheimskou lebkou na základe nápadnej hrúbky kalvy a s tým aj súvisiacu váhu i na nápadne vyvinuté nadočnicové oblúky.“ (Bárta 1959, s. 187) Pozoruhodný antropologický nález pútajúci pozornosť vtedajšej odbornej verejnosti podnietil rozhodnutie Uhorsko-kráľovskej geologickej spoločnosti pokračovať vo výskume Liskovskej jaskyne. Revíziou Majláthovho výskumu bol v lete roku 1886 poverený geológ Lajos Lóczy, ktorý ju zameral a vytvoril prvý známy plán jaskyne v mierke 1:1000. K obrazu však chýba popis a navyše absentuje tiež záznam o výškovej členitosti. O nedôslednosti svedčí aj fakt, že odhad dĺžky jaskyne bol značne poddimenzovaný.
Výskum začal v zadnej časti jaskyne, kde boli v čiernej humóznej vrstve s uhlím nájdené zlomky nádob, ľudské a zvieracie (lichvy a ošípanej) kosti. Veľa ľudských kostí sa nachádzalo pod rebríkom, ktorým sa prekonáva výškový rozdiel z Archeologickej siene do zadných priestorov. Neusporiadane uložené sa spolu s malým množstvom črepov vyskytovali aj v dvoch ohniskových vrstvách. Niekoľko kostí, kamenné nástroje, malá medená špirála, dva krátke medené drôty a jeden hrubší kúsok bronzového drôtu boli objavené pri vchode.
Lóczy získal archeologický materiál z vyše 48 indivíduí, často so stopami ohňa. Prevahu mali kosti končatín. Jedna zvápenatená, opálená holenná kosť je v prostriedku svojej dĺžky poznačená ostrými zárezmi. Pozoruhodný je nález mandibuly, ktorá má medzi čeľustnými výbežkami zaseknutý hrot silexovej strely a ďalej nález lebky, ktorá má medzi ľavou časťou čelného oblúka a spánkom nápadnú jazvu nasvedčujúcu ostrej sečnej rane, ktorú jednotlivec zrejme prežil. Z keramického materiálu Lóczy uvádza nález črepov z nádob hnetených v ruke s hladkým čiernym povrchom a s neprevŕtanými uchami. Boli vyrobené z plaveného, na lome však zrnitého materiálu. K otázke datovania popieral diluviálne osídlenie tejto jaskyne, pričom správne poukazoval na úzky vchod, ktorý vylučoval prístup mamuta z vlastnej vôle do jaskyne. Preto sa domnieval, že mamutie zuby boli dovnútra donesené človekom neskôr, keď boli pre svoj zvláštny zjav vzácnymi. Hlavné osídlenie okrem doby bronzovej a mladších dôb pripisuje neolitu. Týmto záverom súčasne poprel diluviálne osídlenie Liskovskej jaskyne. (Prehnaná istota bola vzhľadom na výskum vykonaný za pomoci svitu sviečok, bez precíznej vedeckej metodiky, neadekvátna.)
„Lóczy podvrátil tvrdenie Majlátha zakladajúceho sa na náhodilej prítomnosti mamutích zubov, že sa tu jedná o nález diluviálneho človeka. Naproti tomu tvrdil, že jaskyňa obývaná bola v dobe kamenných nástrojov (neolitnej), teda už po uplynutí ľadovej doby, ako aj neskoršie v dobe bronzovej. Mnohé polámané a rozštiepené ľudské kosti poukazujú vraj na to, že liskovskí neolitní triglodyti boli ľudožrúti rozštiepajúci ľudské kosti kvôli špiku, ktorý bol lahôdkou. Ich bojovnosť dokazuje nájdená tam preťatá ľudská lebka, ako i pazúrikovým šípom prestrelená ľudská čelusť.“ (Houdek 1924, s. 112)
Nález spomínanej primitívnej lebky zostal však nedoriešeným problémom z hľadiska jeho presnejšieho archeologického datovania. Majláth totiž odovzdal nález do Budapešti. Odpoveď na viaceré žiadosti (opakované aj po II. svetovej vojne) o umožnenie odborného prehodnotenia nálezu v bývalom Československu bola vždy záporná. Až po roku 1956 z Budapešti oznámili , že liskovská lebka pravdepodobne zhorela pri požiari Prírodovedeckého múzea.
Liskovská jaskyňa budila pozornosť mnohých liptovských patriotov. Napríklad v roku 1909 J. Volko - Starohorský, J. Sladký, V. Budaváry, A. Húščava i mnohí ružomberskí amatéri získali ďalšie antropologické nálezy. Z týchto výskumov sa dnes v Liptovskom múzeu v Ružomberku nachádza celá ľudská lebka, ďalej dve neúplné lebky, z nich jedna bez mandibuly, druhá bez obličajovej časti a dve neúplné mandibuly. Z ostatných nálezov sú zastúpené hallštatské tmavošedé črepy, nezdobené lužické črepy. K tejto kultúre patrí aj bronzový špirálovitý krúžok s ružicou a zlomok bronzovej sekerky s tulajkou i zlomky bronzového drôtu. Z črepov patriacich púchovskej kultúre je pozoruhodný okraj nádoby s uškom s ústím von vyhnutým, hrubozrnný črep s dvoma ryhami a zlomok cedidla. Mladšiu dobu hradištnú zastupuje črep zdobený rytými vodorovnými líniami robený na kruhu. V spomínanom múzeu niet zatiaľ dokladov pre neolitické alebo eneolitické osídlenie. F. Tompa uvádza liskovskú jaskyňu v kapitole sídlisk bukovohorskej kultúry, kde píše, že Lóczy popri antropologickom materiáli našiel aj dobre vypálené tenkostenné črepy nádob zdobené rytými oblúkovitými líniami.
Pri osídlení Liskovskej jaskyne je zarážajúci nedostatok keramických nálezov z neolitu alebo eneolitu.
Na otázku Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied odpovedalo Országos Magyar Tőrténeti Muzeum v Budapešti (OMTM), že v tamojšom múzeu sa z Liskovskej jaskyne nachádzajú dve pazúrikové sekery a okrem ľudských popleistocénnych kostí, 15 ks črepov, z ktorých tri pochádzajú pravdepodobne z doby bronzovej a ostatné nemožno určiť.
Aj J. Hampel v odbornom texte spomína z Liskovskej jaskyne dve malé nádoby z bronzovej doby, ktoré pravdepodobne patria lužickej kultúre. Na ďalšiu otázku o tvare silexových sekeriek OMTM odpovedalo opisom troch silexových artefaktov, z ktorých dva sú šedé čepele z rohovca a jeden je hnedý chalcedón - opálový úštep. Pri druhej čepeli je pozoruhodný lesk od kyseliny kremičitej na obidvoch rezných plochách s úžitkovou retušou, čo potvrdzuje neolitické osídlenie Liskovskej jaskyne, avšak žiaľ bez bližšej kultúrnej príslušnosti. V otázke nálezu limonitu sa možno domnievať, že sa nepoužíval len ako farbivo, ale že bol aj význačnou surovinou, ktorá v okolí Ružomberka slúžila ako základ pre výrobu železa v jeho primitívnej forme.
„Striedaním priekopníkov archeologického výskumu, metodicky zodpovedajúcemu stavu poznatkov poslednej tretiny 19. storočia, ale aj nedostatočným technickým vybavením z hľadiska osvetlenia je možné zdôvodniť skutočnosť, že dnes sa už ťažko získavajú objektívne informácie pre rekonštrukciu reálneho obrazu viacnásobného pobytu tvorcov pravekých a ranodejinných kultúr, ktorí sa napodiv často uchyľovali do Liskovskej jaskyne. Táto totiž v dôsledku svojho labyrintu viacposchodových chodieb, ako aj šmykľavého vlhkého dna a tým sťaženej priechodnosti nikdy nebola ideálnym sídliskom napriek tomu, že zvonka bola ľahko dostupná. Preto sa zdá, že jej osídlenie primárne nesúviselo len z dôvodov klimatickej ochrany, ale že celkové mysteriózne tmavé prostredie s vlhkými blýskavými stenami v šerosvite fakieľ tvorilo vhodnú atmosféru na iniciovanie kultových a antropofagických praktík. Poukazovala by na to tunajšia koncentrácia ľudských kostí z vyše päťdesiatich jedincov, ktorí tu boli pravdepodobne obetovaní.“ (Bárta 1995, s. 25 - 26)
Keďže nemožno vylúčiť, že Liskovská jaskyňa mohla mať aj funkciu útočiska v období kmeňových nepokojov a dobývania i viacnásobne osídlených hradísk nachádzajúcich sa v jej blízkom okolí, nie je možné jednoznačne datovať spomínané antropologické nálezy, ktoré pochádzajú najmenej z dvoch období, čo sťažuje aj spomínaná skutočnosť, že mnohé z nich sa nachádzajú v Budapešti.
Kultový význam Liskovskej jaskyne dopĺňa novší nález kovovej plastiky bovida, ktorý našli členovia ružomberskej skupiny Slovenskej speleologickej spoločnosti (SSS) v apríli roku 1993 na povrchu sedimentov vykopaných amatérmi medzi nápadnými balvanmi na dne tzv. Jánošíkovej siene. Ide o primitívne sformovanú medenú sošku pravdepodobne vola s veľkými oblúkovitými dovnútra zahrnutými rohami na horizontálne sklopenej hlave, s valcovitým chvostom a jednoduchými valcovitými nohami. Vyklenuté brucho má v strede otvor na nit, čo poukazuje na to, že ide o súčasť dvojzáprahu, spojeného aj valcovitým jarmom horizontálne vyčnievajúcim v ľavej časti šije. Zdá sa, že plastika predstavuje pravú časť dvojzáprahu súsošia bovidov, ktorý podľa nitového otvoru na bruchu bol pôvodne pripojený na oje pluhu či skôr kultového voza. Na Slovensku je to druhý dôkaz existencie voza s dvojzáprahom. Prvý nález pochádza z Radošiny a je vyrobený z hliny. Predpokladá sa, že nález plastiky vola pochádza z eneolitu. Analógie k liskovskému nálezu možno nájsť vo výtvarne o niečo odlišných medených soškách bovidov z dvojzáprahu z Poľska a Turecka. Medená plastika z Liskovskej jaskyne reprezentuje najstaršiu kovovú sošku domestifikovaného ťažného zvieraťa (Bos primigenius f. taurus) na Slovensku.
Najnovší objav je situovaný do neveľkej, novoobjavenej chodbe Kostnica II za kamenným múrikom z väčších vápencových blokov, kde bol odkrytý sekundárny hromadný hrob s kamenným obložením, pod ktorým sa zistili stopy po ohnisku. Predpokladá sa, že hrob obsahoval minimálne 13 ľudských jedincov. Kosti, ako sa zdá, neboli poškodené žiadnymi intencionálnymi zásahmi, ale boli na miesto uložené s pietou. Sprievodné nálezy tvorí najmä keramika s najväčšou koncentráciou v priestore kamenného závalu. V získanom materiáli možno rozpoznať dve zložky - jednak typickú pre záverečné obdobie lengyelskej kultúry (epilengyel), jednak so znakmi vplyvu kultúry lievikovitých pohárov v Poľsku. „Z ostatných nálezov je dôležitý medený hrot a špirálovitá záušnica typu Hlinsko, nájdená v ohnisku, ktorá podporuje datovanie celého nálezu na rozhranie starého a stredného eneolitu. Aj spomínaná medená plastika bovida objavená v bezprostrednej blízkosti miesta nálezu hrobu dobre chronologicky zapadá do kultúrneho rámca ostatných nálezov.“ (Struhár 1998, s. 5)
Zatiaľ čo priestory jaskyne vábili oddávna odborníkov i amatérov, dôležité vrstvy zemín na priestranstve pred vstupnými otvormi do jaskyne ostali nepovšimnuté. Podnetom k prvému výskumu na tomto mieste bolo šťastné zachytenie správy o črepoch, na ktoré v roku 1945 narazili vojaci pri kopaní zákopov. Zákopy preťali pred jaskyňou v dĺžke asi 50 m sídlisko dosť rozsiahle, viacvrstvové a ako ukázal neskorší výskum, bohaté najmä na nálezy keramiky púchovského typu. Horná časť sondy v nerozrušenom teréne poskytuje najmä bohatý keramický materiál a ukazuje, že ide o zložitejšie osídlenie, ktoré svojimi začiatkami siaha ešte do sklonku praveku, ale v svojom jadre patrí ľudu púchovskej kultúry vo včasnom období dejín. Popri púchovskom materiáli sa ako podradnejšia zložka v osídlení miesta vyníma súbor nálezov halštatského a laténskeho rázu zo spodných horizontov sídliska. Nepochybne zachycuje začiatky osídlenia pred jaskyňou. „Spomínané sídlisko je pozoruhodné i tým, že sa rozprestiera v nižšej polohe pred Liskovskou jaskyňou, v ktorej zaiste obyvatelia tohto sídliska hľadali úkryt v čase nepriazne, najmä nebezpečenstva nepriateľského napadnutia. Zaiste toto sídlisko má istý súvis nielen s obývaním jaskyne, ale aj so sústavou halštatských hradísk na strednom a západnom Mníchu (hradisko II a III) a s púchovským hradiskom Mních IV. Toto nápadné koncentrovanie na sídliskových objektoch ružomberskej panvy má zaiste svoje odôvodnenie v dôležitej zemepisnej polohe vrchu dvíhajúceho sa na križovatkých ciest, ktoré už v pravekých dejinách dolného Liptova a najmä v období púchovskej kultúry mali mimoriadny hospodársky význam.“ (Uhlár 1959, s. 83)
Ochrana
Liskovská jaskyňa bola vyhlásená za chránený prírodný výtvor úpravou ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 7453/976 zo dňa 30. 10. 1976. Celková výmera ochranného pásma bola stanovená na 18,07 ha na pozemkoch vo vlastníctve urbariátu obce Lisková. Zákonom NR SR č. 287/1994 Z. z. O ochrane prírody a krajiny došlo k prekategorizovaniu chráneného prírodného výtvoru na prírodnú pamiatku a vyhláškou Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 393/1996 Z. z., ktorou sa uverejnil zoznam prírodných pamiatok, bola jaskyňa vyhlásená za národnú prírodnú pamiatku. Ochranné pásmo ostalo nezmenené. V ochrannom pásme platí 4. stupeň ochrany z päťstupňovej škály územnej ochrany prírody a krajiny.
Okolie
Nielen samotná Liskovská jaskyňa, ale tiež jej blízke okolie je z viacerých hľadísk veľmi zaujímavé a pozoruhodné. V oblasti Mnícha sa nachádzajú aj ďalšie prírodné útvary: Jaskyňa na Mníchu vzdialená asi 700 m na Z od Liskovskej jaskyne, jaskyňa v Liskovskom kameňolome, Kavčia jaskyňa či chránený prírodný útvar Jánošíkova päsť.
Blízko jaskyne a tiež na JZ Mnícha sa nachádzajú pomerne veľké zosuvy pôd, bohaté na skameneliny morských živočíchov – slimákov, lastúr a drobných koralovcov, ktoré svedčia o tom, že celá oblasť bola niekedy zaplavená morom.
Na ostatné jaskyne v okolí Liskovskej jaskyne sa dlho zabúdalo. Ich prieskum sa začal až v roku 1965, po vzniku Jaskyniarskej skupiny v Ružomberku. Najzaujímavejšie jaskyne sa nachádzajú vo výbežku Mnícha – Lipej, ktorého južná stráň je odhalená obrovským kameňolomom. V tejto lokalite boli ťažbou objavené tri jaskyne, ktorých existencia bola prácami ohrozená. Kvôli ich uchovaniu a súčasne kvôli ochrane Liskovskej jaskyne bola ťažba zastavená približne v roku 1967. V dôsledku práce v kameňolome došlo pravdepodobne k zrúteniu jaskynných priestorov medzi oblasťou Lipej a Mnícha. (Podľa miestnych obyvateľov bolo možné z hlavnej cesty Ružomberok – Liptovský Mikuláš vidieť len špičku veže kostola v Martinčeku, teraz je viditeľná celá budova.)
Najbližšou kultúrnou pamiatkou je rímsko - katolícky kostol svätého Martina v Martinčeku, ktorý postavili okolo roku 1260. So stavbou kostola sa začalo po konsolidácii krajiny po vpáde Tatárov. Vnútri kostola aj teraz prebieha výskum, pri ktorom sú odkrývané pôvodné fresky vo svätyni a na čelnej stene lode.
Z prvej tretiny 14. storočia pochádza aj ďalšia pomerne blízka kultúrna pamiatka – zrúcanina hradu Likava, pod ktorého panstvo dlhú dobu patril dolný Liptov. Hrad bol postavený na najvyššom bode vápencového brala v chotári obce Likavka, aby chránil cestu vedúcu zo stredoslovenskej banskej oblasti na sever. Prvá zmienka o ňom pochádza z roku 1315.
Komplexný obraz o histórii a kultúrnom vývoji okolia Liskovskej jaskyne dotvárajú okrem už spomínaných aj ďalšie zbierky Liptovského múzea v Ružomberku, v ktorom sa nachádzajú aj mnohé exponáty práve z tohto chráneného prírodného útvaru.
Zoznam použitej literatúry
BÁRTA, J.: Nález kovovej plastiky bovida z Liskovskej jaskyne. Nitra : AVANS, 1995, s. 25 – 26.
BÁRTA, J., 1955: K otázke pravekého osídlenia v Liskovskej jaskyni v Chočskom pohorí. GfČ, 7. Bratislava, s. 185 - 193.
BÁRTA, J., 1968: Pravek Liptova. Krásy Slovenska, 45., Bratislava, s. 253 – 257.
BÁRTA, J., 1971: Archeologické výskumy v jaskyni na Mníchu. Krásy Slovenska, XLVIII., Bratislava, s. 331.
DROPPA, A., 1971: Geomorfologický výskum Liskovskej jaskyne v Liptovskej kotline. Československý kras, XX., Praha, s. 75 – 84.
GAÁL, Ľ., 1997: Ochrana jaskýň. Banská Bystrica, s. 2 – 36.
HOCHMUTH, Z., 1977: Jaskyňa v Liskovskom kameňolome. Zborník Slovenský kras, XV., Martin, s. 129 – 135.
HOCHMUTH, Z., 1990: Chočské vrchy, Liptovská Mara. Bratislava.
HOCHMUTH, Z., 1997: Príspevok k problematike genézy jaskynných úrovní v Liskovskej jaskyni. Slovenský kras, XXXV., Martin, s. 89 – 95.
HOUDEK, I., 1923: Liskovská jaskyňa. Krásy Slovenska, III., č. 5, Bratislava, s. 183 – 184.
HOUDEK, I., 1924: Predhistorické nálezy na Slovensku a stopy neolitného človeka v Liskovskej jaskyni. Príroda, XVII., č. 3 – 4, Bratislava, s. 111 – 112.
JANÁČIK, P., 1965: Jaskyne a priepasti v juhovýchodnej časti Chočského pohoria. GfČ XVII., č. 1, Bratislava.
JANÁČIK, P. – ŠROL, S., 1965: Správa o výskume Liskovskej jaskyne. Zborník Slovenský kras, V., Bratislava, s. 109 – 110.
JANÁČIK, P., 1965: Správa o výskume a prieskumných sondovacích prácach v Liskovskej jaskyni. Zborník Slovenský kras, VI., Bratislava, s. 83 – 84.
JANÁČIK, P. - ŠROL, S., 1963: Výskum Liskovskej jaskyne. Krásy Slovenska, XL., Bratislava, s. 150 – 151.
STRUHÁR, V., 1998: Objav eneolitického hromadného hrobu v Liskovskej jaskyni. Informátor Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV, 2. Nitra, s. 4 – 5.
UHLÁR, V., 1959: Púchovské sídlisko spred Liskovskej jaskyne. Študijné zvesti AÚSAV, 3., Nitra, s. 71 – 85.
ZAJONC, I., 1970: Výsledky zoologického prieskumu v Liskovskej jaskyni. Zborník Slovenský kras, VIII., Martin, s. 102 – 103.
MINISTERSVO ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA SR, 1999: Zoznam jaskýň na Slovensku. Bratislava.