Minerály a horniny Slovenska :: prepni na celú stránku
|
Pod drobnohľadom |
Liskovská
jaskyňa - 2. časť
zdroj:
www.speleork.sk
pridané: 25.1.2004
Vznik
Liskovskej jaskyne
Mikroklíma jaskyne
Zoológia jaskyne
História
objavovania
„Liskovská jaskyňa má dva odlišné druhy chodieb. Horné priestory majú vertikálny charakter vo forme komínov, sledujúce sklon puklín. Na ich vytváraní sa podieľala korózia atmosférických vôd a neskoršie aj ulomovanie zo stien pod vplyvom mrazového zvetrávania. Spodné priestory majú viac-menej horizontálny priebeh alebo s miernym sklonom od V na Z. Zachovalé oválne tvary niektorých chodieb (najmä v blízkosti povrchových otvorov), ako i výskyt hlín a žulových pieskov svedčia, že ich vytvárala aj erózia ponorných vôd. Boli to bezpochyby vody blízkeho Váhu, ich vnikanie do vnútra umožňoval sklon vápencových vrstiev od 20 až 28° na Z. Ponorné vody Váhu nevnikali ďaleko do vápencového masívu, len na vzdialenosť 60 m od ponorov a potom sa obracali smerom na JZ alebo J, kde využívali línie tektonických puklín. Neznámy je zatiaľ výtok ponorných vôd Váhu na povrch, nakoľko všetky dosiaľ známe chodby končia nánosmi hlín, piesku a závalmi. Predpokladá sa, že pokračovali vo smere týchto chodieb a vracali sa znova do povrchového koryta Váhu." (DROPPA 1971, s. 80 – 81)
Vody rieky Váh mohli do jaskyne vnikať len v období, keď tiekla v úrovni jaskynných otvorov – bývalých ponorov. Terajší jaskynný vchod podľa stúpania chodby do vnútra jaskyne nemožno považovať za bývalý ponor, ale skôr za časť odtokovej chodby, ktorá bola odkrytá svahovou modeláciou až oveľa neskôr. Takýto charakter majú rúrovité otvory ležiace severnejšie od terajšieho hlavného vchodu. Vyššie a nižšie ponory sú neznáme, keďže povrch je pokrytý sutinou. Podľa výškovej polohy spodné priestory Liskovskej jaskyne ukazujú tri vývojové úrovne. Horná vývojová úroveň sa rozkladá vo výške okolo 524 m n. m., teda okolo 34 m nad priečnou nivou Váhu pred jaskyňou. Predstavuje priestor Guanového dómu s priľahlou chodbou. Stredná úroveň leží vo výške 505 m n. m., teda okolo 15 m nad riečnou nivou Váhu pred jaskyňou a zahŕňa priestory Horného zrúteného dómu s bočnými chodbami. Spodná vývojová úroveň prebieha vo výške 488 m n. m. (odkrytá sondou), teda v tej istej úrovni ako povrch riečnej nivy Váhu pred jaskyňou. Stupňovitosť riečnych chodieb v jaskyni je veľmi podobná stupňovitosti riečnych terás Váhu v okolí jaskyne, čo poukazuje na ich vývojovú závislosť. Pre paralyzáciu jaskynných úrovní s riečnymi terasami Váhu treba brať do úvahy nie výšky ponorov do vápencového masívu, ale výšky výtokov podzemných vôd na povrch. Južne od jaskynného vchodu sa zachovala na zarovnanom povrchu dolomitov vážska terasa vo výške bázy 504 m n. m., ktorá sa v systéme terás datuje do stredného pleistocénu. Horná jaskynná úroveň svojou výškovou polohou 34 m nad riečnou nivou poukazuje na genetický vzťah s terasou z obdobia staršieho pleistocénu a spodná jaskynná úroveň s terasou z mladšieho risu.
Po prehĺbení koryta Váhu pred jaskyňou do dnešnej úrovne sa stala Liskovská jaskyňa suchou dutinou. Ako potvrdilo zloženie kopanej sondy, potom ju už len občas zaplavili povodňové vody prinášajúce kaly a jemné piesky. Striedanie rôzneho petrografického zloženia i farby v týchto nánosoch ukazuje na rôzne podmienky sedimentácie v dlhšom období. Čierna piesočnatá vrstva vo výške 1,4 m nad skalným dnom sa pravdepodobne usadila v teplejšom období. Pre chladné obdobie bolo charakteristické drobné oddeľovanie i rozsiahlejšie zrútenie sa materiálu zo stien i povál jaskyne účinkom mrazu, čo značne zmenilo pôvodný tvar chodieb. Od posledného štadiálu, kedy prestalo odmrvovanie, začala tvorba kvapľových útvarov všetkých druhov, ktorých rast pokračuje aj naďalej.
Zaujímavá je však aj teória Z. Hochmutha. „V dnešnej situácii Váh tečie približne stredom kotliny a na vápencové územie kryhy Mnícha v oblasti Liskovskej jaskyne nezasahuje, svah Mnícha podtína iba nižšie. Zdá sa isté, že ani v priebehu holocénu netiekol v blízkosti jaskyne, o čom svedčí povrch terasy T 1 pod jaskyňou. V tomto prípade teda zrejme nedochádzalo ku kontinuálnemu kontaktu recipienta (Váh) s krasovým územím a na formovaní jaskyne sa podieľali len niektoré fázy cyklu (termohygrotická fáza, kryohygrotická fáza, kryoxerotická fáza, spätná erózia). Či výber týchto fáz mal systematický, periodický charakter, alebo bol náhodný, nie je isté. Je však možné, že posun riečiska mohol byť, ako je to u Váhu v Liptovskej kotline časté, spôsobený zatláčaním náplavovými kužeľmi prítokov. Práve oproti jaskyni máme výrazné toky Sliačanku a Ludrovianku. Môžeme predpokladať, že v období tvorby maximálneho rozsahu ich kužeľov, teda vo vrcholnom glaciáli, bol Váh nimi pritlačený až do oblasti jaskyne. Iba vtedy došlo k ponáraniu a vytvorili sa počas fázy začínajúcej hĺbkovej erózie šikmé chodby. Rozvoj horizontálnych úrovní preto nebol taký výrazný, akumulácia hrubšej frakcie neprebehla, došlo skôr k evakuácii aj toho minima, čo počas erózie v jaskyni ostalo. Po stabilizovaní pomerov v interglaciáli sa Váh vrátil do stredu kotliny a v jaskyni nevytváral typické úrovne.“ (Hochmuth 1997, s. 95)
Mikroklíma
Podľa dostupnej odbornej literatúry boli z meteorologických činiteľov sledované a skúmané v jaskyni len teplota, vlhkosť a vzdušné prievany.
Teplota nie je vo všetkých častiach jaskyne rovnaká, závisí od vonkajšej teploty. V zime následkom zníženia teploty sa vo vstupných častiach jaskyne vytvárajú z presakujúcej vody ľadové útvary. Najstálejšiu teplotu v priebehu roka si udržuje Guanový dóm (5,4 °C), kým ostatné časti dosiahnu približne 5,2 °C. So zmenou teploty úzko súvisia vzdušné prievany. Keďže vstupné časti jaskyne majú klesajúci charakter, umožňujú v zimnom období vnikanie vonkajšieho studeného vzduchu do vnútra, ktorý výtláča teplejší (jaskynný) vzduch do horných častí, odkiaľ uniká horným otvorom na povrch. V letnom období prúdi vzduch opačne. Studenší jaskynný vzduch s vyššou hustotou vyteká spodnými otvormi z jaskyne von a namiesto neho vniká horným otvorom vonkajší teplejší dovnútra, kde zvyšuje teplotu. Keďže Liskovská jaskyňa má viaceré otvory v rôznych výškach v rozpätí 57 m, predstavuje z hľadiska prúdenia vzduchu typ dynamickej jaskyne.
Vlhkosť v jaskyni je pomerne vysoká, pohybuje sa od 93 do 95 %. Spôsobuje ju presakovanie atmosférickej vody do jaskyne počas celého roka, dokonca i cez suché leto.
Zoológia
V roku 1963 spravil Ivo Zajonc v Liskovskej jaskyni jeden z mála odborných zoologických prieskumov. Zoologický materiál zbieral v celej prístupnej časti jaskyne – nielen na povrchu, ale aj v hlinitých sedimentoch a tiež v drobných vodných nádržkách, tvorených presakujúcou vodou. Ako zistil mikroskopickým rozborom, ani voda, ani materiál zo dna nádržiek (jemný sediment bez organických častíc) neobsahujú živé organizmy. Vo vlhkej hline ílovitého charakteru v blízkosti drobnej kalužiny identifikoval dažďovku (Lumbricidae) druh Octolasium lacteum (Orley). Mnohí autori tento druh považujú za indikátor alkalických, na vápnik bohatých pôd. Tento druh uprednostňuje ťažšie pôdy, hlinité a ílovité, stredne až značne vlhké. Na Slovensku je všeobecne rozšírený. Napríklad, už Mehély spomína jeho nález v jaskyni Ľudmila pri Gombaseku; na dvoch miestach spolu v piatich exemplároch bol zistený aj v Domici.
„V porovnávacej pôdnej vzorke odobratej na povrchu v oblasti Liskovskej jaskyne sa vyskytoval aj tento druh spolu s ďalšími dážďovkami Allolobophora caliginosa (Savigny) a Allolobophora rosea (Savigny).
Z pavúkov (Aranei) som našiel štyri exempláre druhu Clubiona pallidula (Clerck). Je tmavohnedej až čiernohnedej farby so svetlejšími škvrnami, v Európe značne rozšírený. Podľa niektorých vedcov je to lesný druh žijúci najmä na stromoch. Nájdené exempláre pochádzajú prevažne z vrchných suchších častí jaskyne (3 ks), jeden sa vyskytol aj v strednej partii.
Z vrchných častí jaskyne pochádzajú aj dva exempláre chrobáka (Coleoptera, Silphidae) druhu Choleva cisteloides (Frol). Žije pod kameňmi a hnijúcimi rastlinami. Je najhojnejším druhom tohto rodu u nás. Na miestach nálezu bolo množstvo rozkladajúceho sa dreva a iných rastlinných zvyškov, ktoré boli sem čiastočne zanesené, čiastočne napadali vrchnými otvormi jaskynného systému.
Na stene jaskyne sa vyskytol motýľ (Lepidotera) Triphosa dubitata. Na nenápadne sfarbenom hnedosivom škvrnitom podklade jeho krídel prebieha pri zadnom okraji ostrý vlnitý zárez. Jaskyne sú jeho zimoviskom.
Z radu dvojkrídlovcov (Diptera) sa nachádzajú v jaskyni zástupcovia dvoch čeľadí. V prvom prípade ide o druh Lonchaea vaginalis. Tieto muchy kladú vajíčka do hnijúcich rastlinných zvyškov. Iný exemplár bol identifikovaný ako zástupca čeľade Fungivoridae, ktorej larvy žijú v hubách." (Zajonc 1965, s. 103 – 104)
Rôzne druhy nočného hmyzu vo vstupných častiach jaskyne spomína aj A. Droppa.
V jaskynných priestoroch sa našiel aj čiastočne poškodený exemplár lumka, bližšie neurčiteľný.
K najpočetnejším živočíšnym obyvateľom jaskyne nepochybne patria netopiere.
Liskovská jaskyňa neobsahuje mimoriadne zaujímavé, typicky jaskynné druhy živočíchov. Zoologický prieskum v jaskyniach je oveľa náročnejší než podobné práce na povrchových stanovištiach, a to tak zo stránky metodickej, ako aj fyzickej. Z toho hľadiska je potrebné hodnotiť aj doteraz získané výsledky.
História objavovania
O výskum, objavovanie a prieskum jaskyne sa najviac zaslúžili odborníci i amatérski nadšenci uvedení v nasledujúcej tabuľke.
Prieskumníci
1. K.Krczmery
1871
2. J. Kadavý 1873
3. B. Majlath 1874
4. L. Lóczy
1876-1890
5. G. Primics 1890
6. J.Mihalík 1890
7. J. Hampel
1892
8. K. Siegmeth 1897-1899
9. J. Volko-Starohorský 1905-1909
10. F. Tompa 1929
11. F. Kurti 1930
12. V. Budaáry 1933
13.
A. Húščava 1938
14. J. Sladký 1938
15. E. Piecka, E. Camber
1939, 1942
16. J. Bárta 1955
17. V. Uhlár 1959
18.
P. Janáčik, S. Šrol 1962-1964
19. I. Zajonc 1963
20. A. Droppa
1967/1968
21. Z. Hochmuth, Patek, Zanvit 1968-1974
22. P. Jurečka, M.Jurečka...
1998-200?
Údaje o celkovej dĺžke chodieb Liskovskej jaskyne sa až do sedemdesiatych rokov minulého storočia vo veľkej miere rozchádzali. Kompletnejšie zameranie jaskyne s pomocou dokonalejších technických prístrojov zrealizoval až Z. Hochmuth. Výsledky okrem iného upozornili na prekvapujúcu presnosť odhadu dĺžky jaskyne I. Houdekom v roku 1923. „Dĺžka hlavnej chodby je asi 200 m, so všetkými bočnými chodbami, zákrutami činí však asi 2 km.“ (Houdek 1923, s. 183)
Významným objavom sa do histórie jaskyne zapísali aj menej známi E. Camber a E. Piecka, ktorí v roku 1938 objavili a prekopali horný vchod a následne objavili aj celú štruktúru chodieb, ktoré boli pomenované Kostrová jaskyňa a pričlenené ku komplexu Liskovskej jaskyne, s ktorým priamo súvisia. Tento názov bol odvodený od nálezu troch kompletných kostier v hornej časti Zrútených chodieb. Pri kostrách našiel E. Camber aj značne poškodený nápis na jednom zo zrútených balvanov.
„Mapovanie oblastnou skupinou SSS v Ružomberku síce začína už v roku 1966, dlho však trvalo, kým sme si osvojili metodiku, takže vlastné podrobné zmapovanie, s využitím časti bodovej siete inštalovanej A. Droppom, prebehlo v r. 1973 – 1975. Počas mapovania boli zrejme úplne novoobjavené Zanvitove chodby v najzápadnejšej časti jaskyne, Sintrové chodby v SV časti jaskyne a dosiaľ nezameraný, ale už kýmsi prelezený Horný labyrint. Podarilo sa tak zväčšiť dĺžku jaskyne na 2122 m polygónového ťahu, pričom niektoré spojky v labyrintoch sme nemerali a tiež zostali isté rezervy v oblasti Archeologického dómu." (Hochmuth 1997, s. 91)