Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Pod drobnohľadom

Liskovská jaskyňa - 1. časť
zdroj: www.speleork.sk
pridané:
24.1.2004

Úvod
Poloha jaskyne
Geológia okolia jaskyne
Geomorfológia okolia
Pohľad speleológa
Popis úrovní
Jaskynné sedimenty

O skutočnosti, že Slovensko v celosvetovom meradle patrí medzi krajiny s najväčším bohatstvom krasových javov, vie spomedzi širšej verejnosti iba málokto. Jej pozornosť je zvyčajne zúžená len na niekoľko jaskýň, populárnych pre možnosť ich návštevy počas turistického či poznávacieho výletu. O ostatku z 3946 v súčasnosti na Slovensku evidovaných jaskýň sú informácie známe zvyčajne iba nemnohým odborníkom a nadšencom. Ba dokonca o niektoré, z viacerých hľadísk významné i výnimočné krasové útvary prevláda malý záujem aj medzi samotnými spelológmi. Ako inak interpretovať napríklad fakt, že o prakticky jedenástej najväčšej slovenskej jaskyni s nenáročným prístupom a množstvom cenných archeologických i paleontologických nálezov neexistuje žiadna komplexná vedecká štúdia? Kto je tou opomínanou speleo-dámou s neopakovateľnou, človeka sa zmocňujúcou krásou? Od roku 1976 chránený prírodný výtvor Slovenskej republiky – LISKOVSKÁ JASKYŇA.

Cieľom nasledujúceho textu je populárno-náučným spôsobom poskytnúť obšírnejšie a podrobnejšie informácie o spomínanom krasovom útvare situovanom v blízkosti centra dolného Liptova – Ružomberka. Vznikol úpravou práce stredoškolskej odbornej činnosti jedného z členov Oblastnej speleologickej skupiny Ružomberok Slovenskej speleologickej spoločnosti – Petra Hrčku. Autor spracoval materiál získaný štúdiom dostupnej odbornej literatúry (časopisy, vedecké publikácie, informačné ročenky…), ako aj komunikáciou i spoluprácou s odborníkmi (zaoberajúcimi sa jaskyňou skôr partikulárne, nie komplexne). Jeho ambíciou je hovoriť o geológii, vzniku, histórii a archeologických nálezoch v lokalite Liskovskej jaskyne i pozoruhodnostiach jej okolia. Južnú časť východného ukončenia vrchu Mních (694,9 m n. m.), ktorý je najjužnejším výbežkom Chočského pohoria, približne 0,5 km na SZ od obce ružomberského okresu – Lisková (a súčasne v jej extraviláne, lokalita Piesočná s kótou 593,5 m n. m.), tvoria vrásy virglorienskych vápencov. V čele najspodnejšej, tvorenej asi 12 m vysokou stenou sa nachádza dvojica otvorov, umožňujúcich vstup do Liskovskej jaskyne. Hlavný, zďaleka dobre viditeľný jaskynný portál orientovaný na juhovýchod pozostáva z vpravo uchýlenej elipsy (4 m vysoká, 1,30 m široká) vo výške 499,85 m n. m., 8 m nad úrovňou rieky Váh. Vstup z cesty nie je prístupný pre 6 m vysokú stenu; umožňuje ho osobitná chodbovitá predsieň orientovaná na JZ, ktorá vyúsťuje do predjaskynnej galérie, dlhej 8 m. Súradnice geografickej polohy Liskovskej jaskyne sú 49° 05' 30'' severnej zemepisnej šírky a 19° 20' 40'' východnej zemepisnej dĺžky. Z geografického hľadiska patrí jaskyňa k „najlepšie prístupným“ na Slovensku.

Krasový ostrov Mnícha je budovaný sériami triasových hornín chočského príkrovu s plošne menšou pokrývkou bazálneho paleogénu. Spodné súvrstvie zastupujú tmavošedé (gutensteinské) vápence s bielymi žilkami sekundárneho kalcitu (anis), odkryté len na východnom úpätí krasového ostrova. Sú zreteľne vrstvené s úklonom vrstiev 20 – 28° na západ. Ich nadložie vypĺňajú svetlošedé dolomity (ladin) prestúpené hustou sieťou nepravidelne sa pretínajúcich trhlín, podľa línie ktorých sa rozpadávajú na ostrohranné drobné úlomky a piesok. „V nadloží dolomitov vystupuje v mieste kameňolomu tenšia vrstva svetlošedých rohovcových vápencov so sklonom vrstiev 46° na JZ (240°). Väčšiu časť krasového ostrova zaberajú gravelové a koralové vápence svetlošedej až tmavošedej farby z vrchného triasu. Vrchol Mnícha s kótou 694,9 budujú menšie ostrovčeky eoceánskych vápencov a zlepencov, ktoré vystupujú aj východne od obce Martinček so sklonom 15° na SZ (285°).“ (DROPPA 1971, s. 75)

Skalnatý ostrov Mnícha ohraničuje z juhu i z východu údolná niva Váhu, na západnej strane hlboký zárez potoka Likavy. Len jeho severné svahy pozvoľna prechádzajú do flyšového súvrstvia, do ktorého sa zarezáva potôčik Mních. Ten pramení vo flyšovom sedle vo výške 571 m n. m., odkiaľ tečie smerom na Z a tvorí prítok Likavy. Svahy krasového ostrova Mnícha na západnej, južnej i východnej strane, jeho obkolesenie flyšovými súvrstviami zo všetkých strán ukazuje na tektonický výzdvih pozdĺž zlomov. Vyzdvihovanie sa udialo na rozhraní paleogénu a neogénu, odkedy je vystavený povrchovej denudácii. V súčasnosti má tvar horského hrebeňa ťahajúceho sa od východu na západ. Jeho dva kuželovité vrcholy sú zvyškom morfoklimatických procesov teplejšieho obdobia vo vrchnom pliocéne. Povrch Mnícha je skalistý, porastený borovicami. Len na miernejších severných svahoch sa udržali zvetraniny premiešané hlinou, na ktorých sú teraz lúky a oráčiny vyznačujúce sa nedostatkom vody. Na odkrytom vápencovom povrchu sa nevytvorili – pre podobné procesy typické – škrapy, závrty alebo priepasti. Južné svahy Mnícha sú rozbrázdené eróznymi žľabmi, ktorými pretekajú povrchové vody len pri trvalejších zrážkach. „Meandrový tok Váhu podomlel východný svah Mnícha a vytvoril tu širokú údolnú nivu, na ktorej je postavená obec Lisková. Zo staršieho vývojového obdobia sa zachovali riečne štrky terasovite uložené Váhom vo svahu. Skladajú sa z okruhliakov, žuly, ruly, pieskovcov, kremencov. Riečne štrky ležia na zarovnanom podklade svetlošedých dolomitov vo výške 505 m n. m. odkryté zárezom kameňolomu južne od vchodu do Liskovskej jaskyne. Svojou výškovou polohou a stupňom zvetrania predstavujú v systéme vážskych terás terasu z obdobia stredného pleistocénu." (DROPPA 1971, s. 76)

Na južnom úpätí Mnícha pri starej ceste z Liskovej do Ružomberka je morfologicky pozoruhodný hubovitý skalný útvar zvaný Jánošíkova päsť. Bol vytvorený selektívnym zvetrávaním strednotriasových dolomitov. Podobný útvar je aj v západnej časti Mnícha. Liskovská jaskyňa je vytvorená v šedomodrých žilkovatých vápencoch (tzv. guttensteinských) stredného triasu (anis), ktoré sú sklopené 20 – 28° na západ a pozmenené sústavou porúch. Jaskyňa napriek súhrnnej dĺžke chodieb 3780 m (čím je podľa najnovších údajov 11. najdlhšia jaskyňa na Slovensku) sa rozkladá na pôdoryse iba 120 x 100 m (objavy nových možných chodieb a priestorov tento údaj zrejme už v blízkej budúcnosti pozmenia). Jaskyňa predstavuje komplikovaný labyrint chodieb a dómov, ktoré sú vyvinuté nielen horizontálne, ale i vertikálne vo viacerých úrovniach nad sebou. Súvisí to s tým, že jaskyňa bola vytvorená vodami bočného ramena Váhu, ktorý v starších štvrtohorách tiekol severnejšie, vytvoril jaskyňu vo viacerých etapách, jednak pri horizontálnom premiestňovaní svojho koryta, jednak pri postupnom zahĺbení vytvoril jaskynné úrovne, geneticky zodpovedajúce riečnym terasám. Z piatich väčších povrchových otvorov vedú štyri do spodných jaskynných častí a jeden do vrchných.

Jaskyňa predstavuje typ fosílnej riečnej jaskyne vyvinutej minimálne v štyroch úrovniach:
Prvá, najnižšia úroveň (približne zarovno vyššieho stupňa nivy rieky Váh pred jaskyňou) pozostáva z Plochej siene, Chodby pri vodopáde, Zanovitých i Likavských chodieb a napokon aj zo Skladanej siene. Jej rozsah nie je veľký; s výnimkou Plochej siene (8 x 16 m) a Skladanej siene (6 x 16 m) sú chodby značne úzke. Kvapľový nástenný vodopád (sintropád) v Chodbe pri vodopáde patrí k najznámejším kvapľovým formám celej jaskyne. Úroveň nemá v súčasnosti samostatný východ na povrch, jej štruktúra súvisí s vyššie ležiacimi priestormi druhej úrovne.

Druhá úroveň je v porovnaní s ostatnými najmohutnejšie vyvinutá. Patria k nej dve najväčšie siene jaskyne a väčšina dobre vyvinutých eróznych riečnych chodieb. Ide najmä o Veľkú sieň, obrovský rútivý priestor, ťahajúci sa v smere Z – V, dosahujúci dĺžku 80 m v priemernom priereze 10 x 10 m, ktorý súvisí Jánošíkovou sieňou (s dĺžkou 40 m a porovnateľným prierezom druhou najväčšou v jaskyni). Dno oboch siení pokrývajú sutiny a obrovské balvany, kvapľová výzdoba je vinou zrútenia sa nepatrná. Zaujímavou je skutočnosť, že na rovnakej úrovni na siene orientačne naväzujú komplexy padajúcich, nepochybne riečnych chodieb – napríklad stúpajúca chodba vedúca k východu (tzv. Tajná chodba), Veľký labyrint a sústava chodieb nad Skalnou sieňou. Všetky sú určite riečneho pôvodu, z dokumentujúcich sedimentov je však zachovaná len najjemnejšia ílovitá piesčitá frakcia.

Tretia úroveň jaskyne zaberá pomerne malú plochu. Je tvorená Horným labyrintom a Malým labyrintom, súvisiacimi so stropnými časťami Veľkej siene, ktorá zrejme zodpovedá chronologicky k obom úrovniam.

Štvrtú, najvyššiu riečnu úroveň tvorí sústava troch veľkých siení s relatívne bohatou kvapľovou výzdobou, čo zrejme súvisí s ich starším vekom (a zrejme tiež s najhoršou dostupnosťou pre návštevníkov usilujúcich sa odniesť si pamiatku z jaskyne domov). Najbohatšou výzdobu sa vyznačuje Horná snemovňa predstavujúca rútivý priestor s balvanmi pokrytými sintrom, ktorý je cez priepasť spojený s Veľkou sieňou. Prostredníctvom úzkeho, rúrovitého kanála je previazaná aj s Východnou sieňou, a táto zas podobným kanálom so Západnou sieňou. Spomínané tri siene nemajú samostatný východ na povrch, sú spojené s nižšími časťami jaskyne a navyše do Západnej siene z povrchu ústi tzv. Zrútená chodba. Zrútená chodba predstavuje pozoruhodnú, špirálovite stúpajúcu chodbu vytvorenú na výraznej tektonickej poruche. v súčasnosti je však značne zatarasená závalmi; pre postup nahor je nutné fyzicky náročné preliezanie sutinou. Chodba (umele rozširovaná roku 1941, kedy zrejme boli objavené spomínané siene) ústi na povrch v blízkosti vrcholovej plošiny, odkiaľ v zimných mesiacoch vychádza výrazný výpar.

„Vek jednotlivých úrovní a celkový vek jaskyne nemožno pre nedostatok  faktologických materiálov zatiaľ presne stanoviť, ale nepriamo na základe porovnania vývojových úrovní s povrchovými terasami Váhu a paleontologických a archeologických nálezov možno uvažovať približne na staropleistocénny vek.“ (JANÁČIK 1968, s.84)

Približné objemy:
Veľká sieň 5600 m3
Jánošíkova sieň 1000 m3
Guánový dóm 3000 m3
Západná sieň 700 m3
Skladaná sieň 500 m3
Horná snemovňa 600 m3

Dno chodieb a siení Liskovskej jaskyne pokrývajú jaskynné usadeniny. Tie sú pôvodom buď autochtónneho (oddelené vápencové balvany a sutina), alebo alochtónneho (vodou vyplavené hliny, piesky, výtrusy netopierov). Z jaskynných sedimentov autochtónneho pôvodu sa najviac vyskytujú vápencové odlomeniny vo forme blokov, balvanov a ostrohrannej sutiny. Najviac zrútených vápencových blokov je na dne Spodnej a Hornej zrútenej siene. Známy je Jánošíkov stôl, veľký takmer 20 m kubických. Menšie balvany sa spolu so sutinou vyskytujú tiež v ostatných chodbách, kde sú prikryté neskoršími naplaveninami hlín. V úzkych puklinových chodbách odmrvená vápencová sutina vyplňuje celý profil chodby, čím znemožňuje ďalší postup. Veľké zaklinené balvany sú aj v puklinovom komíne horných častí jaskyne.

Ďalším autochtónnym sedimentom je uhličitan vápenatý v podobe kvapľových útvarov, ktoré sa v Liskovskej lokalite, na rozdiel od iných, na výzdobu bohatších slovenských jaskýň, nevyvinuli v takom rozsahu a mohutnosti. Ľahšie dostupné stalaktity a stalagmity boli návštevníkmi zväčša olámané a odnesené. Medzi ešte zachovanú kvapľovú výzdobu patria napr. kvapľové vodopády v Puklinovej chodbe, v Spodnej zrútenej sieni, menšie kvapľové stalagmity v Hornej snemovni a predovšetkým nástenné vodopády, stalagmity i podlahové útvary v Guanovom dóme. „Medzi jaskynné sedimenty alochtónneho pôvodu patria predovšetkým naplaveniny hlín a pieskov. Podľa vykopanej sondy sa v Spodnej zrútenej sieni striedajú vrstvy hlín a pieskov. Piesky s vložkou ílovitej hliny tu boli naplavené Váhom. Podobné naplaveniny sú vo všetkých rúrovitých chodbách jaskyne, väčšinou pod zrútenými balvanmi. Sedimentácia hlín a pieskov nie je plynulá, ale prerušovaná (výskyt sintrovej kóry), a povrchové vody vnikali do jaskyne len pri povodniach, na čo poukazuje sedimentácia jemných kalových hlín a pieskov.“ (DROPPA 1971, s. 80) Otázkou sedimentov v jaskyni sa zaoberal aj Zdenko Hochmuth, ktorý poukázal na zložitosť tejto zdanlivo jednoduchej otázky. Zarážajúca je totiž neprítomnosť okruhliakov a štrkovitého opracovaného materiálu prakticky v celej jaskyni, a to aj napriek tomu, že terasa v úrovni vchodu je tvorená krásnymi riečnymi materiálmi. To, že sa spomínané sedimenty nenašli ani v najnižších častiach, by mohlo potvrdzovať existenciu ďalšieho poschodia dnes zasedimentovaného kalovými, eolickými, periglaciálnymi a gravitačnými sedimentmi. (Pozn. Poschodie sa našlo a ojedinele aj spomínané okruhliaky.)

Iným, plošne veľmi obmedzeným sedimentom v jaskyni je netopierí trus – guáno. Vyskytuje sa v horných častiach jaskyne v Guanovom dóme, kde dosahuje hrúbku 5 – 100 cm a je silne presiaknuté kvapkajúcou vodou z povaly. V ostatných častiach jaskyne sa ojedinele vyskytuje na kvapľových vodopádoch.

1. časť   2. časť   3. časť