Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Baníctvo v Rožňave (1. časť)
zdroj: www.dobos.revuca.net
pridané: 16.8.2010

Úvod

Prvá písomná zmienka o Rožňave je z roku 1291, keď ju kráľ Ondrej III. vyňal zo svojho územia a mesto spolu s pozemkovou daňou z dobývania rúd a výnosu striebra daroval ostrihomskému arcibiskupovi Ladomírovi. Vie sa však, že práve vďaka náleziskám rúd drahých a farebných kovov, a hlavne neskoršie bohatým náleziskám železných rúd, sa Rožňava z pôvodnej baníckej osady vyvinula na stredoveké prekvitajúce banícke mesto. Za rozvoj banského podnikania dostáva Rožňava v roku 1382 od kráľa mestské výsady. A preto zemepán - ostrihomský arcibiskup zriadil v Rožňave v roku 1414 banskú komoru (na dnešnom Námestí baníkov v Rožňave).

V Hornom Uhorsku v týchto rokoch baníctvo rozkvitalo. A preto v roku 1487 banské mestá z východoslovenskej banskej oblasti založili Zväz siedmich hornouhorských banských miest - Rožňava, Smolník, Gelnica, Spišská Nová Ves, Jasov, Rudabánya a Telkibánya. (Toto 520. výročie sme si pripomenuli 30. novembra 2007 v Rožňave odhalením pamätnej tabule na Námestí baníkov v Rožňave.)

V druhej polovici 17. storočia sa začína v Rožňave a na okolí vo väčšom rozsahu ťažba a spracovanie železnej rudy. V 18. a 19. storočí sa stáva jedným z najznámejších producentov železnej rudy a výrobcom surového železa v Uhorsku. Prím tu mala baňa Železník. Začiatkom 20. storočia boli železiarne a hámre na okolí Rožňavy, v ktorých sa spracovávali tieto železné rudy, zatvorené.

Po II. svetovej vojne (od roku 1945) začal veľký rozkvet železorudného baníctva v našom okrese (Rožňava-Baňa, Rudník, Mier-Mních, Rožňavské Bystré, Mária Baňa, Malý Vrch, Drnava). Po roku 1989 (nežná revolúcia) nastal útlm a hrubá likvidácia týchto baní a rokom 1993 sa ukončila banská činnosť aj na závode Železorudné bane Rožňava, a teda na všetkých týchto úsekoch v našom okrese (okrem Nižnej Slanej).

Banícka Rožňava a okolie

Prosperitu baníckej činnosti v Rožňave umožnili bohaté náleziská rúd drahých a farebných kovov a rúd železa, sústredených v Rožňavskom rudnom poli o rozlohe 48 km2. Za najstarší získaný kov sa tu pokladá zlato, ktoré sa ryžovalo v alúviu Zlatého potoka pod Volovcom a potoka Drázus v intraviláne Rožňavy.

Získavanie rúd z výstupov rudných žíl na povrch má svoje počiatky v dolinách pod Volovcom, na juhovýchodných svahoch Tureckej (chotár Rakovnica) a na Banskej strane (západne nad Rožňava-Baňou). V minulosti sa tu ťažili rudy z viac ako 42 rudných žíl, ktoré obsahovali zlato, striebro, meď, antimón, ortuť, kobalt, nikel a železné rudy (limonit a siderit). Baníci sa tu usadzujú v dolinách pod Volovcom a Tureckej. Tu si zakladajú osady a svoje obydlia. Takáta osada podľa tradovania mala meno Rose - Ruža, a podľa nej bol pomenovaný i 8 km dlhý horský chrbát Rozgang (žila - ruža), ktorý je nositeľom viac ako 30 rudných žíl až dodnes.

Na prelome 12. a 13. storočia sa rudné žily v podpovrchových tzv. oxidačných pásmach vyčerpali - vyťažili, a od tohota obdobia sa začína dlhá a slávna história hlbinného dobývania rúd v Rožňave. V tomto období sa formuje i banícka osada Rosnoubana (Rožňava-Baňa), ktorú v roku 1291 daroval Ondrej III. ostrihomskému (Esztergom v Maďarsku) arcibiskupovi Ladomírovi. Na území mesta Rožňavy sa v tomto období ťažia hlavne drahé kovy (pod Volovcom). V rokoch 1320-1335 sa osídľujú i banské osady Čučma a Nadabula. V roku 1382 získava Rožňava mestské práva a král Ľudovít I. ju so súhlasom arcibiskupa povyšuje na banské mesto.

V roku 1414 vydáva arcibiskup pre Rožňavu prvý banský zákon, ktorým zriadil v meste Rožňava banskú komoru, na čele s banským majstrom. Na prelome 14. a 15. storočia baníctvo zlata a striebra stagnuje a do popredia sa dostáva ťažba medených rúd. O ťažbu medi sa zaujímajú ťažiarske spoločnosti, na čele ktorých stojí Martin Thurzo z Levoče a Hans Donel zo Smolníka. Títo otvárajú bane na Rozgangu a vyťaženú medenú rudu spracovávajú na svojich hutiach v Mogyle pri Krakove v Poľsku.

Začiatkom 17. storočia sú východy z rudných žíl na povrch v oxidačnej zóne vyťažené a ťažba drahých kovov v Rožňave končí. V roku 1652 sa začína na vrchu Kalvária (severne nad Rožňavou) ťažiť ortuť, ktorá sa spracováva v mlyne na toku Čremošná pri Brzotíne. V tomto období sa začína v Majerskej doline pod Volovcom ťažba antimónu, a to zo žíl, z ktorých sa už v stredoveku ťažilo zlato. Ako prvá sa ťažbou antimónu zaoberá rodina Fuggerovcov z Norimbergu. Najväčší rozvoj ťažby je tu však spojený s ťažiarom Matejom Hebenstreitom z Rožňavy, ktorý vyťaženú rudu zhutňuje priamo pri ústí štôlní, a potom odváža na spracovanie do Medzeva. Od roku 1900 do roku 1938 vlastnia tieto antimónové bane viedenské finančné spoločnosti, ktoré stavajú v Čučme prvú úpravňu rúd. V roku 1946 bol tento banský majetok znárodnený a do správy ho prevzali Rudné bane, n.p. Banská Bystrica.

V druhej polovici 17. storočia sa vo väčšom rozsahu začína ťažba železnej rudy - sideritu. Preto baníctvo železných rúd zohralo v dejinách Rožňavy dôležitú hospodársku úlohu. Sú to žilné ložiská sideritu, ktoré sa ešte aj dnes nachádzajú na juhovýchodných svahoch Tureckej (Rakovnický chotár), na Banskej strane (nad Rožňava-Baňou) a v menšom rozsahu na vrchoch Kalvária a Rákoš. Tieto bane na železnú rudu otvárajú v začiatkoch ťažiari z Rožňavy a Nadabulej, a od roku 1765 i viedenské ťažiarenské spoločnosti, biskupstvo v Rožňave a rodina Andrássyovcov.

V roku 1800 pracuje v Rožňave 17 baní, ktoré sú vo vlastníctve súkromných ťažiarov, majiteľov železiarní a hámrov v okolí Rožňavy, ale aj štátu. Tu vyťažená železná ruda sa spracováva v hámroch vo Vidovej, Gombaseku, Slavci, Brzotíne a Betliari. Od polovice 19. storočia má na rozvoj baníctva železných rúd a železiarsku výrobu rozhodujúci vplyv rodina Adrássyovcov, ktorá vlastní v Rožňave rozsiahly banský majetok a aj 8 železiarní-hámrov v údolí rieky Slanej.

Koncom 19. storočia sa ťažba železných rúd a železiarska výroba v okolí Rožňavy koncentruje do rúk firmy Rimamuránsko-Šalgotariánskej účastinnej spoločnosti so sídlom v Budapešti, ktorej prvým predsedom sa stáva gróf Emanuel Andrássy. Keď táto spoločnosť získala banský majetok v Rožňave, rozhodla sa, že roztrúsený banský majetok na Banskej strane (nad dnešnou Rožňava-Baňou) sústredí na jedno miesto. V rokoch 1901-1904 vyrazila 2300 m dlhú dedičnú štôlňu Sadlovský (pomenovamú podľa baníka J. Sadlovského z Nadabulej), ktorou spojila ložiská na Banskej strane s ložiskami na Tureckej. Do roku 1909 vybudovala spoločnosť pod ústím štôlne Sádlovský úpravnícke prevádzky, správne budovy, zdravotné stredisko, obchody, školu a byty pre baníkov a technikov. Po skončení tejto výstavby to bol v tej dobe jeden z najmodernejších banských závodov v Európe.

Druhým významým podnikateľom v baníctve železných rúd v Rožňave bol vtedy Uhorský štát, ktorý od roku 1801 vlastnil banské polia na svahoch Tureckej. V roku 1838 získali tieto Štátne bane Uhorska dobývacie právo na žile Štefan a v roku 1843 odkúpili najväčšiu rudnú žilu na svahu Tureckej, ktorú pomenovali Bernardy (podľa Jozefa Bodnára, baníka z Nadabulej). Za miesto výstavby svojho závodu si vybrali Nadabulu, kde v roku 1895 začali raziť dedičnú štôlňu Lukáč-Ladislav, ktorá po vyrazení 3000 m spojila ložiská v Nadabulej s ložiskami v susednej Rudnej (od roku 1967 sa táto štôlňa vyrazila až pod baňu Mier-Mních v Rakovnickom chotári). V rokoch 1912-1914 postavili tieto Štátne bane Uhorska pred ústím štôlne Lukáč-Ladislav úpravárenské prevádzky a osadu pre baníkov a technikov v Nadabulej. Výstavbou železnice Bánreve-Dobšiná sa od roku 1875 vyťažené rudy v týchto našich baniach dopravovali do Ózdu, a zo Štátnych baní Uhorska do Diósgyőru.

Po II. svetovej vojne boli obidva tieto banské závody znárodnené, vznikli Železorudné bane, n.p. Spišská Nová Ves a banské prevádzky v Rožňave sa stali jedným z ich základným závodov. Po roku 1950 začala v Rožňave rozsiahla investičná výstavba jednotlivých banských úsekov v rámci závodu Železorudné bane, n.p. Rožňava. Zabezpečila sa hĺbková otvárka a modernizácia pracovných postupov v úsekoch baní: Rožňavské Bystré, Mier v Rakovnici, Rudná, Rožňava-Baňa, Nadabula, Mária Baňa, Čučma, Drnava a Malý Vrch pri Krásnej Hôrke. Po roku 1976 sa začala z ekonomických dôvodov (drahá ťažba železnej rudy) likvidácia úsekov Rožňavské Bystré, Malý Vrch pri Krásnej Hôrke a Drnava.

V roku 1991 začal útlmový program pre odvetvie rudného baníctva. A takto tu bola v júni 1993 úplne ukončená ťažba železnej rudy a následne závod Rožňava-Baňa ukončil svoju banícku činnosť.

Prof. Ján Fabián: Baníctvo v okolí Rožňavy, Maj Gemer - osobná stránka Ondreja Doboša, http://www.dobos.revuca.net/gemer/banictvo/rvbanictvo.htm

1. časť    2. časť