Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Hrončiansky železiarsky komplex - 2. časť
zdroj: Z histórie a súčasnosti Banskobystrického okresu, zost. Stanislav Kmeť, Osveta Martin 1989
pridané: 5.3.2007

O čosi neskôr sa na území okresu skonštituoval ďalší železiarsky komplex, ktorého základom bola huta na Červenej Skale. Po avíze jej existencie začiatkom 18. storočia sme zatiaľ nenašli fakty k rekonštrukcii jej ďalšieho vyvoja. Je to asi preto, že železiareň buď zanikla, alebo bola mimo prevádzky, čo sa dá vysvetliť tým, že sa k absencii potrebnej rudnej základne pripojila zemepisná odľahlosť a izolovanosť, takže sa huta pre komoru neukazovala výhodná a aj preto si ju pri prechode erárneho muránskeho panstva do vlastníctva Koháryovcov neponechala. Noví zemepáni v hutníctve nepokračovali. Iniciátorom oživenia a rozšírenia hutnej prevádzky v tomto regióne sa stal koncom 18. storočia komorský gróf Coloredo, nie však ako reprezentant štátu a pre štát, ale ako odbomík a súkromný podnikateľ, spoločník rodiny Koháryovcov, ktorá disponovala základnými predpokladmi na prevádzku - vlastnila lesy, ovládala vodné toky, pracovné sily a podobne.

Hronec

V poslednej štvrtine 18. storočia dal Koháry postaviť vysokú pec a hámre na skujňovanie, vykúvanie, na výrobu ocele, kôs a nožov na slamu a cvokárskeho železa na Červenej Skale. Závod sa časom rozrástol o dalšie skujňovacie hámre a vykúvacie vyhne v Švábolke a v Zlatne. Koncom 18. storočia, podla niektorých autorov v roku 1794, spolu s Coloredom a príbuzným grófom Jozefom Mitrovským dal postaviť ďalšiu vysokú pec v Pohorelej. Jej príslušenstvo tvorili dva hámre, horný a dolný, na skujňovanie a vykúvanie. Huta a hámre v Pohorelej boli v personálnej a výrobno - organizačnej závislosti od Červenej Skaly, kde sídlila správa závodu. Do roku 1807 výrobu riadil asi Coloredo a po ňom sa riadenia ujal František Koháry, ktorý zo svojho ročného podielu nemienil nič investovať - ten sa musel odvádzať aj pri pasívnej bilancii. Nové objekty či prestavba starých sa musela realizovať bez prerušenia prevádzky a postupne, kým sa nezískali potrebné prostriedky.

Novú pec v Pohorelej stavali v rokoch 1817—1821, dolný hámor zrekonštruovali až keď zhorel (1819), výstavba nového hámra v Závadke sa pripravovala od roku 1819, začal sa stavať v roku 1822 a prevádzka v ňom sa začala v roku 1824 - to všetko prinášalo organizačné, výrobné a finančné problémy, ktoré Koháry prehliadal. V peciach sa tavili rudy nakúpené v Dobšinej. Pece produkovali surové železo a liatinu, železo sa skujňovalo v hámroch na tyčové, pluhové a pílové a vo vykúvacích vyhniach na jemne kované-ráfové; na Červenej Skale sa i naďalej vyrábali produkty na priame použitie. Hámre v Pohorelej trpeli nedostatkom vody, preto po spustení hámru v Závadke vyradili z prevádzky horný hámor v Pohorelej. Hlavným poslaním týchto železiarní bola výroba pre trh - železo sa predávalo drobným odberateľom (kováčom) a veľkoodberateľom - bystrickým, peštianskym a liptovským priekupníkom V roku 1826 železiarne na Červenej Skale a v Pohorelej zdedil Ferdinand Koburg ako manžel Antónie, jedinej dcéry Františka Koháryho. Zbavil sa spolumajiteľov, organizačno-správne zlúčil obidva podniky, sídlo preniesol do Pohorelej a začal s rozširovaním a modernizáciou výroby, čím vznikol ďalší veľký železiarsky komplex - pohorelský.

Vo všetkých podnikoch a ich prevádzkach prevládala ručná práca pomerne malých pracovných kolektívov. Pri vysokej peci pracovalo v jednej smene šesť osôb - majster, drvič rudy, uhliar, navážači a taviči. Ak sa lialo, počet osádky stúpol až na dvojnásobok. Pri jednej skujňovacej vyhni pracovalo najviac šesť robotníkov - majster, kuriči a kováči. Väčšie závody uživili aj iné profesie - vážnikov uhlia, rudy, tesárov opravujúcich dúchadlá, vodné kolesá a podobne. Celý závod napríklad v Pohorelej mal 35 stálych zamestnancov bez úradníkov, ale s remeselníkmi a strážnikmi. Postupne sa prekonávala sezónnosť výroby a zlepšenou organizáciou práce sa zabezpečovala jej plynulosť. Komora získavala pracovné sily podľa tradície osídľovania. Na tento spôsob nadväzovali aj Koháryovci - tlačení konkurenciou zvýhodňovali svojich robotníkov dokonca bezplatným ubytovaním v závodných „domoch“ s hospodárskym príslušenstvom. Ešte aj táto fáza vývoja hutníctva železa v okrese je hmatateľne spojená so zemepanskými, teda feudálnymi právami, a to nielen nad prírodnými zdrojmi, ale aj v oblasti výrobných vzťahov.

Išlo tu však aj o ďalšie aspekty. Koľko „problémov“ mal napríklad Koháry - podnikateľ s Kohárym - zemepánom, resp. ako Koháry - podnikateľ obohacoval Koháryho - zemepána. Závody museli platiť muránskemu panstvu dane za bane, domové dane a odvádzali príjem z krčiem. Koháry neúprosne prikazoval znižovať výrobné náklady, čo šafár pohorelskej huty chcel zabezpečiť lacnejším nákupom dreva od muránskeho panstva, tomuto však Koháry znižovať ceny dreva zakazoval. Nechal šafára prieť sa so správou panstva, aby potom rozhodol v prospech panstva (ako inak!), lebo o zisky z panstva sa nemusel s nikým deliť. Keď sa poddaní sťažovali na šafára huty, alebo žiadal nahradiť škodu, ktorú utrpel pri práci pre hutu (najviac išlo o náhrady za ťažné zvieratá), odkazoval ich bez akýchkoľvek morálnych zábran na príslušný súdny orgán, teda na svoju vlastnú zemepanskú stolicu.

Hoci technológia hutníctva železa prekročila svoju stredovekú tradíciu, neprekonala ju ešte v príncípe (ručná práca, kovanie, spätosť s prírodnými zdrojmi energie) a ani výrobnými vzťahmi a organizáciou výroby sa neodpútala od stredovekých foriem. Hutníctvo železa sa na úroveň priemyselného podnikania dostáva až po zavedení pudlovania a následného zvarovania, valcovania a parného stroja.

Modemejšiu technológiu si aj na pôde hrončianskeho komplexu vynucovalo predovšetkým neustále zvyšovanie výrobných nákladov, zaostávanie výroby v objeme, sortimente a akosti za potrebami rozvíjajúcej sa spoločnosti; jej zavedenie urýchľovali hospodárske krizy a neúprosný konkurenčný boj, ktorému postupne podľahli najskôr privilégiá štátu pri podnikaní a obchode. Pretože modernejšia technológia prinášala riziko a zvýšené investície, nebola jednoznačným zámerom podnikateľskej politiky štátu. Preto sa v ďalšom vývine hrončianskeho komplexu najskôr prelínali extenzívne tendencie s intenzifikačnými s dôrazom na začaté štrukturálne zmeny vo výrobnej orientácii (oceľ, plech). A tak po výstavbe nových či prestavbe starých hámrov v Lopeji, Moštenici, Osrblí a inde ako extenzívnych prejavoch objavovali sa aj úsilia o intenzifikačné technologické postupy, ako zvyšovanie účinnosti dúchadiel pri peciach, predhrievanie vháňaného vzduchu, v Hronci vyvinuli i novú metódu skujňovania, ktorá našla všeobecné uplatnenie v celom komplexe a dostala sa aj do technickej literatúry.

Ani po takýchto opatreniach výroba nestačila pokrývať potreby železa, najmä špeciálneho, ktoré predpokladal a prinášal projekt výstavby železníc. Východisko spočívalo v uplatnení už vyskúšanej a bežnej technológie pudlovania a valcovania známej z alpských krajín. Pretože sa na základe hrončianskeho komplexu rátalo s výstavbou pudlovne a valcovne na výrobu koľajníc, technológia pudlovania sa začala skúšať, overovať a osvojovať vo Chvatimechu (1839) a po pokusoch s valcovaním tyčového železa vo valcovni plechu v Hronci, komora v rokoch 1840—1842 postavila prvú valcovňu tyčového železa v Osrblí a dalšiu v rokoch 1847-1848 na Piesku. Hrončiansky komplex sa so svojimi prevádzkami stal materiálno-technickou základňou plánovanej valcovne a pudlovne. V jeho rámci sa malo vyrábať železo, výrobné zariadenia pre valcovňu a osadenstvo malo získavať potrebné výrobné skúsenosti.

Pôvodný projekt predpokladal vystavať na mieste zvanom Pod brezovou univerzálnu valcovňu plechu, tyčového železa a koľajníc. Stavebné práce sa začali v roku 1840, ale už o rok boli zastavené pre neujasnenosť technológie a finančné ťažkosti. Keď sa nejasnosti vyriešili a výstavba začala naberať na tempe, prišli revolučné roky (1848-1849) a celý hrončiansky komplex sa preorientoval na vojenskú výrobu. V roku 1851 sa robili opatrenia na urýchlenie výstavby a od novembra 1853 pokusne začali pracovať jednotlivé zariadenia. Začiatkom júla 1854 začala výroba koľajníc a do septembra tohto roku bolo v plnej prevádzke jedno (tzv. ľavé) krídlo. Zároveň sa robili prípravy na výstavbu druhého (pravého) krídla, do ktorého sa mala sústrediť výroba plechu, platní a uhlového železa. Takto sa zrodil prvý priemyselný podnik tohto druhu nielen v okrese, ale v celom Uhorsku. Hoci sa ako palivo ešte stále používalo drevo a ako zdroj energie voda, železiareň v Podbrezovej bola najtechnickejším objektom v celom komplexe a svojím vybavením sa vyrovnala aj iným podnikom v monarchii. V tomto objekte sa už uskutočnila značná koncentrácia výrobného procesu, ktorá začala mať charakter továrenskej veľkovýroby. Podbrezovské železiarne sa stali hlavným článkom hrončianskeho komplexu a priemyselná veľkovýroba bola jedinou šancou poddanstva zbavených schudobnelých okolitých vidieckych más.

Vývoj hrončianskeho komplexu sa až do spustenia podbrezovských železiarní dostával v konfrontácii s vtedajším vývojovým trendom do iného svetla. Nemecko a západná časť monarchie boli v hutníctve železa v značnom predstihu. Rozhodné presadzovanie sa priemyselnej revolúcie v týchto oblastiach zaostávanie Uhorska len prehlbovalo. Napriek tradíciám vlastného vylepšovania a novátorstva sa nová technológia na pôde hrončianskeho komplexu zavádzala do praxe rozpačito a aj vlastná výstavba Podbrezovej prebiehala pomaly, a tak praktické zaostávanie sa časovo dá vyjadriť polstoročím, ktoré sa viac dobehnúť nedalo a poznačilo celý ďalší vývoj Podbrezovej. Ked sa pripojili aj dalšie objektívne okolnosti, perspektívy tohto na uhorské pomery moderného závodu sa skomplikovali a šance v sociálnopolitickej oblasti sa značne zmenšili.

1. časť   2. časť   3. časť   4. časť