Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Hrončiansky železiarsky komplex - 1. časť
zdroj: Z histórie a súčasnosti Banskobystrického okresu, zost. Stanislav Kmeť, Osveta Martin 1989
pridané: 27.2.2007

So zreteľom na mimoriadne priaznivé prírodné i spoločenské podmienky po baníctve a hutníctve farebných kovov štafetu výrobno - hospodárskej a spoločenskej priority prebrala ťažba železnej rudy a železohutníctvo. V procese zväčšovania spoločenských potrieb od polovice 18. storočia železohutníctvo, v stredoveku periférne výrobné odvetvie, sa stávalo rozhodujúcim pre priemyselnú výrobu, pre zvyšovanie produktivity práce v poľnohospodárstve, pre rozvoj ďalších odvetví ľudskej činnosti (doprava, stavebníctvo) a pre zvyšovanie vybavenosti domácností.

Hronec

Železo bolo potrebné na výrobu hnacích a pracovných mechanizmov, strojov na obrábanie a výrobu, na koľajnice a stavbu rušňov a vagónov, zo železa sa vyrábali konštrukčné prvky, ale aj kachle a sporáky, smaltovaný riad a strešná krytina. Rodiaci sa kapitalizmus stimuloval rozvoj železiarstva regionálnymi a širšími vojenskými konfliktmi. Pre stále vzrastajúce spoločenské nároky sa stredoveké sezónne železohutnícke zariadenia (pece a vyhne) menili na železiarske manufaktúry a priemyselné závody, čo kvalifikujeme ako proces industrializácie, prinášajúci zmeny nielen v technológii a organizácii práce, ale aj v ekonomike a v spoločenskom bytí. Na vývoji tohto základného ťažkého priemyslu môžeme najnázornejšie sledovať pre kapitalizmus typické výrobno-ekonomické tendencie (cyklické krízy, modernizáciu, centralizáciu a koncentráciu, monopolizáciu a iné), ale aj technické zaostávanie Uhorska za západnými časťami monarchie (Rakúskom a českými krajmi) a západnou Európou.

Hutníctvo železa je na území terajšieho Banskobystrického okresu nepochybne staršie, ako ho zaregistrovali historické pramene. Ako prvé výrobné zariadenie sa v 1. polovici 16. storočia spomína huta na Bacúšskom potoku. Fakt, že sa v tomto kraji ťažili železné rudy už v 2. polovici 15. storočia, oprávňuje k posunu začiatkov hutníctva do tohto obdobia. V polovici 16. storočia hutu prevzala komora (štát) a jej produkciou kryla potreby železa vo svojich významnejších a prosperujúcich stredoslovenských banských revíroch na drahé a farebné kovy. Pretože sa na okolí Bacúcha rudy vyčerpávali, hutníctvo železa v tomto regióne začiatkom 17. storočia zaniklo. Presne v tých istých súvislostiach vstupuje do histórie huta v Hronci, ktorú takisto v roku 1580 prevzala komora. Spracúvala rudu z okolitých baní a vyrábala „papuče“ do stúp na drvenie rudy, tyčové železo a pracovné nástroje pre komorské bane a huty na strednom Slovensku. Začiatky hutníctva železa ako priemyselného výrobného odvetvia sú teda v okrese spojené s prevádzkou banskobystrického mediarskeho podniku.

Koncom 17. storočia sa v hutníctve železa objavuje a v priebehu 18. storočia udomácňuje nová technológia - vysoká pec a skujňovanie. Výroba a spracovanie železa sa rozložilo na dve na seba síce nadväzujúce, ale časovo a miestne nezávislé operácie. Prvou bola výroba surového železa vo vysokej peci alebo jeho liatie z pece (liatina sa dovtedy neprodukovala) a druhou bolo ,,čistenie“ surového železa v skujňovacích hámroch. V skujňovacích hámroch sa surové železo znovu roztápalo drevným uhlím a kladivami - bucharmi, poháňanými vodným kolesom, sa z neho vykúvala troska. Po opätovnom nahriatí sa železo vykúvalo na tyče potrebnej hrúbky. Skujňovanie sa však robilo rôzne. Kde bol nedostatok vody, skujňovací hámor sa musel umiestiť ďalej od vysokej pece, niekedy aj na inom vodnom toku. Nová technológia bola náročná na investície, prevádzku a údržbu výrobných zariadení - a tak prestala byť pre jednotlivcov zaujímavá. Preto vznikajú ťažiarstva, v ktorých dominujú bohatí mešťania z banských miest; v železohutníctve začínajú podnikať odvážnejší a majetnejší zemepáni.

Prvá vysoká pec na území okresu (podľa niektorých autorov vôbec prvá naozaj doložená pec v Uhorsku) bola postavená v Ľubietovej v roku 1692 podla sliezskeho vzoru. Do prevádzky ju spustili sliezski odborníci, po ich odchode však pec stagnovala. Breznianski mešťania s mestskou komunitou vytvorili ťažiarstvo (1697), ktoré na Jarabej postavilo hutu s príslušenstvom. V roku 1718 vzniklo ťažiarstvo na Ponikách. Nové ťažiarstvo z ľubietovských a banskobystrických mešťanov dalo v roku 1723 postaviť v Ľubietovej novú vysokú pec podľa saského vzoru. Toto ťažiarstvo získalo časom bane a hutu na Jarabej a preniklo, využijúc spory o rudu, aj do podnikania v Ponikách. Ľubietovské a ponické ťažiarstvo dodávalo surové železo a výrobky z neho komore, ktorá im ako protislužbu poskytovala drevo. V záujme pružnosti ich obchodnej politiky ľubietovské ťažiarstvo postavilo skujňovací hámor v Kostiviarskej a ponické v Banskej Bystrici, v mieste odbytu. Ako posledné vzniklo v roku 1799 ťažiarstvo na postavenie vysokej pece na Troch vodách, ktorej produkcia sa potom spracúvala v hámre na Bujakove.

Podnikateľskou iniciatívou sa prezentovala aj komora. Na území muránskeho hradného panstva, na Červenej Skale, dala postaviť asi v prvých dvoch desaťročiach 18. storočia hutu a hámor. Kým sa úvahy prejsť na vysokopecnú prevádzku aj v štátnych podnikoch dostali do realizačnej podoby, uplynuli ďalšie desaťročia. Prvá vysoká pec v Hronci bola zapálená v roku 1740 a druhá o tri roky neskôr. Pretože v prevádzke zostali aj staré pece, v Hronci vznikol na tie časy najväčší železiarsky závod nielen na Slovensku, ale aj v Uhorsku. Hneď po začatí prevádzky sa rozbehla výroba na vojenské účely, čo znamenalo konjunktúru, ale po nej nastala zdĺhavá stagnácia výroby. najmä pre finančné ťažkosti štátu. V prevádzke zostala len jedna vysoká pec, obidve staré pece, hámor a klinčiareň. Železiareň vyrábala kujninu pre stupy, tyčové železo, liatinové rúry a rozličné domáce a pracovné potreby - kotly, žľaby, rajnice, mažiare, krytinu, kosy, kosáky a podobne.

Posun hutníctva železa do postavenia nosného výrobného odvetvia štátneho podnikania na Horehroní sa udial v posledných desaťročiach 18. storočia. Po vojnách, v ktorých Rakúsko stratilo značnú časť Sliezska, sa viedenská vláda usilovala vytlačiť pruské železo z domácich trhov, a to sa dalo len zvýšením a skvalitnením domácej produkcie, predovšetkým produkcie vlastných závodov. Na prelome storočí sa monarchia dostala do vojen s Napoleonom, čo prinieslo nové veľké potreby železa. Pôsobením týchto dvoch okolností, po úpadku medených baní hutníctvo železa sa v tomto regióne stáva hlavnou zložkou štátneho podnikania.

Banskobystrická komora sa usilovala najskôr upevniť svoje postavenie v ľubietovskom a ponickom ťažiarstve. Využívala finančné ťažkosti majiteľov účastín, ktoré nenápadne kupovala a od roku 1767 získala v oboch ťažiarstvach rozhodujúce postavenie. Od roku 1781 prebiehala modernizácia a rozširovanie výrobných zariadení. Začala sa prestavbou starých pecí v Hronci a vybudovaním nového hámra. Od roku 1783 pracovala v Tisovci nová, najvýkonnejšia pec. Ďalšie hámre stavala komora vo Chvatimechu, v Bystrej a v Piesku. Keď ani po tomto rozšírení vysokopecnej prevádzky produkcia surového železa nestačila, komora dala posta ďalšiu pec v Tisovci. Pre ňu zlikvidovaný hámor sa kompenzoval výstavbou nového v Moštenici. Uvažovalo sa o výstavbe ešte jednej vysokej pece v Jarabej, Bacúchu alebo v Hronci. Rozhodnutie padlo na Pohronskú Polhoru, kde sa mala spracúvať ruda, ktorú nestačili taviť v Tisovci. Pec v Pohronskej Polhore, zapálená v roku 1797 prevzala výrobný primát. Rozšírením vysokopecnej prevádzky začalo byť úzkym profilom skujňovanie. Pretože štátnym podnikaním v Hronci boli výrobné zariadenia predimenzované, postavili sa ďalšie hámre vo Vajskovej, Chvatimechu a v Jasení; na hámor prestavali aj staré pece v Moštenici. Tak v rokoch 1781-1806 vznikol na Pohroní veľký štátny železiarsky závod - Hrončiansky komplex.

Hrončiansky komplex bol najväčším a technicky najdokonalejším železiarskym podnikom v Uhorsku — bola to veľká železiarska manufaktúra, spracúvajúca a využívajúca ešte miestne prírodné zdroje (ruda, drevné uhlie, voda). Jeho základným článkom boli vysoké pece, ktoré sa mohli udržiavať v nepretržitej prevádzke, dali sa v nich taviť pri menšej spotrebe drevného uhlia aj menej kvalitné rudy. Okrem surového železa produkovali liatinu. Vrcholom lejárskej techniky hrončianskych hutníkov bolo zhotovenie prvých liatych mostov v monarchii. Neustrnula ani technológia spracúvania surového železa, hoci zostávala na báze skujňovania, ktorého hlavným výrobným sortimentom zostávalo tyčové železo. Potreby praktického života orientovali výrobu na oceľ, plech a rozličné úžitkové predmety.

Po prvých pokusoch s výrobou ocele v Hronci v roku 1794 sa jej produkcia sústredila vo Chvatimechu, kde bol postavený prvý oceľový hámor na Slovensku. Výrobe plechu sa hrončianski robotníci priúčali v medenom hámri v Banskej Bystrici. Zvládnutie tejto technológie narážalo na ťažkosti. Pretože dopyt po plechu vzrastal, uvažovalo sa o jeho výrobe nie vykúvaním, ale valcovaním, a tak prvá valcovňa plechu, prvá v Uhorsku, bola postavená v Hronci v rokoch 1812-1814. Na Osrblí sa začal vyrábať drôt. Zaviedla sa aj výroba ďalších praktických potrieb - klincov, kramlí, sekier, kladív a rozličných kováčskych nástrojov. Výrobky hrončianskeho komplexu slúžili predovšetkým potrebám štátu, inak sa svojou kvalitou presadzovať aj na rakúskych trhoch (najmä na Morave a v Sliezsku).

1. časť   2. časť   3. časť   4. časť