Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Cez Korytnicu do Ľubietovej (1. časť)
zdroj: Rastislav Sabucha
pridané: 21.12.2010

Na výlet do starého baníckeho mestečka vyrážame z Ružomberka na bicykloch. Je pracovný deň, začiatok júna. Prvé kilometre absolvujeme za úsvitu po značkovanej upravenej cyklotrase Ružomberok – Liptovská Osada. Cestujeme relatívne nabalení, pretože plánujeme výlet na dva dni.

Sledujeme premávku na hlavnej ceste, je ešte v norme. Pri Podsuchej, 12 kilometrov od Ružomberka preto opúšťame hrkotavú cyklodráhu a ideme už po krajnici hlavnej cesty. Do Osady je to našťastie len 5 kilometrov. Tu si dávame prvú väčšiu prestávku spojenú s raňajkami – poriadne nás bolia nohy aj iné veci, tušíme však, že tieto starosti by mohli prestať – čo sa aj potvrdilo. Naše ambície sú výrazne nešportové, preto sa nenáhlime.

Spoza hrebeňa Nízkych Tatier nad Liptovskou Lúžnou sa už stihlo vyhupnúť slniečko, my však pokračujeme stále tmavou dolinou ku Korytnici. Na 23-ťom kilometri sa lúčime s cestou. Začína „horská etapa“ výletu. Do Korytnice, ktorá je len smutným pozostatkom kedysi živých kúpeľov prichádzame ešte krútiac pedálmi, ďalej si však mienime výstup do Hiadeľského sedla vyšliapať peši.

Zastavujeme pri prameni Jozef, kde si naberáme do fľašiek vynikajúcu minerálku. Príjemným rozhovorom si krátime výstup do sedla Baba, kde je lyžiarsky vlek a chata štátnych lesov. Na prvej serpentíne nachádzame kopu kamenia, ktorá tu ostala po geologickom vrte. Neodolávame a prehŕňame sa v kamení. Naše nálezy sú však o ničom – niekoľko tenkých kremenných žiliek. Takže sa dlho nezdržujeme.

K sedlu Baba prichádzame približne po polhodine tlačenia z Korytnice. Na lúku nám nádherne svieti slnko, máme skvelý výhľad na svahy Prašivej, ktorá sa dvíha ako strmý štít priamo pred nami. Smerom na západ máme krásny výhľad na vrch Zvolen nad Donovalmi s vrcholovou stanicou sedačkovej lanovky. Na Babe sa cesta skrúca pod Prašivú, prechádzame bukovou horou pomerne strmé stúpanie. Cesta sa však skoro narovnáva a čaká nás krásna etapa, keď sa takmer po vrstevnici približujeme k Hiadeľskému sedlu. Ideme ponad dolinu Barboriná, ktorá je vlastne už hraničnou dolnou Nízkych Tatier. Pod nohami (a kolesami) nám štrkoce nízkotatranský ružovkastý kremenec, hľadáme v ňom kremenné a hematitové žilky. Prechádzame po sebe tri dolinky stekajúce spod Prašivej. Zastavujeme sa pri povstaleckom pamätníku, kde opäť pribudlo niekoľko drobných železných artefaktov z druhej svetovej vojny.

Táto časť našej prechádzky je asi najkrajšia a trochu je nám aj ľúto, že k Hiadeľskému sedlu je už tak blízko. Konečne však stojíme tu – na rozhraní Starohorských vrchov a Nízkych Tatier. V sedle stojí pekne zrekonštruovaný prístrešok. Pretíname hlavnú slovenskú turistickú magistrálu – Cestu hrdinov SNP. Červená značka vedie na Prašivú a druhým smerom na Donovaly, kde by sme prišli za nejaké tri hodiny.

My si vyberáme najhoršiu trasu – zostup do Hiadeľskej doliny. Predierame sa po otrasnej ceste plnej skál a konárov. Zvlášť pre jeden z našich cestných bicyklov je táto fáza výletu doslova utrpením. Našťastie zostup nie je až taký dlhý a po čase stojíme na pevnej asfaltovej ceste o ktorej predpokladáme (správne), že skončí v Hiadeli. Zjazd dolinou je pre nás oddychom a keďže cesta je vcelku dobrá, môžu si ho vychutnať všetci. Nedívame sa naľavo ani napravo, zbiehame do Hiadeľa a cez dedinu len tak preletíme. Zastavujeme sa až pri ústí potoka do Hrona pri Lučatíne. Tešíme sa z toho, aká je bicykel vlastne úžasná vec, ktorá nám umožnila prejsť za pár hodín toľkú diaľavu.

Cesta popod Prašivú cez Hiadeľské sedlo

1. časť    2. časť