Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Suchý - Veľká Fatra (1. časť)
zdroj: Rastislav Sabucha
pridané: 11.2.2010

Trosky chočského príkrovu vo Veľkej a malej Fatre tvoria nádherné krajinné dominanty, ich bralnatý ráz krásne kontrastuje s hladkými tvarmi pohoria. Niet preto divu, že sú magnetom pre turistov aj ochrancov prírody. Vďaka svojej nedostupnosti sa stali ostrovčekmi pôvodnej horskej prírody v človekom pozmenených podmienkach, takže sú silnými kandidátmi na ochranu.

K veľkofatranskému Suchému vyrážame tentokrát na lyžiach. Skialpinistickú výstroj si vezieme autobusom z Ružomberka do Liptovských Revúc. Vystupujeme na konečnej pri krčme vo Vyšných Revúcach. Vraciame sa kúsok späť popri chate Horec k odbočke žltej turistickej značky cez Mogury na Ploskú.

Snehu je veľa. Hneď dole v dedine si obúvame lyže s pásmi a stúpame strmým úzkym „závozom“ po žltej značke v bukovej hore. Úvodný zaberák poznáme dobre, je to najstrmšie stúpanie na celej našej trase. Našťastie nie príliš dlhé – prekonávame ho približne za dvadsať minút. Neskôr začínajú serpentíny a trasa už nie je taká exponovaná. Prechádzame nesúvislými pásmi bukového lesíka.

Výstup na Mogury zvládame približne za hodinu. Nachádzame sa na krásnej, otvorenej planinke, kde stojí salaš – samozrejme obývaný len v lete. Za Mogurami je stúpanie opäť nejaký čas strmšie. Pred sebou máme pohľad na prekrásnu siluetu Čierneho kameňa z juhu – strmé bralo západného vrcholu obchádzame v tesnej blízkosti. Po ďalšej hodine stúpania teda stojíme v sedle pod Ploskou, dosahujeme hlavný veľkofatranský hrebeň. V sedle sa nám otvára krásny výhľad na Ľubochniansku dolinu a severné vrchy Fatry. Výhľad na juh je tiež krásny – až po Starohorské vrchy a ďalej do Zvolenskej kotliny. Na hrebeni je veterno, ale kedže je slnečné počasie a zima už za polovicou, sneh je mäkký až firnovitý. Stúpa sa dobre. Nasleduje strmák východným svahom Ploskej a po ďalšej polhodine stojíme na jej vrchole.

Obhliadame sa dookola, tešíme sa z bielej nádhery. Na vetre sa však veľmi postávať nedá, preto sa pomaly spúšťame južným svahom dole. Po skúsenostiach s mojimi starými skialpovými pásmi ich ani neskúšam odlepiť – viem, že by mi ich na druhýkrát už na lyže neprilepilo, takže sa púšťam dole aj s nimi. Zjazd je to podarený, nemusím ani brzdiť, ani točiť, ani „pluhovať“, konštantnou neveľkou rýchlosťou klesám až na rovinku pred Kýškami.

Naša nadmorská výška je teraz niečo cez 1300 metrov. Hrebeň Kýšok je ťažko priechodný vďaka hustej bučine a skalkám, preto celý vrchol obchádzame z východnej strany po lúkach. Po hodinovom trápení sa v mokrom snehu stojíme pod Suchým.

Jeho majestátne severné svahy si obzeráme už od Ploskej, ako sa k nim blížime sú stále krajšie a krajšie. Hoci je fatrasnký hrebeň v týchto končinách takmer celkom odlesnený, na Suchom sa zachovali pôvodné vysokohorské smrečiny na vápencoch. Strmé svahy boli nevhodné na pastvu, preto ich v minulosti nikto nevypaľoval ani inak „nekultivoval“.

Záverečné stúpanie prekonávame len s veľkými ťažkosťami – prepletáme sa po rozbitej stope pomedzi husté smrečky. Lyžiari tadiaľto chodia väčšinou smerom dole, takže stopa je tu veľmi rozbitá. Trvá nám takmer trištvrte hodiny kým sa vyčerpaní dostaneme na vrchol.

Kopec začína byť vyfúkaný, tvorí sa tu ľad a firn namŕza. Výhľad je však prekrásny. Niekoľko sto metrov od nás na juh vidíme obrovský masív Ostredku. Pod nami leží hlboký „ľadovcový“ kotol. Na východe sa odkrýva krásna panoráma Nízkych Tatier – biela Prašivá a Veľká Chochuľa. Kúsok pod nami je prekrásna dolina Zelenô a bralnatý zalesnený vrchol Ostré brdo.

Prevládajúcou horninou na Suchom je dolomit a dolomitický vápenec, skaly sú výrazne ostrohranné. V lete je to skutočná rezervácia vápencovej horskej kveteny, pripomína podobný Choč. Minerálmi Suchý veľmi oslniť nemôže, tenké kalcitové žilky sú asi tak všetko, čo sa tu dá nájsť. Zato je to však nádherná krajinná dominanta, ktorá si zasluhuje našu pozornosť.

Návrat zo Suchého začína zostupom späť na Kýšky. Nie sme ktovieakí lyžiari, takže hanba-nehanba, pomedzi smrečky na snehu s ľadovou kôrou sa lyžovať neodvažujeme. Skladáme lyže a zostupujeme radšej pešo. Dolu kopcom to našťastie netrvá dlho. Z Kýšok klesáme dramatickým zjazdom cez les do doliny Zelenô. Máme možnosť vidieť prekrásne severné a západné svahy Suchého z doliny. Je to naozaj nádherný kopec a takto zdola pripomína štíty v tatranských Červených vrchoch.

V doline si dávame oddych, hoci slnko už pomaly zapadá. Čaká nás ešte posledných päť kilometrov mierne sa zvažujúcou dolinou. Našťastie je v nej výborná lyžiarska stopa, takže sa viac-menej vezieme. Do Vyšných Revúc sa dostaneme asi za 40 minút. Ostáva nám ešte hodinka na povinnú návštevu revúckej krčmy a potom nás už potme autobus odváža domov.

Suchý od severu

1. časť    2. časť