Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Po roku v Štiavnických vrchoch (1. časť)
zdroj: Rastislav Sabucha
pridané: 22.10.2007

Uplynul rok od našej poslednej návštevy tejto slovenskej „mekky“ mineralógov a zberateľov kamienkov. Koniec tohtoročného augusta vyšiel čo sa počasia týka dosť rozpačito – na Liptove sa prevaľovali mraky, dážď sa striedal s prvými inverziami, takže sme napokon celkom s radosťou boli nútení odrieknuť dovolenkový pobyt vo Veľkej Fatre a vrhnúť sa na juh za teplom.

Konkurz vyhrali, ako už tradične Štiavnické vrchy (ubytovanie v našom obľúbenom rodinnom domčeku v Krupine, pre náročnejších odporúčam www.ubytovaniekrupina.sk). Keďže sme na výlety vyrážali autom, bola to pre nás najlacnejšia a najbližšia možnosť.

Do Banskej Štiavnice a blízkeho okolia vedie z Krupiny malebná cesta cez dedinku Žibritov. Asfaltka tretej triedy stúpa plynule k Žibritovu do nadmorskej výšky takmer 500 metrov. Hneď za Krupinou vedie okolo známeho andezitového lomu na Ficbergu – ktorý je akousi poloprírodnou dominantou okraja pohoria nad mestom. Lom bol otvorený  v roku 1925. V súčasnosti sa v ňom už andezit neťaží – okrem drobných akcií miestnych stavebníkov. Podrobnejšie ho opíšeme v niektorom z ďalších článkov.

Cesta sa vnára do lesa a prechádza severným úbočím Sixovej stráne. Na temene tohto málo známeho vrchu sa nachádza jedna z najkrajších ukážok odlučnosti andezitových stĺpov na Slovensku.

Za Žibritovom – nádhernou spiacou dedinkou medzi vrchmi sa cesta mení na skutočný tankodróm – až po sedlo Tomperk sa len občas dá ísť rýchlejšie ako dvadsiatkou ak si nechcete roztrepať auto. Za Tomperkom, ktorý je hranicou krupinského okresu už po skvelej ceste za chvíľu zbehneme do Svätého Antona (či po staršom Antola). Po hlavnej ceste sa vezieme asi osem kilometrov do Banskej Štiavnice.

Sedlo Červená studňa

Cieľom našej prvej výpravy sa stáva už tradične hlavný hrebeň Štiavnických vrchov. Keďže sme vyrazili až neskoro popoludní a berieme so sebou nášho tentoraz už dvojročného potomka, volíme krátku variantu podobnú minuloročnej trase. Zo sedla Červená studňa vyrážame po dobrej ceste sledujúc prvú časť náučného chodníka po žile Terézia (Chodník Milana Kapustu, už nežijúceho propagátora ochrany prírody v Štiavnických vrchoch). Pozastavujeme sa pri niekoľkých naozaj perfektných informačných paneloch a kocháme sa krásnym výhľadom na východnú časť Štiavnických vrchov a mesto, ktoré nám leží priamo pod nohami.

Rosniarky

Po nejakých dvadsiatich minútach prichádzame na križovatku s lesnou cestou, ktorá síce nemá nijaké turistické značkovanie, zato však vedie miernym stúpaním priamo k hrebeňu medzi Tanád a Paradajz (miesto zvané domácimi Rosniarky). Na Rosniarkach nachádzame ďalšie náučné tabule, tentoraz štiavnického GEOParku (www.geopark.sk) a vynikajúce „mohyly“ so vzorkami hlavných  hornín stredoslovenských neovulkanitov aj iných, starších, ktoré sa nachádzajú v štiavnických vrchoch. Pekné sú aj výbrusy žiloviny z rôznych lokalít banskoštiavnického regiónu (okrem Štiavnice z Hodruše, Pukanca ai.).

Výhľad na mesto a okolie je neopakovateľný – ešte podfarbeným nádherným počasím v podstate už jesenného podvečera. Nachádzame sa na jednom z najvyšších kopcov v Štiavnických vrchoch, ktorý je šťastnou zhodou okolností na vrchole zo všetkých strán odlesnený, takže vidíme obzor v podstate kruhovo. Pod nami leží Banská Štiavnica – ako nitka sa vinie cesta dolinou do Sv. Antona. Aj z takejto diaľky je dobre viditeľný tamojší kaštieľ. Panoramatický je pohľad na východnú časť štiavnického horstva, ktoré postupne klesá od severu na juh. Z vrcholov sa dajú dobre rozoznať Skalka a Čelo nad Banským Studencom.

Juhovýchodným smerom sa z mora vŕškov dvíha nezmýliteľné Sitno – s vysokou televíznou vežou aj nižšou turistickou rozhľadňou s miniatúrnym múzeom. Výhľad na juh je sčasti clonený blízkym dvojvrcholom Tanádu. Veľmi pekný je aj pohľad na západ – západná časť štiavnických vrchov je oveľa menej odkrytá ako stredná –  zmiešané lesy tvoria takmer súvislé pásmo. Pohľad naň je veľmi pekný – listnaté stromy chytajú žltozelený nádych. Vzadu za tokom Hrona sa dvíhajú kopce Pohronského Inovca a Vtáčnika. Za pekné počasia je vidieť veľmi ďaleko na juhovýchod do Maďarska, na východ po Poľanu.

GEOpark

Na Rosniarkach je vystavená časť vonkajšej expozície GEOParku – panoramatická fotografia oboznamuje s výhľadom. Na ďalšej veľkej fotke sú znázornené priebehy hlavných štiavnických rudných žíl (Terézia, Bieberova ai.). „Mohyliek“ z hornín je tiež veľa – predovšetkým ryolity a iné „kyslejšie“ horniny v neovulkanitoch.

Ottergrundské jazierko

Počasie máme síce jasné, fúka tu ako obyčajne silný a veľmi chladný vietor. Mysliac na  zdravie dieťatka (aj naše) schádzame dolu po ceste ktorou sme sem prišli – vynechávame teda plánovanú vychádzku na Paradajz. Miesto toho sa zastavujeme pri krásnej, najvyššie položenej štiavnickej vodnej nádrži – Ottergrundskej. Slniečko sa kloní k západu a voda jazierka má dosť nepeknú – špinavo zeleno hnedú farbu, to mu však neuberá na romantike.

Tú ešte zvyšujú voľne sa popásajúce koníky (je ich 8) z neďalekého majera. Vo večernom  tichu krásne počuť zvuky mesta ležiaceho pod nami, malebné je „trúbenie“ mestských hodín. Začína sa prudko ochladzovať, preto nakladáme dievčatko do nosiča a teraz už veľmi rýchlo sa vraciame k autu na Červenú studňu.

Po ceste je na niekoľkých miestach na povrchu vysypaná hlušina, špinavá a obitá. Po rozbití niekoľkých kúskov kremeňa však nachádzam vo vnútri žilnej výplne asi tak trojcentimetrový sfalerit čiernohnedej farby s typickými lomovými plôškami.

Návrat do Krupiny absolvujeme v úplnej pohode aj keď jazda zo Sv. Antona žibritovským lesom je pre auto poriadnym testom odolnosti.

Na Červenej studni

Pohľad z chodníka po žile Terézia na Svätý Anton

Banská Štiavnica priamo pod nami

1. časť   2. časť