Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Jezuiti v Banskej Štiavnici (1. časť)
zdroj: www.jezuiti.sk
pridané: 28.11.2009

Hospodársky význam mesta

Banská Štiavnica bolo významné banské mesto. Začiatkom 16. storočia pracovalo tam asi 4000 robotníkov. Štiavnické bane produkovali asi polovicu uhorského striebra. V 16.-17. storočí Banská Štiavnica si upevnila vedúce postavenie, stala sa sídlom Zväzu stredoslovenských banských miest. Roku 1578 sa sem vrátila Banská komora a sídlil tu hlavný komorský gróf. Rozhodujúcim hospodárskym činiteľom sa stala Kráľovská banská komora. V 18. storočí sa Banská Štiavnica dostala na prvé miesto v ťažbe v Uhorsku. V štiavnických baniach pracovalo vtedy až 10 000 zamestnancov.

Bolo to technicky najlepšie vybavené banské centrum na svete. Roku 1735 bola zriadená banská škola, povýšená roku 1763 na akadémiu. Počet obyvateľov vzrástol až na 23 000. Život mesta v 16. storočí nepriaznivo ovplyvňovalo turecké nebezpečenstvo a stavovské povstania v Uhorsku. V meste vládli veľké sociálne rozdiely: na jednej strane bohatí podnikatelia a mešťania, na druhej strane baníci a pomocní robotníci. Z toho vznikali sociálne nepokoje a vzbury v rokoch 1525-26, 1606-1610, 1644. Morová epidémia roku 1710 si vyžiadala okolo 6000 obetí.

Náboženská situácia

O náboženskom živote mesta v stredoveku svedčia gotické kostoly. V meste mali kostol a kláštor dominikáni, ktorí sa tu usadili už pred tatárskym vpádom. V 14. storočí bola tu farská škola a bol založený hospitál svätej Alžbety. Nemeckí obyvatelia Štiavnice udržiavali čulé kultúrne, hospodárske a obchodné styky s Nemeckom. Tak sa ujala v meste v 16. storočí reformácia. Nové učenie prešlo bez väčších ťažkostí od vonkajších obradových zvláštností k vieroučnému vyhraneniu, keď farári banských miest, zídení Banskej Štiavnici, 6. decembra 1559 zostavili svoje vierovyznanie, známe pod menom „Confessio Heptapolitana“ alebo „Confessio Montana“. K úplnému cirkevnoadministratívnemu odlúčeniu od katolíckej cirkvi došlo koncom 16. storočia. Štiavnický farár Lenz bol na Žilinskej synode roku 1610 zvolený za inšpektora nemeckých evanjelických cirkevných zborov.

Arcibiskup Mikuláš Oláh sa veľmi usiloval zachovať banské mestá v jednote cirkvi. Povolával ich farárov na synody, ale tí odmietli. Roku 1564 poslal na vizitáciu banských miest kanonika Jána Zimmera a jezuitu P. Jána Seidela. Ich misia, najmä v Banskej Štiavnici, nemala úspech.

Potom až arcibiskup Peter Pázmaň začal vyvíjať vážne úsilie, aby zlepšil situáciu katolíckej cirkvi v stredoslovenskej banskej oblasti. Roku 1627 bol katolícky kňaz Matúš Schlegel ustanovený za duchovného správcu celého banského obvodu pre katolíckych veriacich; boli to hlavne zamestnanci Kráľovskej banskej komory. Účinkoval striedavo v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a v Kremnici. Po rokoch namáhavej práce roku 1647 rezignoval a odišiel za farára do rakúskeho Kremsu.

Príchod jezuitov

Cirkevní i svetskí predstavitelia videli, že je potrebné zabezpečiť trvalú duchovnú správu. Cisársky splnomocnenec pre banský revír, český šľachtic Adam Ulrich z Lobkovic, viedol rokovania s provinciálom Rakúskej provincie Spoločnosti Ježišovej, aby duchovnú správu celej banskej oblasti prevzali jezuiti. A tak 1. mája 1648 sa usadili prví dvaja jezuiti v Banskej Bystrici, ďalší dvaja pátri, Matej Faber a Ján Mann, prišli 19. novembra 1649 do Banskej Štiavnice. Dočasné ubytovanie a materiálnu podporu im poskytla Banská komora. Bystrickí pátri mali na starosti Banskú Bystricu a okolie, štiavnickí sa starali aj o Kremnicu. Spolu tvorili jednu rezidenciu so sídlom v Bystrici; Štiavnica bola misiou.

Po prekonaní počiatočných ťažkostí, spojených s obnovou kaplnky a adaptáciou bytu v dome správcu, mysleli pátri na to, ako zvládnuť naliehavé pastoračné úlohy. Pre riadnu pastoračnú prácu sa žiadal väčší kostol. Ferdinand II. nariadil už roku 1630 kremnickému zástupcovi komorského grófa, aby sa katolíkom vrátilo vlastníctvo fár a kláštorov v banských mestách. Po mnohých intervenciách u arcibiskupa a na cisárskom dvore, po dvadsiatich rokoch čakania, kráľovský komisár Štefan Borčický odovzdal katolíkom 15. februára 1669 najväčší kostol v meste, chrám Panny Márie Nanebovzatej. Predstaveným misie bol vtedy P. Rajmund Diekker (1668-1673).

Búrlivé prostredie, v ktorom sa preberanie uskutočnilo, naznačovalo rozhodujúci význam tejto udalosti pre náboženské dejiny mesta. Odvtedy narastal počet katolíkov. Roku 1672 prevzali jezuiti ostatné kostoly mesta, pre potreby evanjelikov neponechali ani jeden. Bolo to tvrdé opatrenie v duchu zásady „cuius regio eius et religio“; jeho následky bolestne pocítili aj štiavnickí jezuiti. V rokoch 1674-75 zoznamy konvertitov prudko narastali. Niektoré obce v okolí Štiavnice sa vrátili do cirkvi. Zdalo sa, že pátri dokončia svoje poslanie v prvých desaťročiach 18. storočia.

Skúšky

Čoskoro sa dostavili bolestné skúšky. Štiavnickí pátri v priebehu tridsiatich rokov trikrát museli opustiť mesto. V roku 1679, hoci sa vzdialili iba na niekoľko dní, utrpeli veľkú škodu, spôsobenú požiarom. V rokoch 1680-1681 zúrila v kraji morová epidémia. Vtedy P. Matej Stojkovič, rodák zo Šenkvíc, dva roky slúžil chorým a umierajúcim v Štiavnici a Bystrici. Roku 1683 jezuiti sa museli utiahnuť pred postupujúcou Tökölyho armádou, ktorá sa ponáhľala pomáhať Turkom pri obliehaní Viedne. Počas dvojmesačnej neprítomnosti došlo k radikálnemu prevratu v meste: evanjelici sa zmocnili všetkých kostolov, farskej budovy a cirkevných majetkov. Katolíci boli iba trpenými občanmi.

V tom čase P. Ján Katunský, člen štiavnickej misie, konal pastoračnú službu na okolí Banskej Štiavnice. Navštevoval chorých a zaopatroval umierajúcich. Pri jednej takej apoštolskej ceste ho chytili Tökölyho kuruci. 28. júna 1683 ho umučili a sťali. Svojou mučeníckou krvou skropil štiavnickú zem (P. Ján Katunský sa narodil roku 1643 na Spiši, roku 1664 bol prijatý do Spoločnosti, roku 1674 vysvätený za kňaza, pôsobil ako slovenský kazateľ a misionár v Banskej Bystrici a Štiavnici).

Po porážke Turkov pri Viedni a skončení Tökölyho povstania jezuiti sa vrátili do Banskej Štiavnice a pokračovali v pastoračnej práci. Roku 1688 bola misia povýšená na rezidenciu. Prvým superiorom bol P. Karol Mangen; zastával aj funkciu mestského farára. Po ňom nastúpil P. František Urfahrer. Po tretí raz museli jezuiti opustiť mesto roku 1706 počas Rákociho povstania. Ich odchod sa pokladal za definitívny. Za mestského farára bol ustanovený opát Tomáš Petróci, ktorý tam pôsobil štyri roky. Vo všetkých troch prípadoch vynútený odchod jezuitov bol sprevádzaný aj radikálnymi zmenami na cirkevnom poli: mnohí oportunistickí konvertiti odpadli od katolíckej cirkvi.

Zdroj: Emil KRAPKA, Vojtech MIKULA, Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku, Dobrá Kniha, Cambridge 1990, s. 135-138.

Kalvária. Foto: rs