Minerály a horniny Slovenska :: prepni na celú stránku
|
História baníctva na Slovensku |
Brezno
- história baníctva (3. časť)
zdroj:
Z histórie a súčasnosti
Banskobystrického okresu, zost. Stanislav Kmeť, Osveta Martin 1989
pridané: 11.7.2007
Málo výnosné bane na meď, asociálna politika komory, odľahlosť od hlavného komunikačného koridoru, tiesnivé prírodné podmienky - to všetko spôsobilo, že sa mesto dostalo mimo kolonizačného ruchu, že ho vtedajšie výrobno-ekonomické procesy životodarne nezasahovali, bolo odkázané len na vlastné vnútorné sily a tie na sústavný proporcionálny vývoj nestačili; mesto už v 18. storočí začalo zaostávať a na tomto trende nič nezmenilo ani nasledujúce storočie.
Banícka kolonizácia nemala iba výrobno-ekonomický, ale aj kultúrnopolitický dosah. Banské mestá na území terajšieho okresu - v kontexte s domácim prostredím - predstavovali vyšší organizačný a verejnoprávny stupeň, boli centrami duchovnej a hmotnej kultúry, pravda, išlo o cirkevno - meštiacku vzdelanosť. Potomkovia nemeckých osadníkov generačne udržiavali kontakty so svojou pôvodnou vlasťou, s jej vyspelejšou kultúrou. Najmarkantnejšie sa to prejavilo v období reformácie. V Banskej Bystrici a Brezne boli školy, na ktoré prichádzali študovať mladíci zo širokého okolia. Uplatňovali sa na nich moderné pedagogické prúdy, napríklad pedagogické náuky J. A. Komenského. V Banskej Bystrici bola už koncom 16. storočia tlačiareň.
Negatívnou stránkou banskej kolonizácie bola však národnostná otázka. Nemeckí osadníci vytvorili v banských mestách osobitnú uzavretú vládnúcu triedu, ktorá svoje spoločenské postavenie a národnostné povedomie udržiavala triednym, nacionalistickým chápaním a presadzovaním mestských práv. Ako a dokedy sa to darilo, záležalo na jej ekonomickom postavení a početnosti. V banských mestách na území terajšieho okresu mal najsilnejšie postavenie nemecký patriciát v Banskej Bystrici, ktorý napríklad bránil sťahovať sa do mesta príslušníkom iných národností, sťažoval im rozvoj hospodárskej činnosti a vyhradzoval si právo rozhodovať o všetkých verejných veciach mesta. Týmto bol postihovaný najmä slovenský živel, ktorý jediný mohol byť garantom ďalšieho rozvoja mesta. Ešteže zákonitosti vývoja majú svoju logiku. V triedne rozdelenej spoločnosti, kde vládnúca trieda považuje fyzickú prácu za čosi nečestné, nedôstojné, nemôže ani táto trieda žiť, ani podnikať bez zázemia pracovných síl, ktoré v tomto prostredí mohli byť len slovenskej národnosti.
Slovenský živel sa do mesta infiltroval a postupne presadzoval - už v 15. storočí mali Slováci vlastného farára - takže Banská Bystrica bola najslovenskejším banským mestom na strednom Slovensku. Dlhé a tvrdé boje, do ktorých zasahoval aj snem a vláda, prebiehal však o verejnoprávne presadenie sa slovenskej národnosti. Až v 17. storočí si Slováci vydobyli podiel na správe mesta a každý druhý rok bol richtárom Slovák. V tomto čase prichádzali do okresu nové vlny nemeckých prisťahovalcov - drevorubačov. Drevorubači však neboli privilegovanou sociálnou skupinou a sídlištne rozptýlení rýchlo splynuli so slovenským prostredím. Pretože sa v celej krajine dvíhala vlna uhorského vlastenectva v súvislosti s bojom proti Turkom a stavovským odbojom - nemecký patriciát v banských mestách bol už v defenzíve a nemecký živel ako spoločenský činiteľ bol na definitívnom ústupe.