Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Zbieranie minerálov

Sitno - jeseň 2008 (1. časť)
zdroj:
Rastislav Sabucha
pridané:
27.6.2008

Zase po roku  prišiel náš obľúbený predjesenný čas, a naša malá rodinka vyrazila na kratučkú „dovolenku“, teda predĺžený víkend do obľúbených Štiavnických vrchov. Výlet na Sitno sme naplánovali na začiatok našej trojdennej akcie – aby sme plní síl dokázali zdolať tohto tisícmetrového velikána. Keďže sme boli v kompletnej zostave aj s trojročnou Aničkou, rozhodli sme sa využiť najpohodlnejšiu výstupovú trasu – po ceste zo Sv. Antona.

Prístup

Táto málo známa cesta je zakreslená na bežných turistických mapách a vychádza z hlavnej cesty asi 400 metrov južne od dolného konca Svätého Antona. Kľukatými serpentínami prechádza osadou Rovne a cez les na široké lúky a polia pod Sitiencami.


Pohľad zo Sitna smerom k Banskej Štiavnici

Tu opäť vchádza do lesa a prudšie naberá výšku. Hneď pri vjazde do lesa sa nachádza prvá rampa, býva však  skoro vždy otvorená a keďže tu nevidieť žiadny zákaz vjazdu, pokračujeme ďalej autom.

Po asi dvoch kilometroch prichádzame k druhej, už spustenej rampe a zákazu vjazdu. Na tomto mieste nachádzame stáť už tri ďalšie autá (z rozličných okresov). Vystupujeme, skladáme kočík-buginu, berieme na plecia ruksaky a vyrážame po ceste nahor.

Výstup

Samotný výstup na Sitno sme si teda skrátili na minimum a keďže kráčame po dobrej asfaltke, máme istotu, že aj dcérka sa na vrchol dostane bez väčších ťažkostí. Kráčame najprv lesom, ktorý predstavuje vzácnu ukážku striedania panónskej a „submontánnej“ vegetácie. Sitno je povestné svojou botanickou pestrosťou – nachádzame tu v tesnej blízkosti rásť stromy a rastlinky patriace inak do celkom odlišných svetov.

Les sa po čase končí a prichádzame na vrcholové lúky. Cesta, ktorá nás sprvu viedla nie veľmi strmými serpentínami sa dvíha oveľa strmším stúpaním hore. Pred sebou už dobre vidíme vysokú sitniansku televíznu vežu.

Na vrchole okrem málo sympatickej telekomunikačnej (televíznej) veže nachádzame ešte rozostavanú budovu horskej chaty a krásnu drevenú rozhľadňu.

Na vrchole

Je prekrásne slnečné počasie, síce fúka pomerne silný a studený severný vietor, zato výhľad je celkom ako v neskorej jeseni. Z vrcholovej lúky vidíme predovšetkým na juh, východ a juhovýchod. Viditeľnosť je hádam aj sto kilometrov, južné roviny pripomínajú more, z ktorého sa ako súostrovie vynárajú v opare maďarské sopečné pohoria.

Ďalekohľadom si pozeráme krásne výhľady. Južne od Prenčova vidíme kameňolom – pravdepodobne jeden z našich budúcich cieľov. Lom je vylámaný v širokom andezitovom lávovom prúde, ktorý tiekol z centra stratovulkánu na juh.

Znalci miestnych pomerov nám ukazujú, kam namieriť ďalekohľad, aby sme uvideli vežu krupinskej Vartovky. Nakoniec máme šťastie a zbadáme siluetu strážnej veže, z ktorej Krupinčania Štiavničanom ohlasovali v 16. storočí blížiace sa turecké nebezpečenstvo.

Prechádzame k vežičke – drevenej starej rozhľadni. V nej je malé múzeum a obchodík. Pri troche šťastia sa tu okrem „brakových“ brazílskych a ktovie odkiaľ pochádzajúcich polodrahokamov dá zakúpiť aj vzorka štiavnických minerálov. Obyčajne bývajú v ponuke kryštály kremeňa pochádzajúce hlavne zo šobovského lomu nad Banskou Belou. Tentokrát však na poličke svietili dve krásne, aj keď malé drúzy mierne fialkastého kremeňa zo Štiavnických Baní. Ich cena (do 100 Sk) je vzhľadom ku kvalite myslím viac ako prijateľná, takže jeden kupujeme.

V „múzeu“ nachádzame informačné tabule o histórii rozhľadne, významných dejateľoch (Andrej Kmeť, Koháry...). V strede miestnosti sú vystavené krásne zachovalé kusy kamenárskych prác pochádzajúcich z ruín Sitnianskeho hradu. Tento sa až do 18. storočia rozkladal na juhovýchodnom úbočí Sitna v takmer 900-metrovej nadmorskej výške. Dnes sa z neho zachovali už len slabo rozoznateľné ruiny. Vedie k nim chodníček, ktorý odbočuje z asfaltky na Sitno asi kilometer pod vrcholom.

Menšia časť našej výpravy sa odmieta ohrievať na teplom slniečku a odchádza smerom k bralám na západnej strane vrchu. Prechádzame popod prekrásny brezový hájik a na skalnej vyhliadke sa kocháme výhľadom na „hlavný hrebeň“ Štiavnických vrchov (Tanád, Myšia hora, Rosniarky, Paradajz). Jeseň sa už pomaly vkráda do lesov, na skalách však vládne už v plnom prúde – žlté a červené jarabiny sú nádhernou dekoráciou.

Vzduch na vrchole je napriek horúcim slnečným lúčom dosť chladný – určite pod dvadsať stupňov a výhľad z vrchu do diaľky je takmer ako v októbri – jemný opar nad kotlinami a nížinou na juhu len umocňuje túto atmosféru.

Bralá na západnom a južnom svahu Sitna sú veľmi lákavým cieľom turistov. Väčšina návštevníkov vrchu vystupuje hore práve touto trasou – azda aj preto, že je najkratšia. Zelená turistická značka vedie na Sitno z Počúvadlianskeho tajchu a stúpa kolmo hore na tzv. Tatársku lúku, kde sa nám ponúkne nádherný pohľad na vrchol zo „žabej“ perspektívy. Z lúky chodník prechádza do lesa a pomedzi skaly strmo stúpa k vrcholu. V tejto časti sa pohybujeme po drevených schodištiach, takže výstup je bezpečný aj pre malé deti a starších ľudí. Skalné mesto je najatraktívnejšie v jeseni, keď sa prekrásne vyfarbená príroda navzájom dopĺňa v odtieňoch.

Andezit na sitnianskych svahoch predstavuje pozostatok lávového prúdu, ktorý sa vylial v záverečnej fáze andezitového vulkanizmu. Miestami, napr. aj priamo na vrchole je dobre viditeľné vrstvenie horniny, ktoré je spôsobené tokom a tuhnutím lávy. Hornina má svetlosivú až červenkastú farbu, je pomerne kompaktná. Krajšie výrastlice amfibolov možno nájsť na Tatárskej lúke, kde je andezit v niektorých miestach mäkký, lámavý a zvetraný. Tento má skôr žltkastý farebný odtieň. Niekedy sa na Sitne údajne dajú nájsť aj guľôčky granátov, avšak túto informáciu máme len z počutia a ešte sme v praxi žiadny sitniansky granát nevideli.

Z vyhliadky vidíme aj takmer kompletné Štiavnické Bane – dedinka v strmom svahu sa ťahá viac kilometrov. Oproti nám sa rozkladá veľká a našťastie doposiaľ nezasypaná halda šachty Horná roveň. Šachta patrí v banskom revíri k najmladším a ťažilo sa tu predovšetkým polymetalické Pb-Cu-Zn zrudnenie.

Nadšení krásnymi výhľadmi sa vraciame k rozhľadni, kde sa pridávame ku zvyšku výpravy a po krátkom osviežení a desiate sa balíme a začíname zostup. V dobrej nálade klesáme cestou k autu a tešíme sa na ďalší cieľ dnešnej akcie. Radi by sme si pozreli veľké a tak trochu menej známe jazero v Banskom Studenci (predtým Kolpachy). V poriadku nastupujeme do auta a po známej ceste klesáme k Svätému Antonu a mierime k Banskej Štiavnici.

rs