Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO - Pôda (16. časť)
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 17.6.2010

Karpaty – slovenská časť

Slovenské Karpaty patria k dvom provinciám: prvú predstavujú Západné, druhú Východné Karpaty. Pretože z Východných Karpát zasahuje na Slovensko len malá časť, ktorej pôdy sa významnejšie nelíšia od pôd Západných Karpát, nebudeme v tejto práci charakterizovať každú provinciu osobitne. Pre slovenské Karpaty je príznačné striedanie kotlín s jednotlivými čiastkovými pohoriami, čo má veľký vplyv na charakter pôdneho krytu. Túto skutočnosť uplatníme pri pôdnogeografickom členení tak, že Karpaty rozdelíme najprv na sústavu kotlín a sústavu pohorí.

Pôdny kryt sa vytvoril väčšinou v pahorkatinnom, podstatne menej v rovinnom reliéfe. Značné plochy pôd sa vyformovali zo stredne ťažkých až ťažkých, hlbokých bezskeletnatých substrátov, konkrétne zo spraší, sprašových a iných hlín.

Rozšírenie pôdnych typov vytvorených zo spomenutých materských hornín, t. j. černozemí, hnedozemí, illimerizovaných až oglejených pôd, sa riadi výškovou stupňovitosťou pôd vnútrohorských kotlín. Túto skutočnosť môžeme využiť na podrobnejšie zoskupovanie kotlín.

Podľa nadmorskej výšky, a tým aj podľa bioklimatických činiteľov, rozlišujeme tri skupiny kotlín. Prvú tvoria nízko položené kotliny, kde v najsuchších a najteplejších častiach nájdeme hnedozeme alebo dokonca černozeme. Druhú skupinu predstavujú stredne vysoko položené kotliny, kde z bioklimatických príčin už nie sú v najsuchších a najteplejších častiach hnedozeme (alebo tvoria len nepatrné plochy), ale illimerizované až oglejené pôdy. Tretia skupina zahŕňa vysoko položené kotliny, ktoré majú v niektorých častiach pôdy s výraznejším podzolizačným procesom.

K prvej skupine patrí kotlina Ipeľská, Lučensko-rimavská, Košická, Trenčianska a Ilavská. Lučensko-rimavská a Košická kotlina tvoria zvláštnu podskupinu, pôdnogeograficky zaujímavú tým, že majú černozeme (prevažne degradované až illimerizované), aj keď nie na veľkých plochách. V Košickej kotline sa významnejšie vyskytujú černozeme na najsuchšom území, na J od Košíc. Bližšie k pohoriam, vo vlhkejšom podnebí, vznikli hnedozeme a illimerizované pôdy. Medzi Košicami a Jasovom sa často vyskytujú kyslé hnedé lesné pôdy. Pomerne veľké plochy zaberajú nivné pôdy, a to najmä pozdĺž Hornádu, Idy a Bodvy. Lučensko-rimavská kotlina má malú plochu černozemí na SZ od Lenartoviec. Oveľa väčšiu rozlohu zaberajú hnedozeme, vzniknuté vo vlhkejšom podnebí, ktoré v ešte vlhkejších častiach kotliny prechádzajú do illimerizovaných až oglejených pôd, hojne prerušovaných výskytmi hnedých lesných pôd.

V severovýchodnej časti kotliny sa striedajú hnedé lesné pôdy s rendzinami. V Ipeľskej kotline výrazne dominujú hnedozeme; len najvlhkejšie časti majú illimerizované až oglejené pôdy v súbore s hnedými lesnými pôdami. V pomerne úzkej Trenčianskej a Ilavskej kotline podstatnú časť pôdneho krytu reprezentujú hnedozeme (typické až illimerizované) väčšinou na sprašiach a nivné pôdy na aluviálnych sedimentoch Váhu.

Do druhej skupiny zaradujeme kotlinu Žilinskú (s Bytčianskou), Turčiansku, Hornonitriansku, Žiarsku, Zvolenskú, Pliešovskú a Hornádsku. Zvláštnu podskupinu môžeme vytvoriť z kotliny Hornonitrianskej, Žiarskej, Pliešovskej a Zvolenskej, kde illimerizované až oglejené pôdy tvoria súvislejšie plochy alebo sa striedajú s hnedými lesnými pôdami. Každá kotlina má aj širšie či užšie pruhy nivných pôd. V západnej časti Hornonitrianskej kotliny sa pôdny kryt skladá hlavne z hnedých lesných pôd a rendzín. Žilinská kotlina (s Bytčianskou) má pôdne pomery veľmi pestré. Illimerizované až oglejené pôdy spolu s hnedými lesnými pôdami tvoria významnejšiu plochu len na JV od Žiliny. Na JZ od mesta dominujú hnedé lesné pôdy a rendziny. V južnom výbežku výrazne prevládajú hnedé lesné pôdy. V severnej časti kotliny sa na nivu Váhu viaže dôležitý pruh nivných pôd. Tento pôdny typ zaberá tiež vlastne celé dno Bytčianskej kotliny. Turčianska kotlina je z pôdnogeografického hľadiska pozoruhodná veľkou plochou rendzín a lužných pôd.

V južnej a severnej časti kotliny sú dôležité hnedé lesné pôdy. Illimerizované až oglejené pôdy tvoria súvislejšiu plochu len v strede južnej časti. Na S - pozdĺž Váhu - sa tiahne výraznejší pruh nivných pôd. Hornádska kotlina je zasa zaujímavá tým, že v nej silno prevažujú hnedé lesné pôdy, a to nasýtené, nenasýtené, oglejené (podľa charakteru materských hornín), vytvorené na zvetralinách flyšových sedimentov. Dôležité sú tiež plochy pararendzín viazané na vápnité pieskovce a bridlice. Illimerizované a oglejené pôdy zaberajú len malú plochu. Treba spomenúť aj neveľké lokality rendzín na travertínoch. Na nivách prevažujú nivné pôdy, miestami nájdeme lužné pôdy.

K tretej skupine patrí Horehronské podolie a kotliny Liptovsko-popradská a Oravská. Horehronské podolie má v západnej časti prevažne hnedé lesné pôdy a rendziny. V Breznianskej kotline sa striedajú illimerizované až oglejené pôdy s hnedými lesnými pôdami. Vo východnej časti podolia prevažujú kyslé hnedé lesné pôdy, niekde sú illimerizované až oglejené pôdy. V niektorých pôdach tejto časti, ktorá má pomerne vysokú polohu, chladné a vlhké podnebie, ako aj ihličnaté porasty, prebieha tiež podzolizačný proces. Hron sledujú v úzkom pruhu nivné pôdy. Aj v Liptovsko-popradskej kotline plošne prevažujú hnedé lesné pôdy. V západnej časti Liptovskej a v juhovýchodnej časti Popradskej kotliny sa viažu na zvetraliny paleogénnych flyšových hornín, ktoré podmienili vznik hnedých lesných pôd nasýtených, nenasýtených a oglejených, miestami až pararendzín. Illimerizované až oglejené pôdy sú na spomenutých územiach len lokálne. Na silikátovom materiáli rozsiahlych glacifluviálnych kužeľov pod Vysokými a Západnými Tatrami ležia väčšinou nenasýtené hnedé lesné pôdy, ku ktorým sa niekde družia illimerizované až oglejené pôdy.

Pri úpätí Tatier, vo vlhkom a chladnom podnebí, pod ihličnatými porastmi vznikajú na niektorých miestach prechodné formy k podzolom. Väčšie plochy illimerizovaných až oglejených pôd spolu s hnedými lesnými pôdami sa vytvorili na J od Váhu medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom, v oblasti Liptovský Hrádok - Východná a na Z až S od Kežmarku. Najvýznamnejšie pruhy nivných pôd ležia pozdĺž Váhu, Popradu a Belej. V Oravskej kotline nachádzame hlavne illimerizované až oglejené pôdy, miestami s prechodmi k podzolom, a hnedé lesné pddy. Pomerne rozsiahlu plochu zaberajú rašelinové pôdy.

Plošne tu úplne prevažujú pôdy vytvorené na viac-menej skeletnatých delúviách, t. j. zvetralinách ležiacich na svahoch. V niektorých pohoriach hrajú dôležitú úlohu tiež pôdy, ktoré sa vyvinuli z rôzne skeletnatých zvetralín na náhorných plošinách. Pôdny kryt na tomto území je rozbrázdený najmä vplyvom materských hornín a pôsobením vertikálnej zonálnosti pôd horských svahov. Sústavu pohorí môžeme na základe odlišností pôdneho krytu, podmienených materskými horninami, rozčleniť na tri skupiny. Prvá skupina pohorí sa viaže na flyšové, druhá na kryštalicko-druhohorné a tretia na sopečné pásmo. (Bradlové pásmo pripadá horopisne temer celé k pohoriam flyšového pásma.)

K prvej skupine patria Biele Karpaty s Myjavskou pahorkatinou, Javorníky, Turzovská vrchovina, Moravskosliezske Beskydy, Slovenské Beskydy, Kysucké vrchy, Podbeskydská vrchovina, Oravská Magura, Skorušinské vrchy, Spišská Magura, Pieniny, Ľubovníanska vrchovina, Levočské a Čergovské vrchy, Šarišská vrchovina, Nízke Beskydy a Bukovské vrchy so Zavihorlatskou pahorkatinou.

V týchto pohoriach výrazne dominujú hnedé lesné pôdy, a to hlavne nasýtené (na minerálne bohatších horninách), nenasýtené (na minerálne stredne bohatých až chudobných horninách) a oglejené (na ťažších zvetralinách ílovcov). Dosť hojne sa vyskytujú pararendziny (typické, vylúhované) až hnedé lesné pôdy zvyškovo-karbonátové na vápnitých pieskovcoch a ílovcoch. Viaceré pohoria, najmä Biele Karpaty s Myjavskou pahorkatinou, Javorníky, Kysucká vrchovina, Oravská Magura a Ľubovnianska vrchovina, majú časť pôdneho krytu vytvorenú na horninách bradlového pásma. Tam k pararendzinám a rôznym subtypom hnedých lesných pôd pristupujú väčšie i menšie plochy rendzín, viazané na vápencové zvetraliny bradiel.

V Pieninách dokonca rendziny prevažujú. Vo výškach nad 900-1000 m, najmä v Slovenských Beskydách, Oravskej Magure, Skorušinských vrchoch, Spišskej Magure, Levočských a Čerchovských vrchoch, vznikli lokálne, zvlášť na minerálne chudobnejších horninách, hnedé lesné pôdy podzolované až podzolové. Vrcholové časti Babej hory a Pilska, zasahujúce do kosodrevinového stupňa nesú humusovo-železité podzoly. V nižších územiach flyšového pásma s miernejšími svahmi a s častejším výskytom rôznych hlín (väčšinou svahových a sprašových) nachádzame okrem rôznych subtypov hnedých lesných pôd i významnejšie lokality illimerizovaných až oglejených pôd. Najrozsiahlejšie územia s takýmto pôdnym krytom ležia v Nízkych Beskydách.

Druhú skupinu pohorí tvoria: Malé Karpaty, Považský Inovec, Strážovské vrchy, Malá Fatra, Chočské vrchy, Tatry, Branisko, Tríbeč, Žiar, Veľká Fatra, Nízke Tatry, Čierna hora, Slovenské rudohorie, Slovenský kras a Humenské vrchy. Podstatnú časť pôdneho krytu tu zastupujú dva typy: hnedé lesné pôdy na silikátových a rendziny na karbonátových horninách.

Hnedé lesné pôdy sú prevažne nenasýtené. Vo výškach nad 900-1000 m, najmä v Malej a Veľkej Fatre, v Tatrách, Nízkych Tatrách a v Slovenskom rudohorí, sú významnejšie plochy hnedých lesných pôd podzolovaných až podzolových. Vo Vysokých, Západných a v Nízkych Tatrách, ako aj v krivánskej Malej Fatre, sa pri hornej hranici lesa a hlavne v kosodrevinovom stupni na substrátoch obsahujúcich dostatok jemnozeme vytvorili humusovo-železité podzoly. Tieto pôdy, aj keď určitým spôsobom zmenené, nájdeme tiež v spodnej časti alpínskych lúk v Nízkych, Západných a Vysokých Tatrách, čo svedčí o niekdajšom vyššom zásahu kosodreviny.

Na lokalitách s malým množstvom jemnozeme alebo bez nej vznikajú rankery až balvanovité "kamenné moria". Najmä v Západných a Vysokých Tatrách vo výškach nad 1900-2000 m, teda v hornej časti dnešného alpínskeho stupňa, sú hojné alpínske mačinové pôdy (alpínske rankeryl, ktoré sa tu striedajú s kamennými morami a holými skalami. Nad hornou hranicou alpínskych lúk, vo Vysokých Tatrách, nájdeme okrem skalných brál často malé plôšky alpínskych surových pôd.

V Strážovských vrchoch a vo Velikej Fatre je viac rendzín ako hnedých lesných pôd. V Chočských vrchuch, v Belanských Tatrách, Slovenskom raji, Slovenskom krase a Humenských vrchoch, rendziny (typické a hnedej úplne prevažujú. V Belanských Tatrách je hodne tanglových rendzín (kosodrevinový stupeň) a alpínskych rendzín (alpínsky stupeň).

Do tretej skupiny zahrňujeme naše sopečné pohoria: Pohronský Inovec, Vtáčnik, Kremnické a Štiavnické vrchy, Javorie, Poľanu, Krupinskú planinu, Cerovú vrchovinu, Slanské vrchy, Vihorlat a Popričný. V tejto skupine zaberajú podstatnú časť plochy hnedé lesné pôdy. Pretože materské horniny sú tu väčšinou minerálne bohatšie, do výšok 700-800 m prevažujú hnedé lesné pôdy nasýtené, vyššie prechádzajú do nenasýtených. Minerálna bohatosť materských hornín nedovoľuje vzniknúť hnedým lesným pôdam podzolovaným ani vo vrcholovej časti Poľany, presahujúcej 1400 metrov.

Z tejto charakteristiky sa čiastočne vymyká Krupinská planina a značne Cerová vrchovina. V Krupinskej planine pre pomerne malú nadmorskú výšku-prevládajú hnedé lesné pôdy nasýtené, ku ktorým sa v dosť veľkej miere pridružujú illimerizované až oglejené pôdy ležiace na dobre zachovaných zvyškoch náhorných plošín. V Cerovej vrchovine je pôdny kryt ešte pestrejší; tvoria ho hnedé lesné pôdy nenasýtené, nasýtené, lokálne zvyškovo karbonátové až pararendziny na zvetralinách neogénnych usadenín. Len malú plochu zaberajú hnedé lesné pôdy nasýtené na zvetralinách sopečných hornín.

Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972