Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO - Pôda (12. časť)
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 8.6.2010

Pôdy s profilom AG G. Sú zastúpené glejovou pôdou

Glejová pôda

Glejová pôda má tmavosivý až sivočierny humusový horizont prevlhčený podzemnou vodou preto AG; spravidla je menej mocný ako pri lužných pôdach. Pod ním leží glejový horizont G, nachádzajúci sa celý rok alebo väčšiu časť roka pod hladinou podzemnej vody. Má svetlosivé až bielosívé sfarbenie s modrastým alebo zelenkastým odtieňom. A horizont obsahuje vyše 4 % humusu horšej kvality. Reakcia a nasýtenosť sorpčného komplexu najviac závisia od chemického zloženia materskej horniny a podzemnej vody. Väčšinou však býva reakcia kyslá a sorpčný komplex nenasýtený.

Glejová pôda sa tvorila prevažne na aluviálnych sedimentoch nív alebo i mimo nich - v terénnych depresiách vždy s blízkou podzemnou vodou, ktorej hladina je trvale v menšej hĺbke ako 80-100 cm. Pôvodnú vegetáciu tvorili zväčša rôzne močiarne spoločenstvá. Tento typ je hojný na aluviálnych nivách najmä menších vodných tokov, v znížených častiach nív väčších tokov a v rôznych terénnych zníženinách i mimo nív. Hlavným pôdotvorným dejom je glejový proces, pri ktorom dochádza predovšetkým k redukcii rôznych zlúčenín, najmä železitých a manganičitých, za účasti anaerobných mikroorganizmov. Dochádza aj k čiastočnému transportu Fe a Mn do podzemných vôd (odtiaľ svetlá farba G horizontu).

Subtypy:

Glejová pôda typická - už opísaná.

Glejová pôda rašelinová má na povrchu rašelinový horizont T mocnv do 50 cm.

Pôdy s profilom T (mocnejším ako 50 cm) AG 2G sú zastúpené rašelinovou pôdou

Rašelinová pôda

Rašelinová pôda. Sem patria pôdy vytvorené na organogénnych substrátoch - rašelinách, ktoré vznikli pri zarastaní vodných nádrží alebo narastaním T horizontu na glejových pôdach. Rašelinový horizont T musí byť mocnejší ako 50 cm. Vplyvom činnosti vegetácie a živočíšstva z vrchnej časti rašeliny vzniká rašelinová pôda. Môže sa vytvoriť buď zo slatinovej, alebo vrchoviskovej rašeliny, prípadne z rašeliny prechodného rázu.

Slatinové rašeliny (slatiny) vznikli zväčša na nížinách v neutrálnom alebo slabo zásaditom prostredí; sú sorpčne nasýtené a dostatočne minerálne bohaté. Vrchoviskové rašeliny (vrchoviská) sú v horských oblastiach, sorpčne nenasýtené, kyslé a minerálne chudobné. Prechodné rašeliny majú "zmiešané" vlastnosti.

V Podunajskej nížine sú slatiny pri Pustých Úľanoch medzi Sencom a Sereďou, v Jurskom Šúre neďaleko Bratislavy a celý rad na Žitnom ostrove, najmä v okolí Dunajskej Stredy a Čalova, kde zväčša vypĺňajú mŕtve ramená Dunaja. Na Záhorskej nížine nájdeme len malé rašeliniská pri Gajaroch, Šaštíne a v zamokrenej zníženine pod Malými Karpatmi.

Zväčša vrchoviskového a prechodného charakteru sú rašeliniská v kotlinách a pohoriach. Najznámejšie a najlepšie slovenské rašeliniská sú v Oravskej kotline pri Suchej Hore. Významnejšie rašeliniská sú ešte pri Hrabušiciach v Hornádskej kotline a pri Hrhove v turnianskom výbežku Košickej kotliny.

Soľné pôdy

Na Slovensku sú zastúpené dva typy soľných pôd (obr. 106): slanisko (solončak) a slanec (solonec).

Slanisko (solončak)

Slanisko (solončak) - pôdny typ s profilom Aso CGso (obr. 106--1). Aso znamená, že humusový horizont má vysoký obsah solí, CGso označuje substrát ovplyvňovaný glejovým procesom a súčasne obsah solí. Hlavným pôdotvorným procesom je zasolenie. V tomto prípade k nemu dochádza tak, že v teplých a suchých obdobiach plytko ležiaca a na soli bohatá podzemná voda kapilárne preniká nahor. Takto dochádza k hromadeniu solí, najmä v hornej častí pôdy, často úplne na povrchu, kde sa objavujú v podobe bielych povlakov alebo práškovitých výkvetov.

Slanec (solonec)

Slanec (solonec) - pôdny typ s profilom A BNU CGso (obr. 106-2) - vzniká zo slaniska vylúhovaním solí z hornej časti profilu, následným posunom minerálnych i organických (humusových) koloidných častíc zhora do spodnej časti profilu, kde sa hromadia. Tým vznikol pod svetlosivým humusovým horizontom A iluviálny horizont BNa tmavosivej farby s charakteristickou stĺpikovitou štruktúrou. Index Na znamená, že v sorpčnom komplexe je vysoký podiel iónov Na.

Soľné pôdy majú zásaditú reakciu a sorpčný komplex nasýtený jednomocnými prvkami Na a K. Slaniská a slance sa u nás vyskytujú v podobe väčších-menších ostrovčekov a celkove zaberajú malú plochu. Ich najväčšia časť sa sústreďuje na aluviálne nivy s blízkou hladinou zasolených podzemných vôd v teplých, suchých oblastiach Podunajskej a Východoslovenskej nížiny. Na Podunajskej nížine nájdeme soľné pôdy najčastejšie v priestore Šurany, Sládečkovce, ŠaIa, Nové Zámky, na Žitnom ostrove medzi Komárnom a Čalovom, na J od Štúrova atď. Na Východoslovenskej nížine sa solené pôdy najviac vyskytujú v priestore Streda nad Bodrogom, Rad, Leles, Kráľovský Chlmec, Strážne a medzi Velikými Kapušanmi a Hraňou. Na Záhorskej nížine sa soľné pôdy našli v okolí Kostolišťa (pri Malackách) a Perneku. Mimo nížin sú zistené v Ipeľskej a Lučensko-rimavskej kotline.

Staré pôdy

V závere kapitoly o pôdnych typoch chceme ešte upozorniť na existenciu starých reliktných a fosílnych, ako aj antropogénnych pôd, hoci zaberajú u nás len nepatrné plochy. Popri recentných pôdach zodpovedajúcich súčasným alebo temer súčasným faktorom a podmienkam sa stretáme lokálne i s reliktnými a fosílnymi pôdami. Za reliktné považujeme také pôdy, ktoré vznikli v geologickej minulosti v odlišných prírodných pomeroch, ako sú dnes, a v súčasnosti ležia na povrchu. Staré pôdy, neskôr zakryté a pochované mladšími uloženinami, hodnotíme ako fosílne pôdy, na ktoré už nepôsobia vplyvy súčasných faktorov a podmienok.

Reliktné pôdy možno nájsť iba na plochých, málo sklonených elementoch reliéfu, lebo na svahoch boli už dávno zničené. Ale aj na plošinách ich geomorfologické procesy väčšinou rozrušili a viac-menej popremiestňovali, pričom sa do pôvodnej pôdnej hmoty primiešaval rôzny cudzorodý materiál. Takéto premiestnené pôdy predstavujú pôdne sedimenty.

Do skupiny pôd označovaných ako terrae calcis (obr. 107) patria staré pôdy vytvorené na karbonátových horninách, hlavne na vápencoch a dolomitoch, ale aj na slieňoch. Na rozdiel od rendzín (ktoré sú geologicky mladé) pôdy terrae calcis sú staré, "prezreté", veľmi zvetrané, silno ílovité, dokonale odvápnené, málo humózne, slabo oživené, s nápadne sýto sfarbeným horizontom (B) alebo Br okrovožltej, okrovohnedej až červenej farby. Tento horizont priamo bez prechodu nasadá na skrasovatené podložie. U nás a vôbec v strednej Európe nachádzame tieto pôdy spravidla viac-menej premiestnené, teda v podobe pôdnych sedimentov, a navyše s primiešaninami rôzneho materiálu. V rámci tejto skupiny rozlišujeme pôdu terra fusca a pôdu terra rossa.

Terra fusca

má sýtu okrovožltú, hnedú až červenohnedú farbu, väčšinou plytký A horizont, veľmi chudobný na humus, so sivastými odtieňmi. Hĺbka pôdy je rôzna, závisí od pozície v teréne: 20-30 cm až 150 cm. Pôvodne sa predpokladalo, že materiál terry fusky predstavuje vlastne len nerozpustný zvyšok po rozpustení vápencov a im podobných hornín. Novšie výskumy ukazujú, že tento nerozpustný zvyšok nie je ani zďaleka jediným zdrojom hmoty terry fusky. Zvlášť na istých vápencoch je hojná prímes cudzieho, najmä eolického (veterného) materiálu.

Predpokladá sa, že terra fusca vznikala v medziľadových dobách. V nasledujúcich ľadových dobách ju postihla najmä soliflukcia (pôdotok), čím sa porušilo pôvodné zvrstvenie a súčasne sa primiešal rôzny materiál. Pri premiestňovaní sa hmota terry fusky nahromadila v rôznych depresiách, najmä v závrtoch krasových planín. V holocéne poslúžila ako substrát pre súčasné pôdy. Často sa z nej vytvorila illimerizovaná pôda. Sedimenty terry fusky tvoria tiež prechody k hnedým lesným pôdam a rendzinám. Rozlične hrubé pokrovy charakteru sedimentov terry fusky hrajú významnú úlohu najmä na plošinách Slovenského krasu, Muránskej planiny a Slovenského raja.

Terra rossa

má tmavotehlovočervenú až hnedočervenú farbu. Táto pôda vznikla vo vápencových oblastiach v teplejšom podnebí koncom treťohôr. Na Slovensku sa zachovala útržkovite hlavne ako pôdny sediment v rôznych krasových oblastiach, kde vytvára často výplne dutín. Plošne je oveľa menej rozšírená ako terra fusca,

Plastosoly

Skupina pôd označovaných ako plastosóly, t. j. staré, ťažké, za vlhka plastické pôdy zo silikátových hornín, sa vyskytuje útržkovite na plošinných elementoch reliéfu, najmä v niektorých sopečných pohoriach. Sú to zvyšky treťohorných pôd, vytvorených v oveľa teplejšom podnebí, ako je dnes.

Podobne ako terrae calcis sú tiež zväčša premiestnené. Vyznačujú sa intenzívnymi, sýtymi farbami, okrovožltými až okrovohnedými - vtedy ide o braunlehm, alebo hnedočervenými aj jasnočervenými - vtedy hovoríme o rotlehme. V porovnaní s okolitými recentnými pôdami plastosoly charakterizuje celý rad nepriaznivých vlastností,najmä nedostatok humusu, silné uľahnutie, a tým malé prevzdušnenie, malé oživenie pôdnymi organizmami a silné ochudobnenie o živiny. Pretože sú slabo priepustné pre vodu a ležia na plochých častiach reliéfu, vo vlhkých obdobiach sa zamokrujú.

Antropogénna pôda

Nakoniec spomenieme antropogénnu pôdu, ktorá predstavuje samostatný pôdny typ. Sem zaradujeme rôzne pôdy, ktoré človek tak intenzívne pozmenil, že stratili vlastnosti pôvodných pôd, a ďalej pôdy vlastne umelo vytvorené, napr. rekultiváciou háld, výsypiek a plôch po ťažbe rôznych zemín. Činnosťou človeka silno pozmenené pôdy (napríklad rigolovaním, terasovaním) sa chápu ako subtypy príslušných typov, z ktorých vznikajú (napr. rendzina antropogénna, hnedá lesná pôda antropogénna atd.).

Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972