Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Pod drobnohľadom

SLOVENSKO - Pôda (11. časť)
zdroj:
Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané:
4.6.2010

Pôdy s profilom A g C

U nás tieto pôdy zastupuje oglejená pôda, zvaná tiež pseudoglej. Je to pôdny typ, ktorý vzniká na ťažších, málo priepustných uloženinách. Humusový horizont, resp. ornica, je sivý a býva hrdzavoškvrnitý - označenie Ag.

Pod ním leží niekoľko centimetrov až decimetrov hrubý horizont A2g bielosivej až zelenkavosvetlosivej farby s rôzne veľkými čiernohnedými guliičkovitými útvarmi (konkréciami), ktorý prechádza do oglejeného horizontu g (alebo gBt), charakteristického pestrým (fľakatým) sfarbením: svetlosivé fľaky a pásy sa striedajú s hnedou farbou.

V hĺbke asi 1,5 m i viac tento horizont postupne zaniká a začína sa substrát, ktorý takisto býva viac-menej oglejený, a preto fľakatý - označenie Cg. Pôda má rozdielne vodné pomery: na jar býva vrchná časť prebytočne prevlhčená (zamokrená), určitý čas má normálnu vlhkosť, v lete často dochádza k úplnému preschnutiu - vtedy silno stvrdne a popraská.

V ornici bývajú 3-4 % humusu horšej kvality. Reakcia a nasýtenosť sorpčného komplexu sú rôzne - podla charakteru substrátu a veku pôdy. V hornej časti býva oglejená pôda najčastejšie kyslá s nenasýteným sorpčným komplexom. Tento typ nájdeme väčšinou v rovinných alebo len málo sklonených elementoch reliéfu i v miernych terénnych zníženinách. Pôvodné porasty tvorili dubovo-hrabové lesy až bučiny. Hlavným pôdotvorným procesom je oglejenie.

V období prebytočného prevlhčenia sa pôdna voda obohacuje o organické látky a pôsobí na zlúčeniny Fe a AI. Dochádza k odkysličovaniu (redukcii) zlúčenín Fe a k "odfarbovaniu pôdnej hmoty, najmä v horizonte A2g, a k vzniku svetlosivého sfarbenia. Voda preniká z vrchnej časti pôdy hlbšie cez chodby vytvorené koreňmi a cez pukliny, ktoré vznikli zmrašťovanie pôdnej hmoty v predchádzajúcom suchom období, a odfarbuje ich steny. Tak vzniklo svetlosivé pruhovanie horizontu g.

Oglejená pôda sa mohla vytvoriť priamo z málo priepustnej horniny alebo z illimerizovanej pôdy oglejenej zosilňovaním procesu oglejenia.

Subtypy:

Oglejená pôda typická už bola charakterizovaná.

Oglejená pôda bahnistá je väčšiu časť roka prebytočne prevlhčená.

Oglejené pôdy sa sústreďujú v najvlhkejších, okrajových častiach nížin, okrajových častiach nízko položených kotlín a v stredne a vysoko položených kotlinách,kde pôvodný vegetačný kryt tvorili dubovohrabové až bukové lesy. V spomenutých oblastiach vidíme väčšie-menšie ostrovčeky všade tam, kde na plochých, málo sklonených častiach reliéfu ležia hlboké, málo priepustné uloženiny, ktoré v tamojších klimatických podmienkach spôsobujú výraznejšie sezónne prebytočné prevlhčenie povrchovou vodou.

Oglejené pôdy pokrývajú spolu s illimerizovanýrni oglejenými pôdami značné plochy vo Východoslovenskej nížine pod Slanskými vrchmi, Vihorlatom a Popričným. Na Podunajskej nížine sú lokálne oglejené pôdy s illimerizovanými oglejenými pôdami a hnedými lesnými pôdami v pruhoch pod Malými Karpatmi, medzi Považským Inovcom a Strážovskými vrchmi, pod Tríbečom, Pohronským Inovcom a Štiavnickými vrchmi. V podobnom súbore ležia na Krupinskej planine, pod Slovenským rudohorím v Lučensko-rimavskej i v Košickej kotline a vo všetkých stredne a vysoko položených kotlinách. Niektoré zo semiterestrických pôd sa vyvíjali pôvodne ako subhydrické pôdy.

Pôdy s profilom A (malej mocnosti) C. G horizont v rôznej hĺbke (obr. 104). Túto jednoduchú stavbu profilu má skupina surových semiterestrických pôd, z ktorých sa u nás vyskytuje surová nivná pôda (zvaná tiež rambla) a nivná pôda.

Rambla

Surová nivná pôda čiže rambla (obr. 104-1) - v niektorých zahraničných triedetúach predstavuje samostatný pôdny typ. Je to vlastne veľmi mladá riečna uloženina - aluviálny sediment, v hornej časti sa v dôsledku často sa opakujúcich záplav nestačil vytvoriť voľným okom viditeľný humusový horizont. Preto sa označuje (A).

Zrnitostne sú to väčšinou ľahšie pôdy, často štrkovité. Môžu byť nevápnité alebo vápnité. Rambla sa vyskytuje hlavne v blízkosti väčších potokov.

Nivná pôda

Nivná pôda (obr. 104-2) - pôdny typ na holocénnych aluviálnych sedimentoch. Je to tiež mladá riečna uloženina, ale už s viac-menej výrazne vyvinutým horizontom sivastých farieb. Pod ním je zväčša hnedý substrát C, ktorý v rôznej hĺbke prechádza do glejového horizontu G. Profily nivných pôd často vykazujú geologické zvrstvenie: napr. v hornej časti pozorujeme hlinitú vrstvu, pod ňou leží štrkovitá, nižšie piesočnatá atď.

Vlastnosti tejto pôdy sú závislé predovšetkým od zrnitostného a chemického zloženia sedimentov, ako aj od režimu podzemných a povodňových vôd. Charakteristické je veliké kolísanie hladiny podzemnej vody (často 2-4 m), a to v súlade s hydrologickým režimom rieky. Človek výrazne ovplyvnil vývoj tejto pôdy reguláciou tokov a budovaním hrádzí. Väčšina našich nivných pôd v posledných desaťročiach a storočiach sa prestala zaplavovať. Riečnou sedimentáciou dlhý čas nerušené nivné pôdy sa začínajú pomaly premieňať na terestrické pi,dy. Nivná pôda tvorí pruhy na aluviálnych nivách pozdĺž oboch strán väčších vodných tokov. Pôvodné porasty tvorili väčšinou lužné lesy.

Subtypy:

Nivná pôda typická má podzemnú vodu v lete hlbšie ako 2 m.

Nivná pôda glejová podzemná voda sa pohybuje v lete v hĺbke 1-2 m.

Nivná pôda oglejená vzniká na ťažších substrátoch. V hornej časti profilu javí znaky oglejenia, ktoré vznikajú najmä v dôsledku občasného prevlhčenia dlhšie stojacou povodňovou alebo zrážkovou vodou.

Opisovaná pôda zaberá veľké plochy na nížinách, kde sa pred reguláciou rieky rozlievali do značnej šírky. Na Východoslovenskej nížine sú nivné pôdy dokonca najrozšírenejším typom. Pretože riečne uloženiny sú tu zrnitostne dosť ťažké, vytvorili sa popri glejových nivných pôdach hojne nivné pôdy oglejené.

Široký pruh nivných pôd vidíme pozdĺž Ondavy a Tople. V rozsiahle plochy sa spájajú nivné pôdy pozdĺž Laborca, Uhu a ich prítokov, ako aj pozdĺž Latorice, Bodrogu a Tisy. V južnej časti nížiny, najmä na J od Latorice a Bodrogu, sú nivné pôdy prerušované väčšími-menšími ostrovčekmi mačinových pôd na viatych pieskoch.

Na Podunajskej nížine sa vytvorili významné pasy nivných pôd pozdĺž Dunaja, Malého Dunaja, Váhu, Nitry a Hrona. Kedže uloženiny spomenutých riek (okrem poslednej) obsahujú uhličitan vápenatý, pôdy z nich vzniknuté sú karbonátové. Na Záhorskej nížine majú nivné pôdy malý význam, pomerne úzkymi pruhmi lemujú tok Moravy a Myjavy.

Aj nivné pôdy tvoria neoddeliteľnú súčasť pôdneho krytu každej kotliny. Ležia pozdĺž riek a váčších potokov. Pomerne značnú šírku dosahujú v Trenčianskej, Ilavskej a Košickej kotline.

Pôdy s profilom A (veIkej mocnosti - tzv, černozemný horizont) a CG (substrát so znakmi glejového procesu), G horizont v rbznej hĺbke (obr. 105-1) sú zastúpené lužnou pôdou.

Lužná pôda

Lužná pôda - typ vytvorený spravidla na aluviálnych sedimentoch riečnych nív nerušenými alebo len slabo rušenými záplavami. Táto pôda sa vyznačuje 40-70-100 cm hlbokým (lokálne i viac) tmavosivým humusovým horizontom A, ktorý bezprostredne prechádza do výrazne svetlejšieho substrátu hnedastých odtieňov s hrdzavohnedými škvrnami - CG.

A horizont má priaznivú štruktúru, obsahuje 3-5 % humusu, ktorý sa kvalitou blíži k černozemnému. Reakcia sa pohybuje väčšinou okolo neutrálneho bodu, sorpčný komplex je nasýtený. Lužná pôda vznikala zväčša v nížinách na aluviálnych nivách z minerálne bohatších alebo až karbonátových uloženín, s väčším alebo menším vplyvom mineralizovanej podzemnej vody.

Pôvodnú vegetáciu tvorili rôzne hydrofilné spoločenstvá. Časť lužných pôd vznikla z glejových pôd - po znížení hladiny podzemnej vody človekom. Úhlavným pôdotvorným dejom tu bol lužný proces, t. j. výrazné a hlboké hromadenie kvalitných humusových látok v podmienkach zvýšeného prevlhčenia pôdy z minerálne bohatých podzemných vôd.

Niektoré subtypy:

Lužná pôda typická - hladina podzemnej vody kolíše v rozpätí 1-2 m pod povrchom.

Lužná pôda glejová - hladina podzemnej vody je trvalo nad 1 m.

Lužná pôda černozemná - hladina podzemnej vody býva väčšinou pod 2 m. Tento subtyp sa vlastnosťami i profilom veľmi podobá černozemi.

Hlavná masa lužných pôd Slovenska leží na Podunajskej rovine, kde aj plošne prevažuje. Väčšina územia tu v poslednom čase už nebola zaplavovaná povodňovými vodami, avšak podzemná voda je celý rok neďaleko povrchu. Zvlášť rozsiahle plochy lužných pôd vidíme vo východnej polovici Žitného ostrova v priestore Dunajská Streda, Gabčíkovo, Čalovo, Okoč, Komárno, medzi Malým Dunajom a Váhom na území: Senec, Sereď, Galanta, severné okolie Kolárova s výbežkom po Váhu až k Čachticiam, ďalej medzi Váhom a Nitrou v okolí Šoporne, Trnovca nad Váhom, Palárikova a Nových Zámkov. Dôležité sú aj pruhy lužných pôd od Komárna do blízkosti Štúrova, od lvanky pri Nitre k Šuranom a od severného okolia Levíc do oblasti Sikeničky.

Lužné pôdy hrajú významnú úlohu aj na Záhorskej nížine. Na nive Moravy sa tiahnu na Z od Sekúl, Gajár, potom popri Záhorskej Vsi až do južného okolia Zohora s výbežkom popri Malackách k Veľkým Levárom. Väčšie i menšie plochy lužných pôd sa sústredenú v zamokrenej zníženine, ktorá sa tiahne pozdĺž Malých Karpát od Lamača cez Záhorskú Bystricu, Lozorno, Sološnicu až do blízkosti Jablonice. V slovenskej časti Dolnomoravského úvalu prebiehajú lužné pôdy na Z od Kútov, Holíča a Skalice.

V rovinnej časti Východoslovenskej nížiny, kde dominujú nivné pôdy, ostali len malé územia vhodné pre vznik lužných pôd. Je to oblasť od Ložína k Petrikovciam, ďalej pri Strede nad Bodrogom a na V od Somotora. Z kotlín, v ktorých vznikli lužné pôdy, spomeňme Turčiansku, Košickú, Rimavskú a Hornádsku.

Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972