Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO - Hlavné charakteristiky vodného režimu
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 17.1.2010

Dlhodobý priemerný ročný prietok, teda priemerná vodnosť, ako aj ďalej rozoberaný dlhodobý priemerný chod mesačných prietokov počas roka, teda priemerný režim, sú v zložitých klimatických a orografických podmienkach jednotlivých tokov Slovenska iba umelými hodnotami, priemerom mnohých protikladov, preto sa v skutočnosti vyskytujú len zriedka. Ďalšie odseky ukazujú, do akej miery kolíšu prietoky jednotlivých rokov okolo svojho dlhodobého priemeru, akej premenlivostí podliehajú prietoky jednotlivých mesiacov, a rozbor čiary priemerných denných prietokov ukazuje, ako sú denné prietoky, pokiaľ ide o ich veľkosť a dobu prekročenia, rozdelené okolo ročného priemerného prietoku. Poznať extrémne hodnoty znamená poznať skutočné možnosti, ktoré poskytujú naše toky.

Preto venujeme osobitnú pozornosť dôležitým charakteristikám, režimu, maximálnym a minimálnym prietokom, ktoré sa vyskytujú podľa vytvorených podmienok v každom ročnom období v širokej stupnici, čo sa týka veľkosti a trvania.

O tom, ako ročné prietoky riek na Slovensku kolíšu okolo svojich dlhodobých priemerov, informuje tabuľka č. 43. Výrazom tejto rozkolísanosti, dovoľujúcim vzájomne porovnávať jednotlivé toky, je koeficient variácie. Tento koeficient názorne ukazuje, že najvyrovnanejšie sú horské toky, v povodiach ktorých ani ročné zrážkové úhrny, ani straty z nich nepodliehajú z roka na rok veľmi extrémnym výkyvom (napríklad Poprad, Orava, Váh a samozrejme Dunaj). Najmenej vyrovnané sú toky s prevažnou časťou povodia s vrchovinným a nížinným reliéfom, s najmenšími ročnými zrážkovými úhrnmi na jednej strane a ich extrémnou variabilitou z roka na rok, ako aj variabilitou strát na strane druhej (napríklad Ipeľ, Nitra, Slaná).

Pokiaľ ide o plošné rozdelenie určitých ročných vodností, ukazuje sa, že v niektorých rokoch zahŕňa ich výskyt celé územie Slovenska, napríklad vodné až mimoriadne vodné roky 1931, 1937 a 1938, suché až mimoriadne suché roky 1933, 1947 a 1954. V iných rokoch sú zase regionálne rozdiely vo výskyte ročných vodností. Napríklad rok 1949 sa v horských povodiach severného Slovenska (Váh a Poprad) ukazuje ako vodný až mimoriadne vodný rok, zatiaľ čo na tokoch južného a východného Slovenska (Ipeľ, Slaná, Bodrog a i.) ide o suchý až mimoriadne suchý rok. Regionálny súlad alebo diferenciácia sú zrejme dôsledkom regionálneho súladu alebo diferenciácie počasia v priebehu daného roku.

Pokiaľ ide o sled vodností jednotlivých rokov, domnienky, že striedanie týchto vodností je pravidelné a že sa viaže na kozmické javy, napríklad na menlivosť slnečných škvŕn, hlbšia analýza nepotvrdila. Vodné a suché roky sa zoskupujú, ako vidieť zo schematického prehľadu vodnosti jednotlivých rokov pre štyri najväčšie toky na obrázku 74, ako aj na obrázku 75, ukazujúcom vodnosť jednotlivých rokov v období 1901-1950 vyjadrenú pravdepodobnosťou prekročenia. Toto zoskupovanie nie je také zákonité a harmonické, ako sa predpokladalo. Aj keď základným hýbateľom celého toho mohutného dynamického kolobehu vzdušných a vodných más je Slnko, jeho vplyv je natoľko zastretý ďalšími významnými zemskými faktormi, že je veľmi obťažné synchronizovať základnú príčinu s mnohorakými dôsledkami a nájsť zodpovedajúce vzťahy.

Na uľahčenie vzájomnej porovnateľnosti ročných režimov odtoku slovenských riek rozličnej veľkosti a vodnosti sú údaje vyjadrené v pomerných číslach, vypočítaných porovnaním mesačných prietokov s dlhodobým ročným priemerom, t. j, Q mes : Q roč. Pomer medzi extrémnymi mesačnými prietokmi ilustruje rozsah zmien mesačných prietokov v dlhodobom priemere. Režim našich riek je výsledkom kombinácie niekoľkých zdrojov zásobovania (dážď, sneh, podzemné vody). Nemožno na takom malom priestore, ako je Slovensko, hovoriť o niekoľkých vyhranených typoch rozdelenia zrážok, pretože príčiny podmieňujúce ich rozdelenie majú oveľa širšiu priestorovú platnosť v rámci celej klimatickej zóny. Naproti tomu značné vertikálne rozdiely, rozdiely v zložení podkladu a určitý režim teplôt vzduchu v priebehu roka vytvárajú aj na takom malom priestore určitú diferenciáciu zdrojov vodnosti, a tým aj určitú diferenciáciu režimu odtoku v priebehu roka.

Základnou črtou, spoločnou pre všetky toky na území Slovenska, zostáva prevaha prietokov v jarnom období, nízke prietoky v letných a zimných mesiacoch s miernym zvýšením v období jesenných mesiacov. Jednotlivé varianty vznikajú zvýraznením alebo zmiernením extrémov tohto priebehu a ich časovým posunom. Pritom prevaha prietokov v jarnom období nie je dôsledkom prevahy zrážok v tomto období. Priebeh zrážok je skôr opačný a blíži sa v tomto období k svojím minimálnym hodnotám, maximum dosahuje v období letnom, keď zase prietoky klesajú na minimálne hodnoty. Pozorujeme teda protichodný režim mesačných zrážok a prietokov v dlhodobom priemere. Zvýšené jarné prietoky zapríčiňuje odmäk množstva snehu nazhromaždeného v zime, pričom sú ešte pomerne malé straty spôsobené vyparovaním a zrnenšené straty na infiltráciu. Nízke letné prietoky sú dôsledkom veľkých strát spôsobených vyparovaním a zväčšenou infiltráciou v letnom období. Tak sa stáva, že mesačný koeficient odtoku, t, j. pomer odtečených a spadnutých zrážok v príslušnom mesiaci, presahuje v dôsledku spomenutých skutočností v niektorom mesiaci jarného obdobia hodnotu 1,0 a v letných mesiacoch klesá hlboko smerom k nule. Na území Slovenska možno vyčleniť niekoľko variantov tohto základného typu, pri ktorom je prevládajúcim zdrojom vodnosti dážď, prevláda však vodnosť v jarných mesiacoch.

Na prechode k horskému snehovému typu je skupina malých tokov v najvyššie položených častiach územia. Pomerne dlho trvajúce obdobie zimnej akumulácie a neskorší nástup odmäku predlžujú obdobie zimných minim. Maximálne prietoky vykazuje až máj, pričom ešte jún, prípadne aj júl, prevažuje nad aprílom. Podružné jesenné zvýšenie prietokov sa tu neprejavuje, alebo len veľmi slabo, pretože vplyv podružného zrážkového maxima už výraznejšie nezasahuje do tejto oblasti. Pomerne skoro nastupuje začiatok zimnej akumulácie, v dôsledku čoho prietoky klesajú od letných mesiacov až po skončenie zimného obdobia, s výrazným minimom na konci zimy. Sem patria najmä horské potoky tatranskej oblasti.

Oveľa väčšiu časť územia odvodňujú toky stredohorskei oblasti, s maximom podľa nadmorskej výšky povodia v apríli, resp. v máji, a s významnými prietokmi pre prvý prípad už v marci, pre druhý prípad ešte v júni. Pokles od letných mesiacov smerom k zime býva už prerušovaný miernym zvýšením prietokov v jesenných mesiacoch. Tento režim je podobný tzv. snehovo-dažďovému typu. Jeho ďalším znakom je zvýraznená rozdielnosť priebehu prietokov v jednotlivých rokoch, pričom jarné zvýšenie prietokov, tiež značne premenlivé, pokiaľ ide o trvanie a veľkosť, zostáva pomerne najstálejšou črtou režimu.

A to aj napriek tomu, že tu už pristupujú zvýšené jarné dažďové zrážky, ktoré svojou premenlivosťou značne ovplyvňujú spomenutú variabilitu jarných prietokov. Typickým reprezentantom režimu predstavujúceho prechod z vysokohorskej do stredohorskej oblasti je napríklad Váh po Liptovský Mikuláš, s maximálnym priemerným mesačným prietokom v máji a ešte významným prietokom v júni, ktorý je však už nižší ako v apríli. Režim tokov stredohorskej oblasti s maximom v apríli a s významným prietokom už v marci predstavuje napríklad horný Váh po Žilinu a jeho väčšie prítoky z mimotatranskej oblasti (Orava, Turiec, Kysuca), Hron po Brehy, Hornád po Kysak a Slaná po Lenartovce.

V oblasti vrchovinovej a nížinnej nachádzame režim odtoku typu daždivo-snehového. Podiel zásob vody akumulovaných v snehovej pokrývke na celkovom odtoku je pomerne malý. Kedže však odmäk nastáva na rozsiahlych plochách súčasne, jarné maximum je veľmi výrazné. Toto maximum vytvárajú často vody topiaceho sa snehu a dažde v rozličnom pomere a nastáva v marci, prípadne sa prejavuje ešte pomerne vysokým prietokom v apríli. Od mája sa začína výrazný hlboký pokles k letnému obdobiu, potom mierny vzostup v jeseni.

Aj v priebehu zimy sa tu udržujú podstatne vyššie prietoky ako v horskej oblasti v dôsledku častých odmäkov. Režim odtoku typu daždivo-snehového vykazuje napríklad rieka Nitra po Nové Zámky so svojím prítokom Žitavou po Viesku nad Žitavou, Ipeľ po Ipeľský Sokolec, Bodrog a jeho východoslovenské prítoky f,napríklad Laborec a Ondava s Topľou j.

Väčšie toky, napriek tomu, že prechádzajú vzhľadom na podstatný pokles výšky povodia inými klimatickými oblasťami, zachovávajú si pri prechode cez ne charakter režimu typického pre horské oblastí, ktoré sú rozhodujúce pre ich zásobovanie. To je predovšetkým prípad Váhu a Dunaja. Váh si zachováva ešte v Trnovci nad Váhom maximum v apríli. Dunaj má ešte v Bratislave režim alpských tokov s nadpriemernými prietokmi v máji, ale hlavne v júni a júli, a s málo výrazným minimom v januári - v dôsledku pomerne značného vplyvu zimných zrážok v nižšie položených častiach jeho povodia.

Názornú regionálnu klasifikáciu rozdelenia odtokov v priebehu priemerného raka na území Slovenska urobil O. Dub. Zatriedil slovenské toky do skupín: s podielom prvého polroka na ročnom odtoku do 50 %, nad 50 % a nad 60 %, oblasti s týmto rozdelením vodností zobrazil na mape a tabelárne. Rozdelil Slovensko podla zmeny vodností v roku na oblasti vysokoharské, stredohorské a vrchovinné až nížinné. Názorne ukázal, že rozdelenie na oblasti s podobným rozdelením vodnosti v priebehu roka je v podstatnej miere závislé od reliéfu. V chladnom polroku pribúda relatívnej vodnosti smerom od horských oblastí k nížinám, v teplom polroku rastie podiel na ročnom odtoku výmerom z nížin do hôr.

Pri klasifikácii tokov nášho územia podľa rozdelenia vodností si treba uvedomiť, že počet, faktorov a zložitosť ich pôsobenia na odtokové pomery jednotlivých riek spôsobujú, že nemožno nájsť ani dva toky úplne sa podobajúce všetkými zložkami svojho hydrologického režimu. Každý tok predstavuje z tohto hľadiska osobitný, nenapodobiteľný organizmus a má okrem všeobecných čŕt aj svoje zvláštností, podľa ktorých by bolo možné toky triediť do podskupín a ešte ďalej. Keď zoskupujeme toky do určitých vyšších kategórií, dospejeme nakoniec k značnej generalizácii, ktorej obetujeme určitú časť konkrétnych poznatkov, žiadúcich pri hospodárskom využití tej-ktorej rieky.

Režim ročného prietoku našich riek v dlhodobom priemere je vzhľadom na režim v jednotlivých rokoch určitou abstrakciou. Priebeh v jednotlivých rokoch sa podstatne líši od tohto priemeru, ako to názorne ukazuje obrázok 77. To znamená, že niet vyhranených období nízkych prietokov, v ktorých by nemohli v jednotlivých rokoch vyskytnúť aj mesiace s vysokými prietokmi, a naopak. Preto treba pre hlbšiu analýzu režimu odtoku v priebehu roka hodnotiť prietoky jednotlivých mesiacov v rozsahu stanoveného dlhšieho obdobia. Z takéhoto hodnotenia vyplýva, že mesačné vodnosti jednotlivých rokov sa vyznačujú značným rozptylom. Pritom najväčšiu variabilitu vykazujú mesiace s najmenšou vodnosťou v dlhodobom priemere, t. j. v horskej oblasti mesiace zimné, v nížinných oblastiach letné a jesenné. Najmenšiu variabilitu vykazujú mesiace s najväčšou vodnosťou, teda vo všetkých skupinách mesiace jarné.

To, čo sme uviedli o nesúlade priebehu mesačných prietokov v jednotlivých rokoch s priemerným režimom na našich riekach, platí ešte vo väčšej miere o priebehu denných prietokov v jednotlivých rokoch vzhľadom na priemerný režim. Čiary prietokov, zobrazujúce denné prietoky chronologicky za jednotlivý roky, vykazujú z roka na rok extrémnu menlivosť.

O. Dub - aby si vytvoril možnosť vzájomného porovnávania - nahradil skutočné prietoky ich relatívnymi hodnotami vzhľadom na priemerný ročný prietok a vyznačil pre územie Slovenska 9 oblastí s približne rovnakými čiarami prekročenia tokov, ktoré ich odvodňujú. Oblasti sú v tabuľke zoradené podľa vyrovnanosti čiar. Ich rozhraničenie je podané názorne a netreba ho rozvádzať iba znovu zdôrazníme, že extrémne priebehy sú podmienené extrémami uvedených činiteľov. Horské povodia s vysokými zrážkovými úhrnmi, malými stratami, značnou zalesnenosťou, priaznivými podmienkami pre zadržiavanie značného objemu vody sú charakterizované najvyrovnanejším priebehom čiar. Pre nížinné povodia s nízkymi úhrnmi zrážok, s veľkými stratami spôsobenými klimatickým výparom, ktoré často ešte zvyšuje umelý odber vody vo vegetačnom období, ako aj pre flyšové povodia s nepriepustným podkladom je zasa charakteristický najnevyrovnanejší priebeh čiar.

Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972