Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO (Geológia) - Vonkajšie Karpaty (6. časť)
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 30.12.2008

Vrchnú kriedu zastupujú lupkovské vrstvy, najmä tmavosivé ílovce, slieňovce, drobové pieskovce a droby so schránkami lastúrnikov rodu Inoceramus. Prechod z kriedy do paleogénu sprostredkúvajú cisňenské vrstvy, ktoré majú charakter hrubozrnného flyšu.

Spodný paleogén tvoria najmä pestré ílovce a glaukonitické pieskovce. Tento pestrý vývoj s mikrofaunou glohigerín (dierkovcov) a vyššie s označujeme ako podmenilitový eocén; miestami dosahuje mocnosť až 1000 m.

Vo vrchnom cocéne prechádza do typických menilitových vrstiev hnedé až čierne ílovce s polohami čiernych silicitov a pelokarbonátov). Slabý zásah sopečnej činnosti zo severovýchodných oblastí sa odráža v prítomnosti bentonitizovaných tufitov (Kalná Roztoka).

V oligocéne sa usadili, podobne ako v sliezskom priestore, flyšové vrstvy krosnianske, v ktorých sú takmer rovnako zastúpené pieskovce a bridlice, pravidelne sa striedajúce. Majú mocnosť vyše 600 m. Štúdium prúdových hieroglyfov ukazuje, že sedimenty boli prinášané mohutnými občasnými kalovými prúdmi so smerom od SZ na JV.

Smilnianske tektonické okno

Podobný vývoj - okrem flyšového charakteru podmenilitového eocénu - je viditeľný aj v najextrémnejšie ležiacom odkrytí tejto jednotky, v tzv. smilnianskom tektonickom okne pod presunutým magurským príkrovom a v tektonickom okne. Duklianske vrásy majú vrstvy často spätne prevrátené na juhozápad. V juhovýchodnej časti majú charakter nahromadených krátkych antiklinál s vyvalcovanými krídlami (prevrásnenie tu bolo silnejšie). V jadrách antiklinál vystupujú zrejme najstaršie členy - krieda a paleogén. Z priečnych porúch sa uplatňuje najmä veľký sigmoidálny ohyb (tvaru gréckeho písmena sigma) v línii Przemysl - Michalovce ktorý vznikol pravdepodobne ohnutím na hlbinnej prekážke - podolskom masíve.

Východná časť magurského pásma na našom území obsahuje najmä paleogénne (pri smilnianskom okne), ojedinele aj vrchnokriedové súvrstvia. Smerom na východ sa magurská sedimentačná jednotka faciálne i tektonicky stráca. Zatiaľ čo na poludníku prechádzajúcom Pieninami je 70 km široká, na našej hranici so ZSSR sa jej šírka zmenšuje na 9 km. Vo vrchnom miocéne magurský sedimentačný priestor stratil už svoj flyšový charakter.

Ako sme už uviedli, možno na východnom Slovensku sledovať tri podzóny magurskébo pásma: račiansku, bystrickú a čerchovskú (príp. i zemplínsku). Podzóny račianska a bystrická sú pokračovaním tých istých jednotiek zo západnej časti. Majú zhruba totožný sled vrstiev.

Na juh od smilnianskeho tektonického okna, medzi obcami Kurimka a Šarišské, v Račianskej podzóne magurského flyšového pásma vystupuje drobnorytmické flyšové súvrstvie s tenkými, konvolútne laminovanými (vlnovite zvrstvenými) pieskovcami, striedajúcimi sa so zelenosivými, tmavosivými až čiernymi ílovcami. Toto súvrstvie litologicky pripomína lupkovské vrstvy duklianskych vrás. Vrchnokriedový vek súvrstvia bol stanovený na základe výskytu dierkovcov druhu Hormosina ovulurn. Smer prenosu materiálu v súvrství prebiehal od severovýchodu na juhozápad. Z obdobných vrstiev s inoceramami sa ťažila nafta na ložisku Miková.

Paleocén a spodný eocén sú vyvinuté v podobe bielovežských vrstiev (pestré ílovce a drobnorytmický flyš s dierkovcami Cyclammina amplectens a Nummulires pertaratus). Stredný eocén tvorí zlínske vrstvy flyšového charakteru s početnými hieroglyfmi, mocné až 1000 m. Smer kalových prúdov, ktoré prinášali materiál do geosynklinálneho priestoru, svedčí jednoznačne o pohybe od JV na SZ. Miestami sa v nich objavujú vložky menilitových vrstiev. Ich výskyt svedčí o presahovaní sedimentačných podmienok z oblasti vonkajšieho flyšu. Podobne vložky tufitov pri Raslaviciach sú vlastne pyroklastickým materiálom doneseným z oblasti vonkajšieho flyšu.

Čerchovská (kochanovská) podzóna

Najvnútornejšia podzóna - čerchovská (kochanovská) má iný ráz ako jej zodpovedajúca jednotka  bielokarpatská na západnom Slovensku. Tunajší flyš je predovšetkým hrubozrnný, ako o tom svedčia  napríklad strihovské vrstvy v strednom eocéne.

Vo vrchnom lutéte došlo k prvým vrásnivým pohybom, ktorými boli spomínané spodnopaleogénne aj strednopaleogénne súvrstvia značne zvrásnené. Na týchto súvrstviach spočíva v plytkých synklinálach oligocén, najmä tzv. malcovské vrstvy flyšového charakteru s vložkami laminovaných laselských lupkov.

Stopy podmorských zosuvov a prúdové hieroglyfy svedčia o prevládajúcom prínose z južnej zdrojovej oblasti. Je to opačný smer, než majú krosnianske vrstvy vonkajšieho flyšu, za ktorého tektonickú súčasť - tektonické okno - sa predtým toto súvrstvie mylne považovalo. Po oligocéne tu boli flyšové vrstvy len slabo zvrásnené v sávskej fáze.

Vo vyšších horizontoch vcelku pribúda živcového materiálu - erózia zrejme postupne odhaľovala žulové masívy:

Najjužnejšia zóna - zemplínska - tvorí normálne nadložie bradlového pásma. Od predchádzajúcich pásiem sa líši veľkým počtom zlepencov s okruhliakmi bradlových hornín, čím už pripomína vnútrokarpatský paleogén. Rozlišujú sa v nej čiastkové faciálne výviny - haligovský, kremntansky, lackovský a inovecký.

Čelná predhlbeň

Čelná predhlbeň zaberá okolie Znojma, Brna, Dyjsko-svratecký úval, Hornomoravský úval, Moravskú bránu a Opavsko. Vznikala postupne v predpolí vyvrásňujúceho sa flyšového pásma. Jej podložie tvorí mladšie paleozoikum, kryštalinikum, menej devón a jura. V najjužnejšej časti, v podloží akvitánu, sa nachádza tiež oligocén. Na začiatku miocénu (akvitán, burdigal, spodný helvét) sa čelná predhlbeň začína formovať vopred na juhu a severe.

S dokonale individualizovanou čelnou predhlbňou sa stretávame až od vrchného helvétu, ktorého piesčité sliene sa nachádzajú v celom rozsahu panvy. Spodný tortón je tiež vyvinutý v celej panve a jeho klastické sedimenty majú najväčšiu hrúbku (1200 m) zo všetkých stupňov miocénu. Po spodnom tortóne nastáva presunutie flyšového pásma cez sedimenty čelnej predhlbne, a tak vo vrchnom tortóne čelná predhlbeň zaniká.