Minerály
a horniny Slovenska ::
prepni na celú stránku
Pod drobnohľadom |
Lúčky
zdroj:
www.obeclucky.sk
pridané:
5.12.2008
Prírodné pomery
Obec Lúčky leží pod južným úpätím Chočských vrchov, pri vyústení Lúčanskej doliny do Liptovskej kotliny. Nachádza sa vo vzdialenosti 14 km na severovýchod od Ružomberka a 4 km od železničnej stanice Liptovská Teplá, na rozhraní Liptova a Oravy. V blízkosti obce sú známe žriedlové a klimatické kúpele. Väčšia časť obce sa nachádza v nadmorskej výške okolo 600 m, v závislosti na reliéfe sa však táto pohybuje v chotári obce od 525 až do 1611 m nad morom.
Geologicko - geomorfologické pomery
Nad Lúčkami impozantnú kulisu tvorí Veľký Choč (1608 m n.m.) - najvyšší vrch Chočských vrchov. Názov Chočské vrchy je pomerne nový. Pohorie dlho nemalo spoločné pomenovanie vďaka nesúrodému reliéfu. Najstarší umelý názov Oravsko-liptovské vápencové vrchy vystihoval sice ráz, polohu i zloženie pohoria, ale bol dlhý a nepraktický. Nahradil ho názov Chočské pohorie, ktorý sa rýchlo vžil. V ostatnom čase, v súvislosti s celkovým ustálením orografického členenia Slovenska, sa zaviedol súčasný názov Chočské vrchy. Tiahnu sa ako úzke pásmo horských skupín na severnom obvode Liptovskej kotliny, kde sa končia naraz zlomom, podľa ktorého sa v neogéne (mladšie treťohory) vyzdvihli. Jeho priebeh v západnej časti je označovaný ako chočský alebo prosečniansky zlom.
Vodopád
v Lúčkach
Predovšetkým z charakteru samotných Chočských vrchov vyplýva, že v najbližšom okolí Lúčok je terén značne pestrý a členitý. Celá oblasť sa rozpadá na množstvo väčších, či menších vrchov a vŕškov, vetviacich sa hrebienkov a doliniek. Smerom z obce do kúpeľov ďalej pokračuje hlavná, Lúčanská dolina (tiež Ráztočná dolina), ktorou vedie cesta na Oravu a ktorá rozdeľuje chotár obce. Povyše kúpeľov, na ľavej strane cesty, prvá dolinka je Suchá, nasledujúca, tiež vľavo odbočujúca dolinka, je Jastrabá. Jastrabá ústi pod Choč a vedie ňou aj turistický chodník, ktorý ďalej prechádza cez rozsiahle lúky zvané Žimerová, traverzuje strmé úbočia Malého Choča (1465 m n.m.), križuje široký žľab spadajúci zo sedla Vráca, ktoré oddeľuje Malý a Veľký Choč.
Na Choč vedie aj iná cesta, ktorá ide Lúčanskou dolinou, v jej závere bočnou dolinkou Prašivou, potom cez hrebeňové lúky ponad Machnatô až do sedla Vráca. Menšou odbočkou Jastrabej je dolinka Žliebky pod vrcholom Bukova (1218 m n.m.), oddeľujúcim Žliebky od severnejšie položenej dolinky Machnatô. Severne od Veľkého Choča je hrebienok Holice (1086 m n.m.).Zakončením juhovýchodného hrebeňa Choča je rozložito sa dvíhajúci poľanovitý vrch Turianska Magura (1085 m n.m.) a vrch Smrekov (1024 m n.m.).
Hlavná dolina smeruje k severu na lúky pod Osobitým (1052 m n.m.) a na sedlo Varta. Vpravo, na východ a severovýchod, odbočujú ďalšie početné dolinky, navzájom pooddeľované hrebeňmi a hrebienkami. Z nich najmohutnejší je strmý hrebeň Magury 1170 m n.m.). Od sedla Varta sa dvíha do výšky výrazný končiar Ostrô (1105 m n.m.), nazývaný tiež Ostroň. Južným smerom línia hrebeňov pokračuje početnými rázsochami, člení sa na viaceré skupiny, až vynikne na juh mohutný, dlhý hrebeň Havranej (1130 m n.m.), tiež Havran alebo Havranec. Už priamo nad Lúčkami sa potom týči bralnatý vrchol Pliešky (977 m n.m.), ktorý zakončuje spomínaný hrebeň. Priestor medzi Havranou a Plieškou je Brestová. Do masívu Havranej a Magury ústi smerom do kúpeľov dolina Hlboká.
Z geologického hľadiska tvoria Chočské vrchy väčšinou druhohory, a to krížňanský a chočský príkrov. Súvrstvia krížňanského príkrovu sú najmä v juhozápadnej časti pohoria. Hlavným predsatviteľom tejto jednotky sú súvrstvia slienitých vápencov a slieňovcov neokómu (spodná krieda -druhohory), ktoré sú miestami zbridličnatené. Chočský príkrov buduje prevažne až severovýchodnú časť pohoria, kým v juhozápadnej časti tvorí len príkrovové trosky (napr. vrchol Veľkého Choča). Sú v ňom zastúpené strednotriasové a vrchnotriasové súvrstvia tmavých a sivých vápencov a dolomitov. Dá sa povedať, že severnú časť chotára Lúčok v nižších polohách pohoria tvoria slieňovce a slienité vápence, vyššie druhohorné vápence a dolomity. Južnú, pahorkatinnú časť chotára v Liptovskej kotline tvorí flyš (ílovce a pieskovce).
Sadrovcovo-zemité teplé kyselky prameniace na prosečnianskom zlome, podmienili vznik rozsiahlych travertínových útvarov. Travertín sa z chemickej stránky zhoduje s vápencami, lebo ho tvorí prevažne uhličitan vápenatý (CaCO3 ). Od väčšiny našich vápencov sa však výrazne líši vekom a pôvodom. Vápence sa usadzovali prevažne v moriach dávnych geologických dôb (na Slovensku najmä v druhohorných útvaroch triasu a jury), kým travertíny vznikli vyzrážaním z prameňov s vápenatou vodou v mladšej geologickej minulosti -od konca treťohôr po celé štvrtohory až do súčasnosti. významnú úlohu pri zrážaní uhličitanu vápenatého zohrávajú aj rozličné rastliny, predovšetkým riasy, machy a pečeňovky, na ktorých sa tvoria stále ďalšie vápenné kôry, až napokon vybudujú vlastnú horninu. Rastlinné telá pritom odumierajú a ostávajú po nich dutinky, ktoré dávajú travertínu jeho charakteristický vzhľad. Sled ročných období sa prejavuje na travertíne striedaním tenších a tmavších vrstvičiek s vrstvičkami hrubšími a bledšími.
S bohatým výskytom vápencov a najmä travertínov v okolí Lúčok úzko súvisí aj ich ťažba. V minulosti bol v obci kameňolom "Na Skálí", kde sa ťažil travertín ako stavebný materiál. Medzi Suchou a Jastrabou dolinou na lokalite Háj bol vápencový lom. V Choči sa zasa našlo niekoľko štôlní, ktoré súvisia s pokusmi o dolovanie železnej rudy. Jedna z nich je aj tzv. lúčanská, juhovýchodne od vrcholu Veľkého Choča. Pri zostupe smerom na kúpele bola nájdená menšia halda s hrudami hematitu a limonitu a zasypaná štôlňa.
Klimatické pomery
Na klímu vplýva orografické usporiadanie a reliéf oblasti a jej poloha k vetrom. Najbližšie okolie Lúčok je vrchmi chránené pred bezprostredným vpádom studeného vzduchu najmä od severozápadu až severovýchodu. Dolina má zase severojužnú orientáciu so spádom k juhu, čo umožňuje zostup studeného vzduchu v zime do nižšie položenej kotliny.
Podľa československej klimatickej klasifikácie sa Lúčky nachádzajú v mierne teplej oblasti, v okrsku, ktorý je označený ako vlhký, údolný, so studenou zimou. Podľa švajčiarskej klasifikácie možno Lúčky zaradiť do klimatickoterapeutickej oblasti so stupňom stimulácie 1, s mierne povzbudivou klímou. Priemerná ročná teplota tu dosahuje 3-6 C. V oblasti kúpeľov sú v zime minimálne teploty pomerne vysoké, okolo -30 C, v lete klesli k 5 C, mimoriadne k 0 C. Maximálne teploty v zime vystúpili nad 0 C, mimoriadne k 10 C, v lete dosahujú maximá 30 C, mimoriadne teplota vystúpila až na 35 C. V chladnej časti roka sa veľmi často vyskytujú mrazy, priemerne v 91 % dní kalendárnej zimy. V ročnom priemere relatívna vlhkosť vzduchu dosahuje 80 %. Priemerná oblačnosť 65 %je v zime menšia a v lete väčšia ako býva v nížinných oblastiach. Najväčšia oblačnosť sa zaznamenáva v novembri (76 %), najmenšia v auguste (54 % pokrytia oblohy mrakmi). Podľa dĺžky slnečného svitu možno Lúčky zaradiť k miestam so stredne dlhým slnečným svitom. Najdlhší slnečný svit sa zaznamenáva v júli (7,4 h za deň), najkratší v decembri (1,2 h za deň). V chotári ročne spadne okolo 700-800 mm zrážok. Po celý rok prevláda severozápadný vietor. Vetry sú prevažne slabé, bezvetrie býva zriedkavé.
Voda
Chotár Lúčok je popretkávaný hustou sieťou potokov a jarkov, ktoré sa nakoniec spájajú do potoka Lúčanky (tiež Ráztočné, Ráztočianka, Teplica). Tento sa poniže obce zlieva s potokom Kalamaniankou a nesú spoločný názov Teplianka, ktorá sa pri obci Liptovská Teplá vlieva do Váhu. Najtypickejším javom pre túto oblasť je však výskyt minerálnych prameňov, viazaný najmä na prosečniansky zlom. Minerálne vody vznikajú z povrchových vôd (z tzv. Vadóznych vôd), ktoré vnikajú cez priepustné vrstvy (vápence a dolomity) hlboko do zemskej kôry a obohacujú sa minerálnymi látkami. Okrem toho sa otepľujú na teplotu okolitých hornín, ktorá vzrastá smerom do hĺbky. Takto mineralizované a oteplené vody sa hydrostatickým tlakom, najmä keď narazia na nepriepustnú stenu na zlome, dostávajú znova na povrch.
Teplé pramene v Lúčkach pútali pozornosť už v 17. storočí, ale až do polovice 18. storočia ich miestni obyvatelia využívali na máčanie ľanu a konopí. O Lúčkach písali vtedajšie autority balneológie, akými boli mestský fyzikus Prešova dr. Vietoris, ktorý urobil prvú chemickú analýzu prameňov, a profesor Cranz, ktorý spomína Lúčky v balneografii monarchie v roku 1777.
Roku 1761 tu dal zemepán Adam Turiansky vykopať priestranný bazén, prvý ozajstný kúpeľ, ktorý sa stal čoskoro navštevovaným pre liečivé účinky. Ide tu o sústavu sadrovcovo - zemitých kyseliek teplých 23-33 C. Najrozšírenejšie sú síranovo - hydrouhličitanové a vápenato - horečnaté vody, zachytené v šiestich prameňoch severne od obce. Najsevernejšie je prameň pri kameňolome pod cestou. Prameň pri potoku vyviera na druhej strane ihriska, na pravom brehu Lúčanky. Prameň pri kaplnke sa nachádza nižšie, tiež na pravom brehu potoka a voľne odteká do potoka. Prameň Marta (tiež Margit) sa nachádza v kúpeľnom parku pri minigolfe. Kúpeľný prameň vyviera na dne liečebného bazéna a používa sa na kúpeľnú liečbu. Prameň Barbora sa nachádza v parku blízko liečebného domu Choč.
Pôda
Pôda predstavuje dôležitú zložku prírodného prostredia. Definujeme ju ako samostatný prírodný útvar, ktorý vznikol premenou vrchnej časti zemskej kôry. Medzi základné pôdotvorné činitele patria materská hornina, reliéf, podnebie, organizmy, čas, voda a činnosť človeka. Triedenie pôd sa robí podľa rôznych faktorov - triediacich znakov. V súčasnosti sa najčastejšie používa zrnitosť (textúra), podľa ktorej sa určujú pôdne druhy a charakter hlavného pôdotvorného procesu v pôde, ktorým sa určujú pôdne typy. V okolí Lúčok ide o tri základné typy pôd - rendziny, pararendziny a hnedé pôdy, ktoré tvoria nasledovné komplexy:
1. komplex
pôd na ílovitých vápencoch a slieňovcoch neokómu
(pararendziny hnedé vylúhované, hnedé pôdy
karbonátové, hnedé pôdy oglejené)
2. komplex
pôd na tvrdých vápencoch a dolomitoch (surové pôdy
karbonátové, rendziny typické, rendziny hnedé, rendziny
vylúhované)
3. komplex pôd na paleogénnych (staršie
treťohory) zlepencoch (pararendziny hnedé vylúhované, hnedé
pôdy nenasýtené)
4. komplex pôd na mezozoických
(druhohory) bridliciach (hnedé pôdy nenasýtené)
5.
komplex pôd na travertínoch (rendziny hnedé, terra calcis)
6.
komplex pôd na paleogénnych pieskovcoch a ílovcoch (hnedé
pôdy typické, hnedé pôdy oglejené)
7. komplex
nivných pôd (nivné pôdy karbonátové,
nivné pôdy oglejené)
Článok spracovala Ing. Petra Mihokova
obeclucky.sk