Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Pod drobnohľadom

SLOVENSKO (Geológia) - Vonkajšie Karpaty (1. časť)
zdroj:
Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané:
27.11.2008

Bradlové pásmo je z geologického hľadiska veľmi charakteristickým prvkom Západných Karpát. Vystupuje v dlhom úzkom pruhu od Podbranča pri Myjave, tiahne sa dolinou Váhu k Žiline, pokračuje cez Oravu do Poľska a pri Červenom Kláštore v Pieninách sa vracia na naše územie; pokračuje k Hanušovciam, Humennému a ďalej do Zakarpatskej Ukrajiny. Rozdeľuje Západné Karpaty na dve časti, na vonkajšie a vnútorné. Jeho šírka je pomerne malá, obyčajne iba niekoľko kilometrov. Maximálnu šírku - asi 15 km - dosahuje na Považí medzi Púchovom a Považskou Bystricou. Práve pre túto malú šírku sa horopisne nevyčleňuje do samostatných pohorí. Morfologicky je však veľmi výrazne odlíšené od svoj ho okolia, najmä ostrými tvarmi r8zne veľkých kopcov, budovaných vápencami (bradlá, skalky), ktoré vyčnievajú z mierneho reliéfu, tvoreného rôznymi bridlicami.

Príkladmi takýchto typických bradiel sú Vršatec a Oravský Podzámok. Bradlové pásmo má najzložitejšiu stavbu zo všetkých častí Západných Karpát, pretože v ňom sa uplatnili všetky horotvorné pochody. Tektonická zložitosť tohto dlhého a úzkeho pásma je asi podmienená jestvovaním starej veľkej poruchy - lineamentu - v jeho podloží. Vzniklo vyvrásnením čiastkovej, tzv, penidnej geosynklinály, ktorá bola v období pred vrchnou kriedou súčasťou centrálnokarpatskej geosynklinály, zatiaľ čo po vrchnej kriede sa stala súčasťou flyšovej geosynklinály.

Preddruhohorné útvary v bradlovom pásme nevystupujú dnes na povrch, nachádzame ich len ako okruhliaky v zlepencoch, ktoré vzhľadom na známe horniny Karpát majú exotický - cudzorodý charakter, Bradlové pásmo budujú najmä útvary druhoh8r, čiastočne útvary paleogénu, a možno v nich rozlíšiť už sedimentačné cykly, navzájom oddelené kratšími alebo dlhšími prerušeniami sedimentácie. Sedimentácia prvého cyklu zahŕňa trias (ojedinele), ale najmä juru až strednú kriedu. Útvary tohto cyklu tvoria vlastné bradlá (horotvornému tlaku neprisp8sobivé, najmä vápencové horniny).

Druhý cyklus zahŕňa sedimenty vrchnej kriedy (najmä tvárne slienité bridlice), ktoré tvoria obal bradiel. K tretiemu cyklu patria súvrstvia paleogénu.

Sedimentačný priestor prvého cyklu bol značne členitý, takže ani sedimentácia nebola všade rovnaká, a preto v ňom môžeme vyčleniť viacej sérií. Najrozširenejšie sú:

Czorsztynská séria

Názov podľa hradu Czorsztyn v Poľsku má vcelku plytkovodný vývin a jej najstarším členom sú sivé dolomity patriace k triasu. Vyskytujú sa pri Maríkovej. Lias tejto série, známy z okolia Vršatca, zastupujú žltkasté škvrnité sliene a slienité vápence, v ktorých sa vyskytujú amonity rodu Echioceras. Doger má pestrý vývoj, a to bud bridličnatý, alebo karbonátový. Časté sú tmavé bridlice so sférosideritmi, označované ako murchisoniové vrstvy. Obsahujú skameneliny Ludwigia murchisonae a Posidoraa alpina.

Ďalším bridličnatým typom sú opalinové vrstvy, tvorené unavosivými slienitými vápencami a bridlicami. Uhličitanový vývin dogeru predstavujú svetlé a červené krinoidové vápence, bohaté na faunu krinoidov, ramenonožcov a amonitov. Najčastejšie sa vyskytuje Pentacrimu sp., Rhynchonella triplicosa, Rhynchonella lacunosa, Terebratula perovalis, Zeilleria waltora, Hokobelus munieri a Steplsanoceras sp. Malm je zastúpený červenými hľuznatými czorsztynskýtni vápencami, ktoré sú typickým členom série. Tieto vápence tvorí takmer výlučne organický detrit, t. j. materiál z rozrušených organizmov; obsahujú amonity, belemnity, aptychy a pod. (Glossothyris bonei, Lamellaptychus lamellvsus, Phylloceras isotyptms, Taramelliceras pugilis. Z mikroskopických skamenelín obsahujú dierkovce a rádioláriá.

Mimoriadne bohatá lokalita na skameneliny (najmä amonity) je pri Púchove na Kruhom vrchu. Vrchný malm predstavujú svetlé, ružové a červené vápence s kalpionelmi. Spodná krieda sa dosial v tejto sérii u nás nezistila a more strednej kriedy sa pravdepodobne prelialo na malm. Strednú kriedu tvoria pestré fialkasté zelené a červené bridlice a sliene, bohaté na skameneliny mikroskopických živočíchov.

Kysucká séria

Hlbší vývoj má kysucká séria, ktorá na Považí predstavuje najväčšie prehĺbenie sedimentačnéhopriestoru. Jej najstarším členom je karpatský keuper, zastúpený kremitými pieskovcami, kremencami a pestrými bridlicami. V Záblatí pri Trenčíne sa v keuperi vyskytujú menšie ložiská sadrovca. V nadloží keuperu leží rét. Skladá sa z tmavých bridlíc s polohami vápencov. Obsahuje skameneliny Chlamys valonerais, Gervillia inflata, Modiolus mimetus, Cardita austriaca a Terebratula gregaria. Jura sa začína sú vrstvím vápnitých až kremitých pieskovcov, ktoré sa striedajú s tmavými bridlicami. Súvrstvie obsahuje veľa amonitov rodu Arietites a lastúrnikov.

Vrchný lias zastupujú škvrnité sliene a slienité vápence s amonitmi Vermiceras nodotiartum, Echioceras raricostatum, Uptorria jamesoni a Amaltheus mergaritatus. Spodný doger tvoria posidoniové vrstvy, zložené z tmavých bridlíc s vložkami tmavých vápencov. Vyskytuje sa v nich lastúrnik Posidonia alpina. V ich nadloží sú vyvinuté červené a zelené rádiolarity, ktoré patria k vrchnému dogeru a spodnému malmu. Sú tenkolavicovité, s tenkými nepravidelnými vložkami bridlíc. Vo vrchnom malme býva v nadloží rádiolaritov menšia poloha červených hľuznatých vápencov.

Vyššie prechádzajú tieto vápence do svetlých vápencov, ktoré siahajú až do spodnej kriedy. V ich nadloží sú svetlé a sivé sliene, slienité vápence s rohovcami a zelené vápence, ktoré sú výrazne škvrnité a obsahujú polohy bridlíc. Nachádza sa v nich bohatá mikrofauna. Strednú kriedu zastupujú pestré červené, sivé, fialové a zelené sliene a bridlice. Smerom do nadložia pribúdajú vložky pieskovcov, takže súvrstvie dostáva flyšový ráz. Kysucká séria je rozšírená najmä na Považí. Na Orave a v Pieninách jej viac-menej zodpovedá pieninská séria, ktorá má podobný profil, ale nemá hľuznaté vápence.