Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Poľana
zdroj: Ochrana neživej prírody Slovenska, Bozalková, Galvánek, Slivka, 1972
pridané 10.1.2006

Prírodnou rezerváciou je vlastný vrchol Poľany (1457 m), hrebeňová časť a priľahlé svahy. Je zároveň najvyšším bodom najvyššieho vulkanického pohorie Slovenska.

Poľana sa považuje za eróziou rozrušenú kalderu neogénnej sopky. V jej priestore sa nachádzajú i zvyšky výplne sopúcha - pňa amfibolicko - biotitického dioritu. Hlavnými horninami budujúcimi stratovulkán Poľany sú andezitové aglomeráty a tufy a pyroxenické a granatické andezity. Sú produktmi druhej andezitovej fázy vulkanizmu.

Morfologická stavba vlastného chráneného územia je priamo závislá od charakteru geologického podložia. Ostrejšou modeláciou sa vyznačujú iba čelá eróziou narušených andezitových príkrovov. Vystupujú vo forme stupňov a menších brál (napríklad Katruška).

Intenzívna sopečná činnosť Poľany spôsobila plošne rozsiahle prekrytie rozličných starších geologických štruktúr.

Poľana, najmä v širších orografických súvislostiach, predstavuje územie mimoriadne významné pre poznanie vulkanizmu Slovenska. Prvé ochranné opatrenia vyšli roku 1953, súbežne s ochranou poľovnej zveri (takáto chránená poľovná oblasť, plošne siahajúca až po Tlstý javor pri čiernom Balogu, trvá až podnes). Vrcholová časť bola vyhlásená ako štátna prírodná rezervácia (1972, 685,84 ha). Popri charakteristickej stratovulkanickej stavbe je po jej obvode rad osobitých geologických a morfologických javov, chránených ako prírodné výtvory. Chránený prírodný výtvor Jánošíkova skala (1964, 1,68 ha), ako príklad mohutného aglomerátového brala, ronovou eróziou postupne narezávaného, s terajším stavom, ktorý možno pokladať za zárodočné štádium tvorby skalného mesta, CHPV Bátovský balvan (1964, 0,03 ha), ako príklad mrazovým zvetrávaním odtrhnutého a gravitáciou premiesteného bloku aglomerátov na údolnú nivu rieky Hučavy, CHPV Melichova skala (1964, 0,30 ha), ako príklad selektívne zvýraznených častí andezitového lávového prúdu, rovnako ako rad ďalších.

Porovnanie Poľany s ostatnými krajinne dominantnými vrcholmi na Slovensku naznačuje, že vulkanické formy dominujúcich vrcholov sopečných pohorí si zachovali rad charakteristických znakov sopečných pohorí, a to i napriek tomu, že vplyv erózie a denudácie čiastočne tieto formy už narušil, ale iba v málo prípadoch úplne zlikvidoval. Mnohé z týchto vrcholov sú zároveň aj osobitnými územiami z hľadiska ochrany biologickej podstaty našej prírody. Z významnejších možno spomenúť ŠPR Vtáčnik (1950, 193,97 ha), ŠPR Sitno, SPR Klenovský Vepor (1964, 129,94 ha), kde vulkanická je iba vrcholová časť ležiaca na kryštaliniku, Špr Oblík v Slanských vrchoch (1964, 89,58 ha) a rad ďalších.

Ochrana neživej prírody Slovenska, Bozalková, Galvánek, Slivka, 1972