Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Jasenie - Nízke Tatry
zdroj: Geologická stavba a ložiská nerastných surovín okolia Banskej Bystrice, Exkurzný sprievodca
pridané: 2.12.2005

Prístup: Autobusovou dopravou/autom do Jasenia, odtiaľ cca 5 km po hájovňu Kyslá (modrá turistická značka).

Geologicko-ložisková charakteristika: Chotár obce sa rozprestiera na južných svahoch západnej časti Nízkych Tatier (Ďumbierske Tatry) a v Horehronskom podolí. Jeho územie je na severe budované horninami kryštalinika Nízkych Tatier, zastúpeného varískymi granitoidmi a mohutným pásmom migmatitov a rúl. Južná časť územia je tvorená mezozoickými sedimentárnymi horninami subtatranských príkrovov.

O výskyte rôznych typov hydrotermálnej mineralizácie v okolí obce Jasenie, ktorá leží 13 km na SZ od Brezna, sú zmienky v starých prácach od začiatku minulého storočia. Ako lokalita Jasenie - Kyslá sa označuje územie od Bielej vody po Šifrovú dolinu, ktoré leží severne od hájovne Kyslej v Jasenskej doline. V 70. rokoch sa tu vykonával geologický prieskum na zlato - volfrámové zrudnenie s použitím šlichovacích a mapovacích prác, neskôr vrtných a banských prác. Úlomky so scheelitovým zrudnením v sutine a v náplavoch sa našli v dolinách Šifrová, Špiglová, Gelfusová, v Prostrednom potoku a v doline Husárka. Výskyty zlata boli opísané na kremennej žile Gelfus, zlatonosný kremeň s antimonitom na Bavkovej, žila zlatonosného kremeňa v Prostrednom, Felsenfestke, Potoku a podobná žila v Šifrovej.

Okolie ložiska Jasenie - Kyslá je budované kryštalinikom zóny tatrika, pásma migmatitov. Scheelitové zrudnenie leží hlavne v migmatitoch očkatého a páskovaného typu, v hybridných granitoidoch a v kremenných žilách so zlatom v blízkosti poruchovej zóny, oddeľujúcej jednotlivé typy migmatitov (obrázok). Najperspektívnejšie scheelitovo-zlatonosné zrudnenie je v amfibolitoch a v páskovaných migmatitoch pásma Špiglovej. Zistilo sa tu 30 výskytov, ktoré možno zoradiť do desiatky rudných ťahov, pásiem doskovitých tvarov až šošoviek. Dĺžka pásma dosahuje 4 km, šírka asi 600 m. Dĺžky jednotlivých rudných telies dosahujú viac stoviek metrov. Mocnosti zrudnených zón varírujú od niekoľkých centimetrov do niekoľkých metrov. Mineralizácia má vtrúseninový, impregnačno-žilníkový charakter. Scheelitovo-zlatonosné rudy majú polygenetický vznik. Primárny charakter bol vulkanogénno-sedimentárny, závislý od pestro diferencovaného bázického vulkanizmu pravdepodobne spodnodevónskeho veku. Po svojom vzniku bolo ložisko so scheelitom silne prevrásnené a dvakrát metamorfované - 1. vo varískej ére migmatitizácie a granitizácie, v dôsledku čoho vznikli žilky kremeňa so scheelitom, zlatom, volframitom, 2. v alpskej epoche sa uplatnila diaftoréza, sprevádzaná žilami a žilkami kremeňa a sulfidov mobilizačného charakteru.

Okrem uvedených minerálov sa v žilovine vyskytujú ankerit, arzenopyrit, bizmutín, boulangerit, dolomit, galenit, gersdorffit, hematit, chalkopyrit, kalcit, magnetit, pyrit, pyrotín, siderit, sfalerit, tetradymit, tetraedrit, ullmannit. Zlato je prevažne mikroskopické, zistili sa však aj pliešky zlata v sivom kremeni.

Ložisko Soviansko

Ložisko Jasenie-Soviansko je najvýznamnejším a najväčším reprezentantom polymetalickej mineralizácie v Nízkych Tatrách i v jadrových pohoriach vôbec. Leží na juhozápadnom svahu hory Struhár (kóta 1471 m), v polesí Soviansko pri Kyslej Vode, asi 7 km severne od obce. Prvé zmienky o baníckej činnosti na ložisku sú z r. 1638, keď boli nafárané tri “olovené žily”. Banícka činnosť bola príležitostne obnovovaná, naposledy v r. 1941-1943. Po 2. sv. vojne sa tu robil geologický prieskum a ložisko bolo odovzdané do ťažby, ktorá sa však nezačala.

Bezprostredné okolie ložiska budujú pararuly a migmatity s prevládajúcou parazložkou. V páskovaných migmatitoch sa vyskytujú žily aplitov a pegmatitov. Ložisko leží v pruhu migmatitických rúl. Ložisko je žilné, hlavnou úžitkovou zložkou je galenit, sprevádzaný v malom množstve sfaleritom, tetraedritom a bournonitom. Z nerudných minerálov je najčastejší kremeň, karbonáty a baryt. Rudné žily sú zoskupené do asymetrického vejárovitého zväzku porušeného niekoľkými dislokáciami (obrázok). Hlavná žila má generálny smer V-Z. Žily aj dislokácie majú strmý sklon (70-80° k JV, dislokácie 60-80° k J). Hrúbka šošovkovitých žíl s polymetalickou výplňou je 10-70 cm. Vo vertikálnom smere je ložisko známe do hĺbky cca 75 m. V troch úrovniach boli založené štôlne (od vrchu) P, A, G. Horniny v okolí žíl sú hydrotermálne premenené. Varísky vek mineralizácie (240-250 mil. rokov) bol určený na základe izotopového zloženia olova. Ložisko tvoria zväčša zložené hydrotermálne žily, v ktorých možno vyčleniť samostatné žilné typy (od najstarších): 1. spekularitové (hematitové) žily, 2. arzenopyritové žily, 3. polymetalické žily. Ručne upravovaná ruda v minulosti dosahovala Pb asi 22 hm.%, Au 0,6 g/t a Ag 818 g/t.

Geologická stavba a ložiská nerastných surovín okolia Banskej Bystrice, Exkurzný sprievodca