Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Mesačný tieň - novoobjavená tatranská jaskyňa
zdroj: Juraj Sedlák, www.plus7dni.sk
pridané: 30.10.2005

Nové výskumy ukazujú, že pred rokom objavená jaskyňa Mesačný tieň sa zrejme stane najhlbšou na Slovensku.

Zhruba pred rokom sa našim skúseným jaskyniarom Braňovi Šmídovi a Igorovi Papovi podarilo doma vo Vysokých Tatrách objaviť vysokohorskú jaskyňu. Nazvali ju Mesačný tieň. V ťažko dostupnom a jaskyniarmi ospevovanom masíve Širokej našli nevídané priestory. Ako nedávno vysvitlo, objav to bol priam unikátny. Pokračovanie jaskyne totiž naznačuje, že Mesačný tieň sa onedlho môže stať najhlbšou jaskyňou u nás. A to už nedalo spávať ani Paľovi Barabášovi. Na filmovanie v nebezpečných útrobách novej jaskyne ho nemuseli dlho lanáriť. Pred pár dňami pomáhal objaviteľom budovať postupový tábor v hĺbke 320 metrov pod povrchom. Až tam dole v bivaku si uvedomil, že na zaprisahanie z venezuelských stolových hôr akosi zabudol.

Jaskyniarsky eden: Vápencový masív Javorinská Široká, vysoký 2 210 metrov, je medzi jaskyniarmi známy, ale opomínaný. Kedysi patril k revírom grófa Hohenloheho a tie boli vždy prísne strážené. Poľovali tam pohlavári, dnes nad nimi bdejú ochranári. Navyše, Široká je členitá, ťažko prístupná, bez turistických chodníkov. Skrátka, odľahlé miesto. Na systematickejšie podzemné bádanie príliš ďaleko a vysoko. Speleologickú výbavu a všetko potrebné na výskum treba hore vyniesť na pleciach. Len máloktorí jaskyniari majú guráž vydať sa do týchto končín na poctivý prieskum. Igor Pap a Braňo Šmída zo Speleoklubu Univerzity Komenského Bratislava sa pred rokom vystrojili na pár dní do hôr medzi Bielovodskou a Javorovou dolinou. V nehostinných podmienkach sa túlali po stopách poľských jaskyniarov, ktorí tam pred rokmi objavili plejádu menších jaskýň a trhlín. V neprehľadnom trávnatom svahu vo výške 1 700 metrov objavili nenápadné prepadlisko. Jeden krát pol metra. Len prievan naznačoval, že to nebude len obyčajná diera. Na druhý deň sa rozhodli nález preskúmať. Vošli dnu. A hneď strmhlav do dvadsaťpäťmetrovej priepasti. Jaskyňu pomenovali Mesačný tieň. Dôvod? „Prvé akcie sa končili v neskorých nočných hodinách. Pri posledných metroch výstupu z priepasti nás sprevádzal tieň mesačného splnu,“ vysvetľuje objaviteľ Igor Pap.

Podzemný obor: Na dne vstupnej šachty však narazili na závaly a neprekonateľné úžiny. Až počas ďalšej výpravy ich hora pustila ďalej. Po trojdňovej namáhavej práci sa dostali do hĺbky 50 metrov. Tam stratili niť. Nevedeli ako ďalej. „K zásadnému prelomu v postupe došlo až po tom, čo sa k našej expedícii pridali členovia Speleoklubu Šariš-Prešov. Medzi nimi aj Gabika Majerníčková. Spolu sme sa zahryzli do podzemia a zázrakom našli pokračovanie. Ženskou intuíciou vycítila cestu a otvorila bránu do veľkej jaskyne,“ opisuje Braňo Šmída. Až ďalšie tohtoročné prieskumy však naznačili, že Mesačný tieň je ohromný podzemný labyrint. A navyše nesmierne hlboký a priestranný. Novoobjavené časti jaskynného systému urobili z Mesačného tieňa druhú najhlbšiu jaskyňu na Slovensku. Ako sa neskôr ukázalo, aj jednu z najťažších a najnebezpečnejších. Na ďalší postup v bádaní bolo treba zriadiť podzemný bivak na prespanie, niečo ako základný tábor u horolezcov. Na Slovensku je nutné stavať ho len v najhlbšej jaskyni Starý hrad v Nízkych Tatrách.

Futbalové ihrisko: Mesačný tieň má nenápadný vchod. Po štyroch metroch sa skala impozantne otvára. Nasleduje šachta vysoká ako činžiak. Na jej dne čaká na jaskyniarov kľúčové miesto. Nazvali ho Skľučujúci meander. Extrémne úzka úžina sa na jednom mieste dá prejsť len poležiačky a s prázdnymi pľúcami, na výdych. Slabšie nátury a silnejšie postavy nemajú šancu. Dokonalé jaskyniarske sito. Kto neprejde, nemá v podzemí Širokej čo hľadať. „Do diery sa treba zavŕtať ako dážďovka. Stopercentná vlhkosť urobí svoje. Zablatený a mokrý som sa vlastnou váhou prepadával extrémne úzkym kamenným lievikom a premýšľal, ako sa cez toto miesto človek dostane späť na povrch. Obdivoval som psychiku ľudí, ktorí cestu prerazili ako prví,“ spomína Pavol Barabáš. Na ceste dole s ťažkými vakmi a kamerou to nebolo jediné prekvapenie.

Podávanie a posúvanie batožiny nemalo konca-kraja. Bojovali o každý meter. S pribúdajúcou hĺbkou sa jaskyňa postupne otvárala aj do šírky. Neprebádané bludisko s množstvom bočných chodieb. Pod nohami sa všetko hýbalo. Priestory jaskyne sú neraz veľmi rozľahlé. Čelová lampa zďaleka všetko neosvieti. Najväčšia podzemná sieň, pomenovaná Tatry Open, dosahuje rozmery menšieho futbalového ihriska. V pôdoryse má až 40 krát 80 metrov, na výšku 15 až 20 metrov. „Ide o jeden z najväčších prírodných priestorov našej krajiny. Je tam niekoľko ďalších veľkých sál a hlbokých vertikál. Šachta Mesačná stvora je určite viac než 100 metrov hlboká,“ opisuje Braňo. Všade sú nebezpečné kamenné závaly. V hĺbke asi 220 metrov jaskyňa nadobúda alpské rozmery. Otvára sa dokorán.

Podzemný hotel: Tristodvadsať metrov pod povrchom stoja dva stany. V nich je päť spacích vakov. Transport materiálu sem zhora trvá sedem-osem hodín, výstup na povrch zaberie celý deň. Kam nedovidia čelové lampy, je tma, všade veľká vlhkosť a tri stupne nad nulou. Odvšadiaľ doliehajú tajuplné zvuky podzemia. Najjasnejšie počuť vodu. Zvuk prichádzajúci zdola. A do toho budík. Je ráno. Nie až také typické, skôr pravé jaskynné. Otvoríte oči a nič. Všade tma ako v rohu. Skľučujúci pocit nenechá na seba dlho čakať. „Ak poctivo nevstanete, zaspíte na ďalších osem hodín,“ upozorňuje Braňo Šmída na nástrahy života v podzemí. Beztak sa tam dole spí dlhšie ako bežne. Aj trinásť-štrnásť hodín. Otvoríte oči a automaticky sa rozbúši srdce. Organizmus sa uzavrie do seba, jaskyniar menej hovorí, zmení sa mu biorytmus. Svetlo je alfou a omegou ranného rituálu. Po prebudení treba v jaskynnom bivaku rozsvietiť. „Ráno sa pohybujeme ako astronauti. Zapálenie svetla voláme prozaicky - výsluch.“ Nasledujú raňajky. Veľa čaju a čosi pod zub. Jaskyniarov čaká ďalší deň bádania v podzemí. Mesačný tieň

sa zďaleka nekončí. „Pozemšťania“ opúšťajú základný postupový tábor a zostupujú nižšie do útrob masívu. Labyrint chodieb, kolmých šácht, ozrutných priestorov a úzkych prielezov nemá konca. Postupuje sa zhora dole, cesta hore, naspäť, ich len čaká a občas veru aj naháňa zimomriavky. V spleti chodieb sa dá hravo stratiť. „Rozmýšľam, či sa dokážem dostať cez kolmé šachty znova na povrch. Keby sa čokoľvek stalo... no, radšej nemyslieť. Je mi jasné, že záchrana je v týchto hĺbkach nemožná,“ opisuje svoje pocity Pavol Barabáš.

Jeho slová potvrdzujú aj Braňo Šmída a Igor Pap, dobrovoľní jaskyniarski záchranári. „Obyčajná zlomenina by narobila neskutočné problémy. V jaskyni sa veľa šplhá, prelieza, plazí, často sa chodí štvornožky. Končatiny musia byť v poriadku, inak by transport človeka z podzemia trval aj dva týždne a mohol by byť pre zraneného osudným.“ Záchrana z takej hĺbky prakticky neexistuje. „Nebezpečie sa tam dole často bagatelizuje. Aj preto sme vchod do jaskyne pre istotu uzavreli,“ priznáva Braňo Šmída, vyštudovaný geológ, ktorý sa jaskyniarstvu venuje už od pätnástich rokov. Posadnutie tajomstvami podzemia ho neopúšťa. „Je to tímová práca, a to je na objavovaní fascinujúce,“ vraví.

Podzemný obor: Mesačný tieň je podľa objaviteľov veľmi drsná a nevľúdna jaskyňa. Naozajstná zima je v nej aj uprostred leta. Zaujímavosťou je, že nemá

výzdobu. Ortodoxní jaskyniari tvrdia, že pekná jaskyňa je bez kvapľov. Turista si pod ozajstnou jaskyňou, naopak, predstaví podzemie plné stalagmitov a stalaktitov. „Jaskyňu vytvoril a modeloval topiaci sa ľadovec v dobách zaľadnenia Tatier. Sila toku musela byť mohutná, o čom svedčia veľké žulové okruhliaky roztrúsené po celej jaskyni,“ tvrdí Igor Pap. Mesačný tieň je zaujímavý tvarmi, mohutnosťou, hĺbkou a priestormi. Útroby jaskyne sú ozrutným labyrintom. „V niektorých partiách sa dá ísť na všetky strany. Bádanie nám často komplikujú veľké závaly. Zatiaľ sme zmapovali päť kilometrov, čím sa jaskyňa Mesačný tieň stala druhou najdlhšou jaskyňou slovenskej časti Tatier. Prekonala aj rozsah sprístupnenej Belianskej jaskyne.“ Očakávania sú odvážne. Potenciál jaskyne nechce nikto zakríknuť. „Deväťsto metrov,“ vysloví Braňo opatrne odhadovanú hĺbku. Pri poslednom bádaní sa s kolegom Erikom Kapuciánom dostali do hĺbky 385 metrov. Ďalších 20 metrov mala šachta, do ktorej už nevliezli, lebo nemali lano. Každým ďalším metrom sa približujú k najhlbšej jaskyni u nás, ktorou je Starý hrad v systéme Hipmanove jaskyne v Nízkych Tatrách. Po tridsaťročnom bádaní niekoľkých generácií jaskyniarov sa jej dno nachádza v hĺbke 495 metrov pod povrchom.

Výskum novej tatranskej jaskyne sa nekončí. Potrvá ešte zopár rokov. Iný svet, izolovaný po tisícročia, existuje. Podzemný tatranský obor totiž ešte zďaleka nevydal všetky svoje hĺbky a tajomstvá.

Juraj Sedlák, www.plus7dni.sk