Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Knihy

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (58. časť - Podelenie pohôr Liptova)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané:
17.12.2011

Podelenie pohôr Liptova

Čo sa týka podelenia vrchoviny Liptova, zaznamenávame nasledovné.

Vysoká Tatra je nie ľudový, ale geografický pojem. Ku Vysokej Tatre patria nasledovné horstvá. Najvýznamnejšia časť Vysokých Tatier sú Centrálne či Ústredné Tatry, ktoré s Liptovskými Hoľami jeden úplný geologický celok tvoria, predsa morfologicky a orometricky sa od nich podstatne líšia.

Centrálne Tatry, ktorých najvyšší štít je Kotlový (Gerlach, 2663 m.) sa ťahajú od Ľalijového priesmyku (1970m.) až po priesmyk Kopský (1773 m.), ktorý vedie ku Predným a Zadným medeným štôlňam severojužne od Štrby (829 m.) či Malého Popradu až po Nowytarg (593 m.) či Dunajec.

Liptovské Hole, ktorých najvyšší štít je Bystrá (2250m.) sa rozprestierajú od spomenutého Ľalijového priesmyku, ktorým sa spustíme do impozantnej veľkej Tichej doliny, počnúc na západ až po nižší Suchý priesmyk (1200 m.), ktorým zo Suchej doliny prejdeme na Borovú vodu a severojužne od Liptovského Hrádku (650 m.) či Váhu až po oravský Liesok (631 m.) či Oravicu.

Západovýchodnými príveskarni týchto spomenutých žulových polôh sú vápenisté vrchy, ktoré na západe Lipt. Vápenistými Vrchami, na východe Belanskými Vápenistými Alpami menujeme. Prvé sa od Suchého priesmyku (1200 m.) až po Brestový (730 rn.) z Ružomberka do Oravy vedúci priesmyk severo-južne od Sedliackej Dubovej (520 m.) či Oravy po Teplú (510 m.), či Váh ťahajú. Ich najväčší štít je dolomitový, kuželovitý Choč (1613 m.).

Belanské Vápenisté Alpy s ich najvyšším bodom Vidlami (2158 m.) sú na oblukovitý ťah hlavného hrebeňa Centrálnych Tatier viac-menej vertikálneho ťahu a rozprestierajú sa od Kopského priesmyku (1773 m.) až po priesmyk Ždiarsky (1081 m.), ktorý západne sostupuje až ku Javorinke, východne ku Belej a od severozápadu ťahajú sa od Javoriny (940 m.) so smerom juhovýchod ku Belej po Poprad.

Vysoké Tatry pozostávajú tedy zo štyroch pohôr, sú komplexívnym pohorím a ich dĺžka činí 80 km. Je to asi tá istá diaľka, ktorá charakterizuje o mnoho rovnejší hrebeň Nižných Tatier.

Zaujímavé je i porovnanie dĺžky jednotlivých pohôr Vysokých Tatier. Vzdušná diaľka je najväčšia pri Lipt. Holiach napriek tomu, že na prvý pohľad Centrálne Tatry zdajú sa nám byť pre ich vypuklý a oblukovitý ťah najdlhším. Najkratšie sú Belanské Vápenisté Alpy.

Nižné Tatry nesprávne i Nízkymi menované, sú ony nie nízke, sú dosť vysoké. Náš rodák, geolog a riaditeľ nemeckého vied. geol. ústavu, Diviš Štúr vo svojich odborných cenných prácach, ktoré sú zväčša síce nemecky, ale v slovenskom a slavianskom duchu, slovenským a slavianskym citom písané, Nízke Tatry "Nižnými" menuje.

Nižné Tatry sú o mnoho súvislejšie ako Vysoké Tatry. Kým týchto clivá a prekvapujúca romantika nás priamo okúzľuje, zatiaľ tamtých na prvý pohľad svojimi predvrchami ukrýva rozkoše svojho kosodrevinného, hôľneho i bralného pútavého skvostu.

Nižné Tatry s ich najvyšším štítom Ďumbierom (2045 m.) sa rozprestierajú od Štureckého priesmyku (1010 m.) vedúceho na Staré Hory do Zvolena, východne až po Vernár (775 m.) či priesmyk Popový (1056 m.), vedúci od Spišského Popradu na Červenú skalu a Muráň do Gemera. Toto pohorie sa všeobecne delí na dve časti, na Západnú a Východnú časť.

Západná sa ťahá od Štureckého priesmyku (1010 m.) po priesmyk Čertovicu (1235 m.) ležiaci nad V. Bocou a odtiaľto po úpätie Kráľovej Holi (1943 m.) či po priesmyk Popový (1056 m.) sa rozprestiera východná časť pohoria. V prvej či Západnej časti v jadre dominuje prevažne žula, v druhej či Východnej prevažne rula a kryštalické bridlice.

Hrebenné sedlo nad Magurku juhozápadne od Chabenca (1955 m.) delí Východnú časť zas na dvoje: 1. na bralnatú Ďumbiersku a homoľovitú Prašivskú. Táto sa Baňským sedlom a priesmykom vedúcim severovýchodne popri Veľkom Košarisku (1682 m.) zo Zvolena na Baňskô ku Lúžnej a hornou diaklázou Korytnickej doliny (horáreň pri vtoku Barborian a Mädokýšanky do Korytničianky) delí na troje: 1. na zlatonosnú latiborskú časť, 2. na Nadkorytničiansku Pustú a 3. na Nadrevúčiansku Hríčkovskú časť. Ostatne táto posledne zdá sa geologicky nielen priechodnou, ale úplnou súčiastkou Fatier, len jej neurčitý geografický ráz prideľuje ju ešte ku Východnej časti Nižných Tatier.

Ďumbiersku časť priechod zo Svätojánskej doliny do Mlynnej delí 1. na homolovitú Králičku a 2. na pravú bralnatú Ďumbiersku partiu, ktorej jednotlivé dlhé a významné doliny ako Svätojanská, Demänovská a Križianska dávajú jej zvláštny charakteristický výzor.

Východnú časť delíme na troje: 1. na Úvodie Malužnianky od Čertovice po priechod Zadnej Holi, ktorým prejdeme do Hodruše, 2, na Úvodie Ipoltice od priechodu Zadno-Hôľského po príchod Ždiarsky, ktorým prejdeme už ku Tepličke a konečne 3. na Pramene Čierneho Váhu, od Ždiarskeho priechodu po priesmyk Popový. Spomenuté časti dľa ich najvyšších štítov môžeme aj Zadnou Hoľou, Vápenicou a Kráľovou Hoľou pomenovať.

Nižné Tatry sa severojužne od Lipt. Sv. Mikuláša (576 m) od Váhu po Brezno (498 m.) či Hron ťahajú. Najväčšiu šírku západne medzi Ružomberkom a Baňskou Bystricou dosahujú, už východne medzi Popradom a Červenou Skalou sa táto šírka značne sužuje. Celá oblasť N. Tatier sa podobá takému štvorcu, ktorého pozdĺžne stráne sú súbežné šírkové šikmé a skoro rovnobežné. Severná hranica oblasti beží po Považí, južná po Pohroní a východná i západná cestami vedúcimi cez historické priesmyky Šturec a Popovú.

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924