Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (47. časť - Na baníckej osade Magurke)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 12.8.2011

Na baníckej osade Magurke

Baňský erár od r. 1740 do r. 1745, tedy v dobe za panovania Márie Terézie zaopatril si na oblasti magurskej baňské právo. Dľa panovníckeho nariadenia vieme, že erár neznáme plochy dal preskúmať a nové štôlne hnať. Utvorí sa štôlňa "Kilianka", "Františkova", "Félixova", "Matejova" a "Jozefova".

Roku 1840 sa rozhodnul baňský erár, že postaví hutu na autimonit a tak usporilo sa na vývoze a mohol byť antimonit na Magurke spracovaný. Táto huta už 1840 bola dokončená a 1842 sa už v nej pracovalo. Ale činnosť bola len do 1863; v tomto roku, pravdepodobne pre zdraženia dreva, jej činnosť bola zastavená. Roku 1841 sa obrátila práca banícka viac smerom ku Prašivej, na južnú časť pohoria už vo Zvolenskej župe ležiaceho. V Jasennej doline bola započatá "Štefanova" štôlňa, v ktorej bol nový rúdny horizont otvorený. Táto štôlňa bola na 490 m. diaľky vedená, ale želaný svoj účel nedocielila, lebo roku 1870 už magurské baníctvo kleslo, ba na úplný zánik hľadelo. Robotníkov ubudlo, takže v tomto čase len 12 robotníci pracujú a všetka predošlá významnejšia banícka činnosť bola zastavená. Roku 1850 vohnali so severnej strany štôlňu "Rusegerku" pod štôlňu "Adolfovu".

Táto štôlňa je v magurskom revíre najdlhšie osadenou štôlňou. Roku 1878, keď sa tu baníctvo niečo zmohlo, aj robotníkov pribudlo. Hlavne v doline Španej hľadala sa medená rúda a veľká časť baníkov v tejto oblasti pracovala. Boly to bane erárne a tieto cez viac rokov s osohom pracovaly.

R. 1905 privátne právo na baníctvo na Magurke už plne prestáva, lebo vtedy erár baňské pozemky si zväčšil a úplne privlastnil a to tým spôsobom, že od predošlých majiteľov baňské pozemky zakúpil a len od tohoto času celé baníctvo Magurky tvorí štátny majetok. Na konci roku 1911 utvorily sa stupy na "geňu" (žilná, rúdna, kremenná hmota), ktorú v nich drvili. Počet stúp sa časom zväčšil. Roku 1912 započaly sa stavať nové stupy a roku 1917 sa dokončily. Medzitým však prišla svetová vojna, ktorá veľké prekážky zapríčinila tejto stavbe, ale ju úplne nezmarila.

Tiež r. 1917 bola zhotovená 800 m. dlhá drôtová dráha, na ktorej z Kilianky mohla sa dodávať "geňa" do stupového skladišta na rozdrvenie. S týmto sa docielilo veľké usporenie v dovoze, v námahe a v práci, lebo do tedy musela sa geňa na vozoch z "Kilianky" do stúp odvážať.

K Nízkej Tatre patriaca Prašivá pozostáva z granitu. ktorý od juhu a severu ohraničuje vápenec. Tuná len miestami prichodí gneis a kvarcit a to prevažne vo vložkách. Osa granitová sa od východu na západ ťahá a v tom istom smere sa a,j rúdne ložiská rozprestierajú. Ťah ložísk je medzi 5.-7. hod. a 17.-19. hod. Rúdne ložiská klonia sa južne pod 30°-48°. Hrubosť rúdnych ložísk sa mení medzi 0,1 m. - 2 m. Úplná diaľka a množstvo rúdnych ložísk, poneváč sú ešte nie úplne preskúmané, je nedostatočne známa. Pokiaľ sa výskumy robily a síce východne pri "Dzurkovej" a západne od "Prašivej", severne pri Korytnici, kde boly aj štôlne hnané, môžeme zistiť, že všade sa tu rúdne ložiská nachodia. Teda po celej čiare Prašivého pohoria tiahne sa rúda v diaľke i väčšej než 17 – 18 km. Nad rúdnymi ložiskami sa ešte menšie rúdne plochy nachodia, ktoré sú však menej významné. Rúdne ložiská pozostávajú z antimonitu a kvarca t. zv. "zlatého kvarcu", ktorý sa v ňom zrakovite roztrúsene nachodí. Zlatý kvarc sa však prevažne len v hornom horizonte nachodí. Jalovina rúdnych ložísk pozostáva z granitu a sliedovej bridlice. V žilách sa obsah zlata mení. Niektoré žily len z antimonitu pozostávajú, ale sú i také, ktoré sú jalovinou vyplnené.

No nachádzame i také žily, 1ktoré obsahujú rýdze zlato v zrnkách. Obyčajne len v kvarci prichodí zlato v jemných zrnkách, niekedy vo väčších zrnách, ba miestami i v hniezdach. Antimonit neobsahuje moc zlata, malé jeho kvantum predsa i v ňom nájdeme. Badáme v mnohých žilách, že jestli im antimonitu pribúda, zlato obsahujúceho kvarcu odbúda a naopak. Slobodné zlato je veľmi jemné a čisté, tak že v 1 kg. zlata len 6 gr, striebra nachodíme. (Magurské zlato je tedy 994°/°-ové.) Miestami sa táto jemnosť i medzi 950°/°-960°/° mení.

Rúdne ložiská, ako spomenuto, sú vyplnené kvarcom, ktorý aj "geňou" menujeme. Antimonit prichodí v zrnách. Rozoznávarne stredo-, jenmo- a hrubozrnastý antimonit. V 250-500 kg. antimonite sa nachodí len 19 gr. zlata a niečo striebra. Rozdrvený antimonit menujú "šlichou" a tu sa obsah zlata a striebra od 1% do 2% mení.

Rúdne žily sa miestami vypučujú, miestami zužujú a miestami i cele vymiznú. Do hĺbky idúc, zlata ubúda. Tak na pr. v najnižších štôlňach, ako v "Rusegerke", obsah zlata je veľmi malý, kdežto vo vyšších horizontoch je väčší. Tiež antimonit v Rusegerskej štôlni úplne chybuje. Pripomenutia hodné sú žilné smrsky, ktoré banícku prácu v riadnom výkone dosť nepríjemne hatia. Tieto odstrky či smrsky žilných plôch dosahujú a,j od 70-100 m. výšky. Sklon smrštitenia mení sa medzi 21,-14. hod.

Na magurskej baňskej oblasti vo viacerých štôlňach pre nedostatok robotníkov je baníctvo už od dávnejšieho času zastavené. Roku 1896 otvorili hľadanisko na Dzurkovej vo výške asi 1400 m., od "Kilianskej štôlne" na 8 km. Toto hľadanisko sa menuje hľadaniskom "Máriovej štôlne" a z tejto štôlne vieme, že rúdne žily sa ťahajú východným smerom. Roku 1917 bola nová skúmacia štôlňa otvorená, no pracovalo sa so slabým výsledkom, lebo tu nájdená rúdna žila len 0,1 m. obsahovala. Ďalej aj nedostatok robotníkov túto nie práve lákavú prácu úplne zastavil. Podobne otvorily sa hľadaniská blízko kúpeľov Korytnica pri Korytnickorn potoku v doline Pustej na severnej strane Prašivého pohoria. Tu boly hnané 3 hlavné a viac menších štôlní. Ale tieto len apofýzy žíl odhalily; ku základnej žile odhaly predbežne nedošly.

Obsah týchto žíl je antimonit a zlatom posiaty kvarc, v ktorom zlato sa i vo väčšom množstve nachodí. Spomenuté vedľajšie žily dosiahly hrúbku 0,6 m. Žiadúcne by bolo, aby sa tu ďalej skúmalo.

V Magurke rúdne žily len štôlne odhalily. Dosiať nasledujúcimi štôlňami boly rúdne žily Magurky križované, ochalené a otvorené. Označujeme ich s dola na hor v nasledujúcom rade:

1. Rusegerská štôlňa, 2. Kilianka, 3. Adolfka, 4. dolná ar horná Strieborná štôlňa, 5. Eleonóra, 6. dolná a horná Fr:mtiškova, 7. Hyncinka, 8. Ritteršteinka, 9. Aloizka, 10. Joachimka, 11. Jánova štôlňa a 12. Furtnerka.

Tieto štôlne, prevažne v západnom smere odhaľujú rúdne žily v 2500 m. dĺžke ad "Kilianky" počnúc na západ. Pred "Kiliankou" na východ niet žiadnej štôlne. Kilianka otvorila žilu v 1800 m. dĺžke, ale práca tejto štôlne bola r. 1913 zastavená. Západne odhalila na 500 m. diaľky rúdnu žilu Ritteršteinka. V ostatných oddieloch štôlní je ventilácia slabá a preto nutno najprv na túto pomýšľať a len potom štôlne ďalej dĺžiť.

Objavná a výskumná práca sa pri magurskom baníctve všeobecne zanedbávala a počas vojny sa na to ani nepomýšľalo aby na hľadaniskách dakto pracoval, čo môžeme pripisovať malému záujmu o Magurku a malému počtu baníkov. Prítomne, roku 1919, tiež sa len v jednej objavnej štôlni pracuje, lebo počet robotníkov je malý. Teraz (v r. 1919) v práci sa nuchádzajúce odhalenisko 0,3-0,8 m. hrubú žilu odhaľuje, ktorá je "genitá" a v ktorej len zriedka predchodí zlato a menšie antimonitové hniezda. Počet pri odhale pracujúcich robotníkov je malý a od 16-26 osôb sa mení.

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924