Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (39. časť - Karpaty, Nízke Tatry a údolie Demänovky)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 20.6.2011

Karpaty, Nízke Tatry a údolie Demänovky

Prítomné povodie Demänovskej doliny úzko súvisí s niekdajším ťahom diluviálnych ľadovcov a tieto zase s horotvorebnýrni diaklasami údolia.

Bystrá ponorná Demänovka sbiera svoje bystré toky z dvoch "kotlov", západného a východného, ktoré sa výbežkom Priečneho. Stodôlok so stredu výbežkom Kamenným-Krakovou Horou s východu, výbežkom Pena-Siňou so západu ohraničené. Západným bralným kotálom preteká Demänovka, ktorej najviac vody pribýva so západu z výbežku Poľana-Bor-Zákľuky-Siná. Tu sú väčšie potôčky a dolinky: Sitkovô a Repiská.

Pravobrežne vlieva sa do nej Chopkova, ktorá prijíma menšiu Kvasničnú. Medzi Chopkovou a Demänovkou rozprestierajú sa kosodrevím porastlé markantné morénne ťahy Surovín, ktoré severnejšie čelnou morénou zachytili utešeného pohľadu a príjemného okolia "Morské oko", ktorého slabý podzemný odtok od Demänovky značne slabšiu Chopkovú napája. Východným bralným dolinným kotlom preteká ponorná Lúčanka, ktorá sa vyše "Baby" spája s Demänovkou a svoje vody prevažne tiež so západu priberá, v čom istú analógiu vodstva menovaných dvoch bralných dolinných korýt pozorujeme.

S týmto juhozápadným smerom potokov úzko súvisia i diaklasy a tektonika tak výbežku Poľana-Sinej, ako stredného horského výbežku Priečny-Rovná Hoľa-Kvasničník-Ostredok-Stodôlky. Ľavobrežne priberá Lúčanka menšiu morénovú Lúkovú a väčšiu Priečnu. S prava len menšie jarčekové dolinky ústia z Kráľovho stolu ku Salaškám do Lúčianky, kde dľa Dra Vitáska sú pekne čelné a postranné morény, práve tak, ako aj pri susednej Lúkovej pozorovateľné. Priečny hôrsky výbežok Kamenný-Kráľov Stôl-Javorie-Kraková Hoľa je nižší, než Poľana-Siná, lebo bol viac glaciálnej erósii vystavený než tamten západný, čo aj z mohutných morén Širokej, Salašiek, Lúkovej a susednej vedľajšej doliny Bystrej nasleduje. Len hlavný hrebeň Poľana-Chopok-Priečny-Kamenný vykazuje glaciálne kotlíčky či kary, mohutné ssute, severnú impozantnú sráznosť strán a pravý lákavý velehorský charakter. Keď Nižné Tatry podelíme na tri časti Prašivú, Ďumbiersku a Kráľovohoľskú časť, tak Ďumbierska, či prostredná je najimpozantnešia, najlákavejšia a z glaciologického stanoviska najzaujímavejšia a najvýznamnejšia. Tu pramenia tri významné glaciálne doliny, západná Križianka, prostredná Demänovka a východná Svätojánka, ktorá objíma bralný velehorský svah Ďumbiera zachodí za jeho južné stráne a hlavicou k západu smeruje.

Už Bocianska dolina a západne ležiaca Ľupčianska má celkom iný a od spomenutých troch dolín celkom odlišný geografický ráz. Zaujímavé je, že dokým Bocianska a Lupčianska vynikaly a vynikajú zlatom, zatiaľ Svätojanská, Demänovská a Križianska dolina prevažne železom. Černejú sa tu po svahoch zanechané štôlne, sťa pokyny a signále k ďalšej vytrvalej práci a prieskumu. Ale nielen to. Spomenuté tri doliny sú i z glaciologického stanoviska nanajvýš pozoruhodné. Tedy Ďumbierska časť je Nižnej Tatry najzaujímavejšou a najkrajšou, najkúzelnejšou časťou.

Tiež akoby náhodou, že prostriedok, najpôvabnejší kútik Ďumbierskeho hrebeňa, tvorí malebné úzadie obdivovanej a nevšednými krásami oplývajúcej Demänovskej doliny. Ďumbiersku časť Nižných Tatier delíme zase na tri časti, na západnú, či Križiansku, na prostrednú, či Demänovskú a východnú, či Svätojanskú časť a touto sa končia srázne bralá kotlinato-ssuťového Ďumbierskeho hrebeňa.

Pravobrežne vteká do Lúčanky zpod oblasti Krakovej Holi ponorná Machnatá hodne nižšie jarček z Doliny Vyvierania, nižšie nasleduje úplazná dolinka Okna, úšustno-múrovitá dolinka Beniková, nad ktorou vrcholí bralo Kurjenec. Za ľadovokvapeľnou jaskyňou kloní sa dolinka Malá Čierna, do ktorej s juhovýchodu ústi Veľká Čierna a nad touto čnejú bralá Vráta.

Už Skoťacia dolinka je oproti vyšnej horárni, nižšie leží Lenártková vyše nižnej horárni a za nižnou horárňou (prítomne vyhorenou a novo vystavenou) dolinka Barania, nad ktorou dominuje bralo "Rovné skaly" menované. Dolinka Smrekovice a z nej vytekajúci jarček už patrí k čelným - nie viac stranovým - dolinám. Jarček ústi do Demänovskej doliny a potoka Demänovky. Táto dolinka sa už prizerá na Lipt. Sv. Mikuláš a brázdi Demänovské pohorie v čele.

Demänovská dolina je tedy vidlovitá a delí sa na Morskookovú a Lúčanskú či "velehorskú" časť. Tam, kde sa tieto vyšné doliny schádzajú, nasleduje stredná či "krasová časť doliny" či tam, kde Demänovka opúšťa dolinnú úžinu pri Povolného domku a kde vyteká na Liptovskú panvu, nachodí sa nižná či "panevná časť doliny".

Krasová časť doliny, objavením nových jaskýň, stala sa pútavou a významnou. V tejto častí sa môžeme oboznámiť s krasovými zjavmi, vnútornou a zovnútornou krásou pozoruhodného a dnes už nie viac tajného, ale pod skúmaním sa nachodiaceho zvláštneho, pomerne mladého, ale už obdiv zbudzujúceho krasu.

Závrty či takzvané "krasové doliny" pozoroval som v Liptove vyše Važca na Vysokej Hore, tiež pekný závrt pri Velínku, podobne závrty či "doliny" v Demänovskom údolí nemožno pozorovať. Sú tieto odkázané viac na rovinato-chopečnaté kraje, okolia vlnisté a nie natoľko sodvihnuté a nevymodelované, aké nachodíme v pohorí Demänovského krasu. Nielen vrchy, ale i jaskyne, podzemné dutiny povstávajú, utvorujú sa, vo vývoji napredujú, kulminujú, zapadajú až tratia sa a hynú, aby tvorily prichystanú hmotu k novým a iným geologickým fenoménom t Demänovské jaskyne sa nielen v ploche potoka nachodia, ale aj vo vyššom takzvanom terasovom nivóve, ba až v najvyššom až do 150 m. výšky počitujúcom horizonte.

Keď erósia a s ňou spojená denudácia vyšné podzemné dutiny odhalí, zarežúc sa do pevného telesa horstva, ostanú nám zaujímavé povrchové krasové zjavy a niekdajších tvorivých podzemných korodačných síl stopy, z ktorých môžeme si vnútro zeme krasu predstaviť a z následkov povrchových konkludovať na prácu a výkon podzemných síl a ich prejavy a výtvory. V pohorí Demänovského krasu pozorujeme len komíny, spojivé pukliny a výmole to podzemných dutín, pozorujeme úbočné diery, oválnej, trojuhelnej, polygonálnej a inej podoby, pozorujeme stráňové škrapy, stlpovité výmoly svahu a hrebeňa, ponory a výtoky vody, všetko to poukazuje ešte len ku kulminácii vo svojom vývoji dospieva,júceho Demänovského krasu: Len keď recentné alluvium bude už, tak ako diluvium dues geologickou dobou, len vtedy bude po jeho kulminácii a práve vtedy sa zajasní vo svojom skvoste najnádhernejšom, vo svojom výtvare a vybudúnku najveľkolepejšom. Čas je potrebný k rušeniu, čas je potrebný k tvoreniu, čas je potrebný k premene a výtvaru podzemných klenotov, ktoré za istý čas obdivujeme, ale budme si istí, že i my sa pominieme, i tie sa pominú.

Vlastne nepominieme a nepominú, len pretvoria, neztratia sa, len zamenia svoju podobu; aby v inej forme a v inom čase, v inom zjave ďalej jestvovaly, jagaly sa a skvely, hlásiac: všemohúcnosť, cieľu primeranosť, harmóniu a veľkoleposť dokonalosti Nadokonalejšieho.

Hmotu Demänovského krasu tvoria prevažne bitumenné tmavé jemno- riedko - i hustejšie kalcitovými žilkami popretkávané vápence, tiež miestami dolomity, ale i vápencové bridlice, ktoré ale len sekundárny zástoj hrajú vo výstave krásneho a podivuhodného Demänovského krasu. Prvý zástoj pripadá na mohutné lavicové vápence, ktorými je, tak pekná, Demänovská dolina i s prava i s ľava od potoka až po hrebeň šikmo terasovite obrnená. "Múrik" znázorňujúci strmé šedé a biele holé bralo, nad ním šikmá "plocha" s tenkou pôdou, porastenou jemnou trávičkou a v nej miestami už úplne vyťatá hora volá po náprave, jej zbutľavujúce pne pri cieľu primeranom a rozumnom i okrasovom oku lahodiacom i väčší úžitok donášajúcom hospodárení!

Ponorami sa voda ztráca a ztratená vymýva, tvorí podzemné dutiny, nie ale tie sú najkrajšie, ktoré tvorí, ale tie, cez ktoré už nepreteká, ktoré už vytvorila; ale kde tvorí, tam sú aj utvorené a preto ponory sú jasnými dôkazmi a vodítkom k objaveniu nádherných podzemných dutín.

Najväčší ponor južne nachodíme na Lúčkach, kde pod Priečno-Nižným (1154 m.), na hranici vápenca, sa rútivá Lúčanka prepadúva. Vyšný a dolný ponor v Machnatej doline je menej z tektonického, korosiálneho stanoviska pozoruhodný, ale na morfológiu doliny mal a má neodtajiteľný vplyv.

Nižný ponor Lúčanky pod Kostolcami je už aj preto pozoruhodný, že v blízkosti neho sa nachodia významné priepadliská, hlbočizné jamy "Psími dierami" pomenované, do ktorých valasi hádzali psov, ktorých sa chceli sprostiť. I tu sa nachodí ponor, ktorý iste bude zainteresovaný na výtvare tamejších impozantných podzemných dutín. Tu na hranici gutensteinského lastúrového vápenca s kontaktom hrubolavicového vápenca, z horného triasu, sú významné diaklasy a staré prielomy, ktoré jedine tu umožnily tú veľkoleposť prírody produkovať, čím len starší kras sa honosí a chlúbi.

Hlavné tri ponory sa rozprestierajú ale tam, kde hučivá Lúčanka s bystrou Demänovkou sa rozprávave a spievave spája. Tu nad týmito ponorami v pravo v úbočí vo vrchu sú tie pozoruhodné dutiny, ktoré boly A. Králom objavené a verejností k poučeniu a k obdivu oddané.

Ponor pri "Babe" je teritoriálne malý, ale tým významnejší a pozoruhodný, ba prítoku už aj historickej ceny, pred ním vošiel objaviteľ jaskýň do podzemných, pohádkových a okúzľujúcich čarokrásnych dutín. Poniže sa nachodí veľký "vaucluský" prameň či takzvané Vyvieranie, ktoré i za negatívny ponor môžeme považovať.

Podzemný kras sa tu javí v priepadliskách (Psie diery), podzemných chodbách, sieňach či dómoch, sífónach či potočných cievach, komínoch a v iných korosívnych a inkrustačných útvaroch. Tie utešené stalaktity, kvapľové stĺpy a stĺporadie, vodopády, varhany a záclony, betlehemy, jazierka a studničky, inkrustačné plochy a plochový výkvet kvapľa a ešte k tomu i rôznej podoby a barvy, hrúbky a jakosti spodné i horné kvaple obdivujeme práve tak v starej v 150 m. vysokej jaskyni "Okne", ako v potočnej, krásnou bystrinou okrášlenej a nesmiernymi výškami a diaľkami imponujúcej jaskyni "Novej", "Babej" čí "Kráľovej".

Nová jaskyňa, ako spomína Holeček i Kráľ, má podobu písmeny "n" poťažne "m", lebo pravdepodobne súvisí s dutinami "Psích dier", ktorých chodby sa severne a severozápadne tiahajú a ku Babej či Kráľovej jaskyni pripojujú.

Tento severozápadný smer ťahu jaskýň má v mnohom väčší význam, než mu na, prvý pohľad pripisujeme. Týmto severozápadným poťažne juhovýchodným sme rom sa ťahajú aj mnohé oddiele "Okna", ba i "Dráčej" či starej ľadovokvapeľnej jaskyni a tento smer je i vyššie v okolí Bašty (993 m.) a Magury (1378 m.) v podobe diaklasového presunu, pestrého slieňu pozorovateľný a iste má väčší tektonický a jaskynno-korosívny význam, než sa mu pripisuje. Na spomenutú diaklasu sa ukladajú priečne tektonické pukliny smeru prevažne severovýchodného ku ktorým sa ovšem celý systém menších puklín od tohoto hlavného smeru menšími-väčšími odchýlkami ukazuje.

Ďalšie zaujímavé objavy budú nielen cenu Demänovského krasu dvíhať, ale i vo svojom odbore spojenými, zaujímavými výskumami jaskyňovedu československých jaskýň rozširovať, zveľaďovať a obohacovať.

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924