Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (37. časť - Karpaty, Nízke Tatry a údolie Demänovky)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 18.6.2011

Karpaty, Nízke Tatry a údolie Demänovky

V oblastí Demänovskej doliny pozorujeme stupňovitý horizontálny presun mohutných vrstiev horného triasu a s ním súsediacich a naň sa rozkladajúcich útvarov. Dokiaľ Siná (1565 m.) je úplne v úzadí, zatiaľ Demänovská Hora (1301 m.) už sa markantne tisne do popredia s diaľkovou differenciou vyše 4 km., jej súsedná Poludnica s vrcholom Poludnice "Prednej" (1505 m.) asi v rovnej horizontálnej diaľke vrcholí, ale aj severné úbočie "Vápeničkami" menované a v nižšej orografickej výške, ale vo vyššom geologickom poschodí eocénom vyplnené, tiež malý horizontálny, k severu smerujúci stupňový presun, k pomere "Skalky" na Rohačke, vykazuje.

Je tu severovýchodný iľanovský lom, ktorý je i pitnou obrúbenou, pod Skalkou pri mlyne vyvierajúcou šťavicou označený a pozdĺž ktorého sa pár metrami eocén Vápeničiek k pomere eocénu Rohačky v predsunul.

I diaklasa, ploštínskeho potôčka či Chotárnice je pozoruhodná, pozdĺž ktorej sa severovýchodným smerom eocén v predtisnul. Ďalšie južné diaklasy Demänovky a do nej ústiacej ponornej Lúčanky sú tiež zaujímavé a najvýš pozoruhodné.

Paňvová časť Demänovky vykazuje diluviálne terasy s vrstvami rôzne mohutného prevažne žulového štrku. Južne od Paučiuej Lehoty a Bodíc, severne po Benice a Andice sa dmú terasy Demänovky a bystrotokého Váhu. Jefu, magurský oligocénny hlinastý pieskovec obaľuje, od ktorého sa Demänovka severovýchodno odráža, aby pri vysokej terase Zábrežsného mlyna neveľkým ale prudkým oblúkom sa na severovýchod skrútila a pretečúc cez Palúdzku tým istým smerom prerežúc pri úpuste cmiterovú terasu ústila vo výške 567m do Váhu.

Pravobrežne pod Rohačkou pozorujeme len štrk, tiež západne od Ploštínky na Komoniciach a nad Komoniciami, len na Liešti a vyše Lešťa ukazuje nám morfologia doliny terasu s miznúcim štrkom a prevládajúcim hlinastým pieskovcom z oligocénu.

Hučivá Demänovka sbiera svoje čŕstve vody z dvoch žulových kotáľnatých systérn, z amfiteatrálnej kotliny Surovinovej a z amfiteatrálnej kotliny Lúkovej; ob sa vyznačujú varechovitými karami a pozoruhodnými stráňovými strednýrni koncovými i základnými až do 5 km. diaľky zreteľne rozoznateľnými morénami.

So skúmaním zaľadnenia Nižnej Tatry zaoberal sa S. Róth, ktorý vo svojej práci "Stopy niekdajšieho zaľadnenia Nižuej Tatry" (Fuldt. KSZI. XV. sv. z roku 1885) spolu oj s Dénešom v tomto glaciologickom smere len počiatočnú prácu prekonali. Podobne zmieňuje sa o ľadovcoch Nižnej Tatry L. Sawickí v práci pod názvom "Ľadovej doby stopy v Nižných Tatrách" (Globus 97 z r. 1910) a známy skúmateľ Nižnej Tatry J. Partsch pod názvom "Potulky a štúdie v Nižných Tatrách" (Schlesische Zeitung No. 742. z r. 1904).

Veľmi milo a vďačne sa rozpomínam na J. Partscha, ktorý roku 1903 v letných mesiacoch prišiel so synom do Železného ako turista, predstavil sa nám a spomenul, že by rád z Magurky vystúpil na Latiborskú Hoľu a odtiaľ hrebeňom Ďumbiera po Svätojanskú dolinu, si poobzerať morény Nižných Tatier. Dľa odovzdanej navštívenky železnianskym kúpeľným hosťom dozvedeli sme sa, že je universitným profesorom a my sme sa mu predstavili dvaja ako poslucháči peštianskej university a jeden ako poslucháč techniky.

Na Magurke sme si prezreli bane, pri čom sa na jednu veselú epizodku pamätám. Baník, ktorý nás viedol po bani, tak sa zdá nerád videl turistov, lebo videl v nich "pánov, ktorí nič nerobia, len sa prechádzajú". "Chcú ísť do bane?" ozval sa vysokej postavy, baníckym hlienom pomazaný muž. "Ja, ak chcít, ich tam povediem" znela krátka odpoveď. Viedol nás po samých jarčekoch, po blate a mlákach, s hora i s dola tieklo, tak sa zdá, vybral tú najhoršiu štôlňu, aby nám ukázal, že ako musí banícky ľud ťažko pod zemou pracovať. Chcel nás ešte zaviesť priečnou strmo stúpajúcou chodbou do vrchného poschodia, ale nešli sme, lebo už tej vtedy sme mali toho kalu, blata a vody prištedre.

Kráčali sme rovno a prichádzali ku inému otvoru štôlne. Tu už stĺpy boly popraskané, s povaly prášilo ani zpod strechy, na spodku niet žiudnej dosky ani koľajníc, len mláky a blata hodne. Tu odrazu odvráti kahanec - šiel som bezprostredne za ním - zatemní miestnost a ja sa vborím skoro po kolená do vody.

Chcem výstražne zavolať. V tom ma utíši a šepkom sa spýta: "Sú vo vode? Nech budú ticho, už je dobre, hneď sú von!" Ja nad týmto figliarstvom zarazený čuším a brodím z nepríjemnej studenej a hlbokej mláky von. Pravda, za nami idúce sa v nej ešte horšie zablatili a namočili, ako my. O minútu sme už boli na dennom svetle.

Slnko príjemne hrialo a nás mokrých a ublatených hádam so smiechom obdivovalo. Boli sme namrzení i smiali sme sa. Boli sme si úplne rovní, rovnako po banícky a s baníkom spolu zamazaní a zamočení. Ba, baník bol vo výhode, lebo mal aspoň nohy suché, na ktorých boly dobré čižmy stoknuté, ale nám premoklo nielen do košele, ale aj do nôh. Tak nás ten "vysoký figliar" previedol, ale som si istý, že na to sa pamätá každý jeden z nás. To nám ale ani najmenej v práci našej neprekážalo. Nakoľko bolo možno, očistili a usušili sme sa na slnku.

Na Magurke sme sa dobrých halušiek najedli a ešte v ten istý deň sme vyliezli na kosodrevinné krásne naše hole a príjemným, pôvabným hrebeňom na Ďumbier. Už sme boli suchí, dobre naladení a v objatí čarokrásnej prírody večne a srdečne povďační, že nás p. profesor sem zaviedol a nám tejto nie každodennej krásy poprial, do dávnej minulosti zaľadneného diluvia voviedol a pod Ďumbierom sa vinúce morény poukazoval: "Aké sú tu krásne morény!" udivene zavolá a my tešíme sa spolu s ním utajeným dychom hľadíme po zašlej sláve ľadového Ďumbiera.

Kým R. Lucerna pracuje v Liptovských Holiach a ich glaciológiu skúma a študuje, rozoznávajúc würmské, risske, gunzské, buhlské a geschnitzké dolinné korytá či žleby, tiež "nízku", "vysokú terasu, nižný a vyšný "pokrovný i stadiálny (alluviálny) štrk" pod Lipt. Hoľami, vykreslí zaujímavú glaciálnu mapu Liptovských Hôľ; zatiaľ Nižné Tatry ač sú podobné objektom ľadovcového preskumu predsa ich utajená a zahalená, prednými vrchami zastretá romantika nevyláka odborníkov na dlhší pobyt v nich, hádam len preto, aby svojím časom mohli byť úplnejšie, dôkladnejšie a nie menej odbornejšie preskúmané a opísané.

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924