Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (36. časť - Karpaty, Nízke Tatry a údolie Demänovky)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 17.6.2011

Karpaty, Nízke Tatry a údolie Demänovky

Viktor Uhlig vo svojej tektonickej škice Karpát, ktorú r. 1903 vyhotovil, rysujúc výbudunok Slovenska znázorňuje mohutné severné flyšové pásmo, ktoré severne obručovite objíma Slovensko, za ním pásmo bradiel, ktoré je zväčša terciérnymi paňvami oddelené od vonkajšieho jadrového pásma, za ním nasledujú opätovne tercierné paňvy a za nimi dnukajšie jadrové pásmo, za týmto sa rozprestiera denudované pásmo kryštalických bridlíc, ktoré menovite západne je mladšími vyvreleninami pokryté, na to nasleduje pásmo vnútornej ohrady a za ním mohutný lomový slovenský sopečný veniec, tiahajúci sa od ústia Ipľa do Dunaja oblúkovite Dubovcom, Matrou, Bukovcom, Prašovsko-Tokajským či Slanským vyvrelým pohorím až za bystrinný Hornád.

Demänovská dolina je významnou dolinou Nízkych Tatier, ktoré dľa spomenutého Uhligovho geologicko-tektonického nárysu zadeľujeme do dnukajšieho jadrového pásma pohôr. Na tomto výšspomenutom základe spracúva veľmi poučne a priehľadne geológiu Slovenska.

Dr. Fr. Kaláček vyhotovuje svoju pekne vypracovanú, ku geologickým učebniciam pripojenú, geologickú mapu Slovenska a Podkarpatskej Rusi (vo všeobecnosti na základe viedenských geologov, medzi ktorými i náš slávny Diviš Štúr pracoval), Antonín Prchlík, viac už dľa vlastných skúsenostní píše v "Stručnom nástine geol. pomerov a nerastného bohatstva Slovenska a Podkarpatskej Rusi" náš významný geolog prof. Dr. Radim Kettner, tiež sa zmieňuje vo svojich zaujímavých a pekných "Predbežných štúdiach" o Demänovskej doline inž. Vladimír Holeček.

S vybudúnkom Nižných Tatier úzko súvisí i vybudúnok Demänovskej doliny. Homolovito-vrcholovité pásmo archaicko-paleozoické, do ktorého len ďumbierske kary rámcujú velehorský samopašný, divý ráz, ináč je miernejšieho pohľadu, ale alpského výzoru, ktorej sa úplne líši od severnejšieho rozsutého vápencovo-dolomilového, jaskynného, krasového, mesozoického pásma, za ktorým ešte nasleduje treľo- a štvrťohorná časť zálevnej doliny či pásmo paňvové.

Na antiklinálu ďumbierskej žuly, ktorá miestami obsahuje i vložky ruly, rozprestiera sa od Priečneho potoka na západ permový červený pieskovec, na ktorom leží permový kremenec, tento od Lúčanského potoka na východ i bezprostredne na ďumbierskej žule leží.

Tu končí 5-6 km. široké pásmo archaiko-paleozoické a nastupuje vápenité krasové mesozoikum. Toto sa započína spodným vápnitým bridličným triasom, ktorý je reprezentovaný werfenskou bridlicou, ktorá sa západne od Demänovky v okolí Repísk započína, na permový kremenec ukladá a v nadloží vrsty guttensteinského lastúrového vápenca pod Sinou (1563) obsahuje, ktorý už ale i východne v dislokovanej ale nepretrhnutej stuhe i na východ cez Stodôlky (1211 m.), Kostelce a Machnatú dolinu a od nej južne sa pokračuje.

Na tomto úzkom pruhovom strednom triasi leží širokopruhový horný trias, či keuper pozostávajúci z vápenca a vložiek dolomitu. Horný trias je pravá materná hornina jaskýň, v ktorej sa rozprestierajú na pravom brehu Demänovky ozrutné priepaste "Psích dier", "Jaskyňa pri Babe", "Jaskyňa v Okne" a stará "Ľadovo-kvapeľná jaskyňa" čnejúca sa nad turistickou útulňou pod bralnou Baštou (993 m.).

V nadloží horného triasu len na konci Iľanovskej doliny pozorujeme kosenské vrstvy z rhätu a krinoidové vápence i škvrnitý slieň z júry, na ktorú sa v Iľanovskej doline pre ňu tak charakterizujúci aptychský bridličnatý vápenec už z neokómu, tedy z kriedy, ukladal. Ináče nadložie horného triasu je severozápadne aptychský vápenec z neokómu, len na ľavej strane potoka nad Paučinou Lehotou, bezprostredne pod horou nachodíme pestrý slieň z keuperu či horného triasu. Má sa za to, že tento stopovitý, asi 300-400 m. široký pruh pestrého slieňu bol v spojení s pruhom pestrého slieňu Komorskej Hory (1408 m.) na konci Iľanovskej doliny. Poblíž Magury (1373 9 m.) a povyše Bašty (993 m,) severozápadne sa tiahajúca diaklasa predstavuje nám tektonický lom, pozdĺž ktorého sa Demänovsko-Hôrska (1301 m.) časť na juhovýchod presunula a vypnutými vrásami na sever prekotila.

So spomenutou diaklasou zväčša parallelne sa tiahajú i diaklasy podzemných starých i novoobjavených dutín i jaskýň ba viac-menej i nižší tok Demänovky sleduje spomenutú diaklasu, len vo vyšnom krasovom toku v okolí jaskyne Okna a Vyvierania odbočí dolina na juh, čo druhej južnej diaklase zodpovedá a tam práve, kde sa tieto diaklasy stretajú, či kde sa lámu, rozprestiera sa autorom roku 1923 koncom augusta miestami prekopaná a preskúmaná i rozmeraná, tiež obsiahla vyše 1000 m. dlhá, 150 m. nad potokom ležiaca, peknými jazierkami a kvapeľmi, ale i zvieracími kosťami ozdobená jaskyňa v Okne.

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924