Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Knihy

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (28. časť - Aptychský vápenec z neokómu)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané:
9.5.2011

Aptychský vápenec z neokómu

Aptychský vápenec už prichodí húfnejšie a vypĺňa nielen doliny, ale tvorí miestami i pohôrne menšie a nižšie hrebene, no miestami ustupuje tvrdšiemu hornotriasovému vápencu, dolomitu,'tiež aj chočovému dolomitu, ponechajúc im vyvýšenejšie miesta, uspokojí sa s nižšími hrebeňami, vrškami a dolinnými stráňami.

Aptychský vápenec je viac menej bridličnatého slohu, rozpadu tabuľkovitého, svetlo-šedej, miestami tmavšej bitumennej barvy, osnovy cestovitej, miestami slienitej a žltobodkovitej. Malé ako väčšia špendlíková hlávka v ňom obsažené jamky a vyplnené žltým železivým, hlinitým poťahom sú najvýznamnejším znakom k poznaniu a k ľahkému odhadnutiu tohoto v Liptove dosť rozsiahleho i mohutného útvaru.

Vypĺňa dolinu Iľanovskú až po Kúpeľ (1263 m.), kde jedným kriedlom zasahuje východne k Svätojánskej doline ku Stanišovej, druhým kriedlom ale prechádza z doliny na hrebeň Magury (1379 m.) a spúšťa sa vyklinovačne severozápadným smerom k Povoľného domkom. Tak tedy súčastňuje sa i na vvbudúnku demänovsko-hôrskeho, jaskyňami a podzemnými krásami preplneného pohoria, sosilňujúc svojou bridličnato-križovou rozštepnou a rozpadivou štruktúrou mohutný a impozantný demänovský kras.

Kým eocén, Hrádocký útvar, chočový dolomit prichodia južne ku stuhovite, zatiaľ aptychský na široko rozľahlý vápenec rozprestiera sa už pásmovite a tvorí široké miestami i užšie pásmo nižno-tatranského liptovského krasu. Ďalej nad Dúbravou a nad eocéuom pri Krížianke sa toto spomenuté pásmo započína a nepretržite sa v užšej, v širokej i zase v užšej stuhe až ku Revúcej tiahne, zahrnujúc vydmeliny a impozantné stráne Ľupčianskej Magury (1316 m.) a za stráne Ľupčiansko - dolinnej západnej Mikovej (918 m.) a úbočia od nej južne i západne ležiacich vyvýšenín.

Aptychský vápenec je i v Liptovských vápencových vrchoch hojne zastúpený. Vo vyšnej časti Lúčianskej doliny vyše krípeľov Lúček ho i pri ceste odhalene nachodíme. Erosívna Ráztočianka miestami tu veľmi málo štrku nanosila, takže po väčšom prívale odženie tenkú potočnú náplavu a pôvodné vrstvy apt. vápenca sa nám i v koryte bystrinného potôčka objavujú.

Vyššie na rozcestí za krížom pri senníkových lúkach pod Prašivou tečie malý potôčik zpod stráň kuželovitého Choča (1613 m.) a v ňom i okolo neho všade aptychský vápenec rozprestiera svoj žlto-bodkovitý útvar. Nachodia sa tu i skameneliny ač aj nie dobre udržané, tiež skalné vrty mušiel sú časté.

Odtiaľto sa tiaha južným a západným smerom obsahujúc a tvoriac nižšie grúne dominujúceho Choča. Vyplňuje nižšie sedlo medzi Veľkým a Predným Chočom (1203 m.) tiaha sa Bielobrežskou dolinkou za štátnu cestu ku Dúbraviciam pod Radičiny (1137 m.) a severozápadne ku prameništi Studničnej tečúcej cez Komjatnú.

Na ružomberskom mapovom liste bol viedeňskými geologmi zaznačený aptychský vápenec pod menom neokomového slieňu. Ďalší pruh tohoto bridličného vápenisto-slieňovitého žlto bodkovaného aptychského vápenca sa v okolí Hrbôltovej (479 m.) na oboch brehoch Váhu ďalej tiahne až po Šíp (1169 m.) ba i zaň ku rieke Orave. Nad Černovou (499 m.) a Gombášom (450 m.) tvorí predvrchy Fatier a tak severne ako i južne susedí s chočovým, pevnejším dolomitom a naň sa i ukladá.

No poneváč je i verným sprievodcom a obalečným útvarom Fatier, severo-východný, na pravom brehu Váhu sa rozprestierajúci ťah vrchov od Kráľovian, rieky Oravy a Párnice počnúc po priesmyk Brestová (730 rn.), po štátnu cestu, po Lykavku a Ružomberok nutno dľa uvedeného ku Fatrám spočitovať, ktoré sú západne od Fatričiek priepilom Oravy i lomom ohradené a južne priepilom plťonosného Váhu rozdvojené.

Aptychský vápenec tvorí tedy fatranský oblúk, ktorý sa od Revúcej a Vlkolinca (718 m.) ponad Černovú a Gombáš popri Kútnikovom Chopci (1066 m.) k Lubochnianke i od nej a za ňu ľavobrežne opustiac hranice Liptova cez Maguru (1061 m.) k turčianskemu Podhradiu a Štiavničke tiahne, odkiaľ ,južným smerom pásmovite cez vrch Lučenec (1042 m.) a Žiary (810 m.) i Lisec(1080 m.) obaľuje žulovité masívne Fatry.

Východne v Lipt. váp. vrchoch i v doline Kalamičianskej prichodí, 1051 m. vysokú Sielnickú Horu tvorí a pretiahnuc sa cez dolinu Sestrče v súsednej Svätanskej dolinke už mizne, oddajúc miesto mohutnejšie vyvinutému, pevnejšiemu chočovému dolomitu, ktorý sa až za hranicu Liptovských Hôľ tiahne. Len ešte v Babkách (1568 m.) v súsedstve chočového dolomitu v juhozápadne smerujúcej úzkej stuhe prichodí.

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924