Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (26. Karpatský chočový dolomit)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 30.4.2011

Karpatský chočový dolomit

Ešte zaujímavejšie sú tie útvary, ktoré Liptovskú starotertiernú paňvu ohraničujú. Karpatský chočový dolomit z neokomu (kriedy) prevažne z Liptovských vápenistých vrchoch vystupuje a severozápadné brehy Liptovskej paňvy tvorí. Tiaha sa od Sivého vrchu (1806 m.) až za kúželový, nápadne vyčnievajúci sokorec Choča (1613 m.), len v oblasti známych, liečivých kúpeľov Lúčok prichádzajú iné útvary a horniny na povrch, ktoré dodávajú patričnému okoliu nielen zaujímavého, ale i nanajvýš významného a poučného rázu.

Chočový dolomit tvorí západne od Sivého vrchu do Liptova strmo sa sťahujúci ťah Bielej Skaly, po ktorom vedie aj stoličná hranica, od kóty 1283 sa ku skalnatej, tiež od Liptova strmospúštivej Holici (1284 m.) tiahne, odtiaľto sa ďalej pokračuje cez Ostrý vrch (1125 m.), popod ktorý vedie na hutianske lúky cesta, s krasovanou Kvačianskou erosívnou, hlbokou a úzkou dolinou, cez lúkovité Prosečnô (1373 m.) a Lomnô (1278 m.) a pomedzi ne sa rozprestierajúcu, romanticky vymytú a ozdobenú Prosiecku dolinu, až za poludníkového smeru krasový hrebeň Heliáš (1189 m.), Páterový (1209 m.) sa tiahne, kde už neokomový aptychsky vápenec vystupuje.

Ďalej karpatský chočový dolomit tiež na severnej strane Liptovských Hôľ prichodí, pozorujeme ho severne v okolí Mihuliec (1203 m.), Furkašky (1490 m.), ale prichodí i na južnej strane hoc aj hrastovite a v stopách ako pod Smrekovcom (1287 m.), v Hore (898 m.), vyše Pribyliny na Surovej (1028 m.), na Suchom Hrádku (1203 m.), pri Konárskom majeri. V Ústredných Tatrách prichodí už tak na severnej (pod Filipskou hoľou 1494 rn.) ako na južnej strane (v Belanskej vyše, Važca Starý Háj a pri ňom Hrádok 1136 m.) len stopovite. Nie tak v Liptovských vápenistých Vrchoch kde ako spomenuto, súčastňuje sa na vybudunku hlavného, priečnymi dolinami presekaného prahu pohoria.

Menovite rnohutný, kuželovitý, isolovane stojaci a nad Oravskou i Liptovskou paňvou dominujúci Choč (1613 m.), od ktorého vrchu i útvar horniny obdržal svoje "chočové" pomenovanie, pozostáva so spomenutej horniny chočového dolomitu, ktorý je tu typicky vyvinutý. Podobne južnejšie ležiaci ťah Predného Choča (1203 m.), pod ktorým stoja zrumené múry hradu Lykavy, tiež z tohoto dolomitového útvaru pozostáva. Južne ležiaci Mních (1696 m.) dľa viedeňských geologov tiež do tohoto útvaru patrí, neskôr ate Dornyay dľa tam nájdených a určených zkamenelín ho do horného triasu zaraďuje.

V okolí severných Fatier prichodí v Čebrade (l060 m.), v Radičine (1137 m.) a v Kečke (1140 m.), pri Šôšove v Havrane (1035 m.) a v Ostrom (1069 m.), tiež severozápadne v murovom a bralnatom Šípe (1169 m.).

Od Váhu na juh tiahnu sa Južné Fatry, ktoré sa na dve časti delia, predelené súc Lubochnianskou dolinou, na čase západnú a na časť východnú. V časti západnej prichodí spomenutý útvar nad Rojkovom v Kope (1184 m.), vo východnej časti Južných Fatier nad Lubochňou v Kútnikovom Chopci (1066 m.) a Vysokorn vrchu (819 m.), juhovýchodne v Tlstej Hore (1211 m.) a na Veľkých Skalach (699 m.) a Hrdovej (1102 m.).

V oblasti východozápadne sa tiahajúcieh Nižných Tatier, ktoré dľa Čertovického priesmyku delíme na dve (Východnú a Západnú), podľa morfologie a složenia hlavného hrebeňa na tri časti, na časť Kraľohôľsku, časť Ďumbiersku a časť Prašivú, tiahajúcu sa po Šturecský, do Zvolena vedúci priesmyk, prichodí Chočový dolomit prevažne na južnom okraji Liptovskej paňvy, kde aj stuhovitú, miestami pretrhnutú a ponorenú užšiu-širšiu stuhu tvorí. Nad Kráľovou Lehotou pozorujeme ho v bralnatých Stráňach (900 m.), odtiaľto severozápadne tiaha sa ku Hybici pozdĺž župnej cesty Hradskou horou k naplavenisku rieky Belej, kde sa bralnato končí a vpadúva pod štrkovú alluviálnu náplavu, len na serodovanom 3-4 m. vysokom výbrežku nosí vyše 700 ročný starý hrádocký hrad "Nový hrad".

Nadložím dolomitu je tu num. eocénny pieskovec a konglomerát a podloží, zelený pieskovec zamieňajúci sa čiernou bridlou a guľovitého rozpadu čiernou slieňou.

Pod Velinkom (725 m.) je spomenutý dolomit poučne na viacerých miestach odhalený. Hneď pri župnej ceste vyše železničnej strážnice pár krokov za prícestnou krčmou je asi 20 m. vysoký a 15-20 m. široký odhal, niekdajší kameňolom, z ktorého ale občasne ešte i teraz berú skália na cestu.

Poťah týchto svetlošedých skál tvorí zvetralú kôru dolomitu či takzvaný "dolomitový prach", ktorý v niektorých domácnostiach na rajbania drevených nádob a náčinia upotrebujú. V ďalšom ťahu Velinku, južne pozorujeme umele pretvorený chopec "Vartu". Pod ňou je Podturňajovských zemänov v dolomite vytesaná krypta a pri nej na ľavo odval chočového dolomitu, tiež niekdajší kameňolom, ktorý i 2-3 m. vysokými 1/2-1 m. širokými dolomitovými stĺpami tiež aj metrovými jamami sa honosí, z ktorých vyberá okolitý ľud spomenutý na čistenia riadu potrebný piesok.

Pri krypte v pravo vedie cesta popri Jamničianke do Jamníka a odtiaľto po svahu a hore stráňou na historickú Švihrovú, kde sa s priečnou obecnou Pribylinu so Svätým Ondrejom spojujúcou cestou spája. Prítomne vedie župná cesta popri Váhu od Hrádku cez Mikuláš na Ružomberok.

No mohli by i podhôrnu župnú cestu utvoriť, ktorá by Hybbe, Kokavu, Pribylinu, Svätý Ondrej, Veternú Porubu, Smrečany, Bobrovec, Trnovec a Sielnicu spojovala a pri Svätej Mare, poťažne pri Vlaškách spojila sa s hlavnou župnou cestou. Menované obce sú beztak spojené s poľnými alebo obecnými cestami a silničné spojenie menovaných obcí malo by mnohú netušenú výhodu.

Podobne mohly by byť spojené Svätý Ján, Zavážna Poruba, Ploštín, Demänová, Bodice, Motkovisko, Dúbrava, Ľubeľa, Stredný Malatín, Liptovská Ľupča, Vyšný Sliač, Stredný Sliač, Štiavnica, Ludrová a Biely Potok, pri ktorom by už spomenutá cesta splynula so štátnou významnou zo Zvolena, Baňskej Bystrice a Šturec na Revúcu, Osadu, Biely Potok, Ružomberok, Dubovú, Jasenovú, Kubín vedúcou štátnou a tri župy spojujúcou cestou.

Dolomitový pruh sa ďalej i oproti Hrádku proti Hradskej hore a Velinku avobrežne v Zapači (891 m.) a cez Kameničnú (964 m.) tiahne. Pod kótou (807 m.) obsahuje pozoruhodný i s mikulášskeho Hája (Nicového) dobre viditeľný vyše 30 m. vysoký a 40 m. dlhý odhal, kde spojené, studené a hučivé vlny Belej s bystrotokým Váhom ku nemu sa predraly, aby občasne s vymytím jeho obsah a rozsah zväčšovaly.

V Zapači z dolomitu asi 2 m. nad Váhom vyteká silný jarok, ktorý opustiac svoju podzemnú púť, neustále hádže svoje bystré vody do blízko tečúceho šumivého Váhu. Zaujímavé a praktické by bolo smer tohoto jarku sledovať, čo by iste malo za následok objavenie posiaľ netušených podzemných dutín. Ďalej vystupuje dolomit v praobydleniskovom, kúželovitom, isolovane stojacom, peknom, štíhlom vrchu Hrádku (879 m.), cez ktorý sa od Svätého Jána ku Brostovému potoku ku Zavážnej Porube tiahne, kde západne prícestné, tiež markantné bielo-prachové odhaly tvorí, zpod ktorých pod cestou pri potôčku silné čisté šťavice bublinate vyvierajú.

Odtiaľto sa pásmo dolomitu tiahne na juhozápad, kde v hlavnom štíte Vápeničiek nad hrádockým (šípkovým) zeleno-pieskovcovým a tmavo-bridličným útvarom dominuje a severne od neho sa vypína, aby západne vo Vápennej dolinke klesal a pod náplavou Iľanovky zmiznul, ale za dolinou v strmých stráňach Rohačky vedúcich ku Rohatej Skale zase vedomite a bralnate vystúpil a na ďalšom západe pod vápenistým eocénom, hlinasto-pieskovcovitým oligocénom a diluviálnou pohôrnou svažnou drťou zmiznul, ustúpiac miesto tmavšiemu, žilkatému bitumennému hornotriasovému vápencu a dolomitu, tiež aj mladšiemu peniažkovému, miestami slepencovitému eocénnemu vápencu.

Odtiaľto západne ho len stopovite sledujeme a len v Štiavnickej doline vystupuje v širšom pásme a väčšom objeme, tu sa tiaha kótami 736 m. a 826 m. ku Lúdrovej a povyše nej ku Bielemu Potoku, ku Revúcej, kde sa ukončujií Nižné Tatry a vystupujú v podobe druhého "zrnového" pohoria masívne homolovité Fatry, ktoré západne, severne a južne tiež žulové, ale nižšie Fatričky obtáčajúcu Turčianskú panev obklopujú.

Kým Tatry sú viac smeru zeme šírkového, zatiaľ Fatry a Fatriesky ťahu poludníkového, len Severná Fatrička, ležiaca severno od Turč. Sv. Martina, ktortá je ale zväčša oblúkovitá, tvorí spojivo medzi oboma menovanými severojužnými a západovýchodnými ťahami.

Karpatský chočový dolomit je svetlošedý, miestami vápencový-žilnatý, miestami ale i kremenito-žilnatý, hrubo i tenko vrstevnatý, ba i celistvého výzoru, obsahuje i pecky čierneho kremeňa inde zas je zrnitý a prechádza do krystalického slohu.

Miestami kopú z neho dolomitový piesok a zvetráva na chrablavú svetlošedú dolomitovú múčku. Tvorí erosii vzdornejšie vydmelé chopce, odrypné i kamenolomove zaprašné stráne. Morfologicky vystupuje sokorečne, kúželovite. Leží na hrádockom útvare (šípkovská mrheľ, bridlice a zelený pieskovec) a v jeho nadloží sa nachodí zväčša slepencový a vápencový eocén.

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924