Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (4. časť - Minerálne vody a liečivé pramene Liptova)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 6.2.2011

Minerálne vody a liečivé pramene Liptova

Pozdĺž lomov Liptovskej paňvy vyvierajú minerálne studené i teplé pramene podľa toho, či z väčšej alebo menšej hĺbky prýštia.

Vyše Svätého Jána, ba aj v samej obci pri starom katolíckom kostole, pri ceste a krčme, asi v 100 m. dlhom a 40-50 m. širokom rozsahu prichodia biele rozpadivé, ploché vrstvy vápencového túfu. Tiež pri ceste, na hornom konci dediny, vidíme malý chopec hustejšieho a tuhšieho vápencového túfu, z ktorého tri teplé pramene prýštia.

Ich voda je chuti sírnatej a upotrebúva sa na kúpanie i na pitie, obsahujúc i uhličitú kyselinu. Sú to pramienky 22°R teplé a odborným vŕtaním daly by sa pospájať a v jeden väčší prameň sústrediť. Zaujímavé je, že tieto pramene úplne blízko potoka Štiavnice prýštia a blízko nich tiež pri ceste je aj iný prameň tiež uhličito-kyselinný, ale studený.

Teplý prameň ešte vyviera pri krčme a pri múrom ohradenom kostole, pri ktorom bol cmiter, a teraz v ňom prýšti najsilnejší a najteplejší liečivý prameň, ktorý zmumifikoval nielen cmiterné mŕtvoly, ale aj tie, ktoré boly pod oltárom v kostole, v krypte uložené. Cesta pri vyšných prameňoch je zabahnatená a zdá sa, že pozdĺž nej ešte i viac prameňov sa nachodí, ktoré sú ale zasypané. Hore vyššie na lúke je tiež uhličito-kyselinný ale studený prameň, ktorý síce z vápencového túfu prýšti, ale pri inom sa už i rašelinisko utvoruje, ktoré na ľavej strane potoka tvorí pokrov rozsiahlej podhôrnej túky.

Pri ceste na mnohých miestach pozorujeme, že mladšie vrstvy vápencového túfu sa nad starším rašeliniskom rozprestierajú. Svätojanská dolina i z glaciálneho stanoviska má mnoho spoločného s Demänovskou i Dúbravskou dolinou a užšou, ale tiež pozoruhodnou Mošnicou. O svätojanských prameňoch písal i náš zaslúžený geológ a bývalý riaditeľ viedeňského geologického ústavu Diviš Štúr (Verhandlungen d. k. k. geol. Reichsanstalt 1859, pag. 36.).

Západne v súsednej, podpoludničnej dolinke Brostovej, blízko rovnomenného potôčka, pod cestou vyše Zavážnej Poruby zpod prašného pri ceste odhaleného chočového dolomitu prýštia tiež bublinalé minerálky - šťavice, ktoré sú studené príjemnej chuti. Niže Zavážnej Poruby na diluviálnej terase Váhu, na ľavej strane, podobne vyše; obce, pod cmiterom, pri ceste na pravej strane pozorujeme vrstevnatý útvar vápencového túfu, ktorý tiež svoj pôvod ďakuje zaniklým, či miesto zamenivším prameňom.

Vyše Iľanova, na hornom konci obce pri mlyne, ta idúc na ľavej strane cesty nachodí sa podobne pitná a chutná studená šťavica. Je ohradená kamením a rúrkou vyteká zo zeme, dávajúc za 24 sekúnd 2 litre vody. Jej teplota 10. augusta 1922 v pekný letný deň obsahovala 7° R. Je to prameň dobrý, nakyslastý, ľudia z neho radi pijú. Udajne táto voda dobre troví a keď panoval v Iľanove tyfus, len odtiaľto sa pila voda. Prýšti z väčšej hĺbky, lebo v zime nezamrzne. ľud o tomto prameni hovorí, že v lete je studený a v zime teplý.

Vyše Liptovskej Ľupče na juhozápad od ev. kostola v 2 km. diaľke za kapličkou (623 m.) a poľnou cestou ako sa ide do Horného Sliača nachodia sa teplé pramene, prýštiace z neveľkého, na hrebeni dve krátrom podobné jamy obsahujúceho chopca. Okolo neho je pole a za ním južne kameňolom na vápencový túf, ktorý tamojší ľud láme na stavbu domov a odváža do Sliača a Ľupče. I v tomto kameňolome, ako i v ostatných vápencovo-túfových útvaroch Liptova, nachodia sa hojné odtisky listov, stromov prevažne javorovitých, brezovitých, bučinovitých, vrbovitych a ihličnatých, z ktorých sa menovite odtlačené "béky" zachovaly.

Spomenuté pramene menujú. sa "Čertovicou" a svoje "čertove" prejavy dokazujú pravdepodobue v zunení a pišfaní podzemných thermy sprevádzajúcich plynov a v exhalačných periodických výfukoch, ktoré nielen malé zvieratká (myši, vtáčiky) ale už i ľudí usmrtily.

Na severnej strane vápencovo-túfovitého chopca ešte roku 1910 prýštil silný sirnatý uhličito-kyselinný prameň, ktorého vodu spotrebovali ne pitie i kúpanie. Priamo pred vojnou bola na tomto mieste vyslavená mala kúpeľňa, ktorá cez vojnu spustla a ešte i dnes sa v smutnom a v zanečistenom stave nachodí. Neodborné zacementovanie prameňa malo za následok zoslabnutie množstva i jakosti vody. Na južnej strane chopca prýštia ešte i teraz podohne menšie teplé pramienky; blízko nich je do chopca utvorená uvalená diera, v ktorej niekedy počuť slabý piskot podzemných teplicu sprevádzajúcich plynov.

Na hrebeni neveľkého húfovitého asi 10-12 m. dlhého a 2-3 m. vysokého chopca sú dve kolmé diery. Jedna malá, západná, je 1 m. hĺbky a má asi na 50 cm. siahajúci vydmutý okraj. Táto diera je zdanlive slepá, druhá ale, východne ležiaca, je vyše 2 m. hĺbky a 1/2 m, šírky k spodku stále sa kúželovite zúžujúca. Na dne tejto lievikovitej diery nachodíme nahádzané kamene a pri nich i pod nimi zdochnuté myši i vtáčky. Vtáčky pri preletovaní ponad dieru boly usmrtené. Myši boly usmrtené pri obvode nálevkovitej diery, a omámené plynom spadly na dno jamy, práve tak ako vtáčky, ktoré práve pri exhalácii plynov blízko ponad dieru lietaly.

Na dne tej jamy sa nachodia pukliny a pred viacerými rokmi prýštil tu tiež prameň, ktorý ale odtekal bokom do vnútra, aby západnejšie slobodne vychrlil svoju uhličitú sírovú, plynami hnanú i zo značnej hĺbky prýštiacu 22° R. teplú vodu. O usmrcujúcej udalosti tohoto čertovičného nálevkovitého prameňa povráva sa medzi ľudom nasledovné: Mnoho ľudí chodievalo už od nepamäti sem po vodu. Braly ju z okraja chopca, ale vo vnútri bola silnejšia a tak i v nálevkovitej jame, kde premokala, bola lepšia než dolu pri bokoch chopca na jeho okraji. Dvaja chlapi, ktorí si tiež prišli nabrať a sa napili tejto vody, chceli si z tej tuhšej načrieť. I vošiel jeden do lievikovitej jamy pre vodu, ale viac ani nevyšiel, lebo práve vtedy výbušné plyny ho usmrtily. Jeho priateľ šiel mu na pomoc, ale i ten otrávený a zadusený plynom v jame zahynul. Akokoľvek sa majú veci, isté je, že chopec s času na čas periodicky exhaloval a exhaluje dusivé plyny, ktoré vo vnútri chopca občasne počuť i zunieť.

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924