Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Málinec
zdroj: www.malinec.sk
pridané: 2.11.2010

Po páde Veľkej Moravy, následkom prirodzeného prírastku obyvateľstva, dochádza k sťahovaniu obyvateľstva a to predovšetkým úvalmi riek. Takto prostredníctvom hradov a kláštorov sa postupovalo aj povodím Ipľa, kde sa v 12. storočí pri hraničných zásekoch usadili strážcovia hraníc starého Uhorska.

Prvý písomný doklad, ktorý sa bezprostredne dotýka nášho územia je listina z roku 1212, odvtedy bol Novohrad bezpečne osídlený až k samotným prameňom Ipľa, lebo vtedy sa tu dostala križiakom sv. hrobu akási neobývaná zem zvaná "Ledník", po maďarsky Hidegkút a slovensky Chladná studňa ako aj úval lesa pri prameňoch Ipľa. Zrejme nie je náhodou, že ešte i dnes v týchto priestoroch nájdeme osadu, ktorá sa volá Chladná Studňa.

Prvý známy rod, ktorý kontroloval územie najhornejšieho toku Ipľa boli Kačičkovci, hradní páni Fiľakova a hradu Hokóló. Neskoršie spomínané územie patrilo k Ozdínskemu panstvu. Z Ozdínskeho hradu niekoľko storočí pravú stranu horného Poiplia kontroloval rod Oturičovcov. V 15. storočí bol hrad a celé jeho panstvo v rukách bratríkov. V bojoch, ktoré ich pobyt na Slovensku sprevádzal, Ozdínske panstvo zaniklo a hrad bol zbúraný. Preto ďalšie osudy Málinca sú už spojené s hradnými pánmi Fiľakova, Šalgova a Divína. Prvý známy rod, ktorý sa v tejto súvislosti spomína, sú Raškjovci, do ktorého sa roku 1551 priženil František Bebek. V tom čase však celé horné Poiplie kontrolovali Turci, ktorí roku 1577 dobyli hrad Divín, pričom do jeho nahie zaradili aj Málinec. Drancovanie Málinca a jeho okolia trvalo až do roku 1685, keď boli Turci z tejto oblasti vytlačení.

V ďalšom období môžeme vlastnícke pomery Málinca cez Žičovcov, Sentiványovcov a Kuchynkovcov sledovať až do zrušenia poddanstva. Časť pozemkov si Divínske panstvo podržalo až do roku 1921.

Prvé málinské osady vznikali preľudnením obyvateľstva, ktoré si ďalšie priestory na svoju existenciu hľadali klčovaním lesov a zakladaním panských majerov. Takto napríklad vznikali osady Hrozinovo, Podtáňovo, Malejkovo, Šťavica, Uhlisko, Revúca i Starý Vršok. Rozhodujúci podiel na zakladaní súčasných sídiel okolia Málinca mali Slovania (predkovia Slovákov), čo potvrdzujú najmä dodnes zachované názvy riek, potokov, ako aj chotárne názvy. Podľa miestnej kroniky boli prví obyvatelia najpravdepodobnejšie husiti, ktorí bojovali na okolí Lučenca pod vodcovstvom Jiskrovým. Iná verzia hovorí, že ako prví došli drevorubači zo Srbska a Chorvátska.

Isté však je, že na osídľovaní Málinca mali svoj podiel aj nemeckí kolonisti - baníci zo Saska po tatárskom vpáde v roku 1241. Dokladom toho v Málinci je vrch Sasko a osada Zlatno. Sú situované na zlato-striebornej žile tiahnucej sa od starých baní v Striebornej (chotárna časť susednej obce Cinobaňa) až po vrch Sivec - ďalšie ložisko zlata v Lehote nad Rimavicou.

Začiatkom 18. storočia sa do Málinca začali ojedinele prisťahovávať aj maďarské rodiny. V 19. storočí prichádzajú sklári slovenskej národnosti. V menšom počte prichádzali aj obyvatelia iných národností zo sklárskych oblastí v Sliezsku a Čechách. Väčšinou boli nemeckej národnosti. Svedčia o tom aj rodové mená ako Švarc, Klefner, Preisler, Hofman... Za priemyslom postupne prichádzali Židia. V druhej polovici 18. storočia sú už v Málinci usadení aj Cigáni. Bývali v osadách Mysliny, Stupník a v priestore Jamy, kde je i dnes cigánska štvrť. V 18. a 19. storočí prichádzajú ďalšie a vôbec najsilnejšie prisťahovalecké vlny chudobného ľudu z Oravy, Kysúc, ale aj z oblasti Podpoľania. Klčujú lesy, zakladajú nové ľudnaté osady a lazy. Z toho vyplýva, že počet obyvateľov bol dosť pohyblivý a od prvopočiatku sa menil. Záviselo to od možnosti obživy v tejto oblasti, kde v 19. a 20. storočí bol hodne rozšírený drevársky, banícky a najmä sklársky priemysel. To malo potom značný vplyv na zamestnanosť obyvateľstva.

Málinec