Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Menej známe tajchy Hodrušskej doliny: Tajch v Hölle
zdroj: Ing. Karsten Ivan
pridané: 4.7.2009

Slovom tajch (z nemeckého Teich: vodná nádrž) sa na Slovensku označujú umelé vodné nádrže, postavené v uplynulých storočiach hlavne pre potrebu banských a hutných prevádzok ako zdroj energie na pohon technologických zariadení. Jazerom nazývame vodnú nádrž, ktorá vznikla pôsobením prírodných síl, rybníkom zase umelo vytvorenú vodnú nádrž primárne vytvorenú pre chov rýb. Kto teda nazýva naše tajchy rybníkmi alebo jazerami, ten sa vyjadruje nesprávne.

Voda bola a je po stáročia požehnaním a občas aj pohromou. Už po stáročia naši predkovia vodu rozlišujú na dobrú – tú ktorá slúži na pitie, zavlažovanie, na ochladenie ľudí aj strojov, ako pohonná energia, - a na druhej strane poznali vodu zlú, ktorá berie majetky, úrodu a niekedy aj životy. V našej oblasti voda zatápala aj bane a tak brala chlieb ľuďom pracujúcim v kedysi najrozšírenejšom zamestnaní.

Voda ako zdroj energie má oproti dnešným modernejším zdrojom energie ako je elektrina, (získaná z fosílnych palív , vody ,vetra alebo slnka) , jednu nespornú výhodu – na rozdiel od elektriny aj jej spomenutých zdrojov sa dá dlhodobo „skladovať“ v obrovských množstvách pri pomerne malých nákladoch, a neustále sa dažďami a snehom obnovuje. Stovky a stovky rokov bola voda jedinou lacnou energiou, ktorú okrem ľudskej a zvieracej sily bolo možné použiť na pohon strojov a všetkých možných zariadení. Voda nemôže ochorieť, unaviť sa, netreba ju kŕmiť ani ubytovať. O vodu sa stačí postarať v tom zmysle, aby bola nazhromaždená, aby bola privedená tam, kam potrebujeme dostať, a aby sa nedostala tam kde ju nechceme.

Keď sa spýtame chalupára, ktorý do Hodruše - Hámrov len občas dochádza , koľko že je v Hodruši – Hámroch tajchov, väčšinou sa dočkáme jasnej odpovede: „jeden – Hodrušský. !“ Ak má chalupu na Kopaniciach, pravdepodobne odpovie že dva: Kopanický a Hodrušský Keď sa však spýtame domáceho obyvateľa znalého svojho kraja, mal by odpovedať: „Štyri – Dolný a Horný Hodrušský, Kopanický a Praniarsky.“ Je to síce správna odpoveď, ale nie je to celá pravda.

V doline máme viac tajchov a tajšíkov, ako je prstov na oboch rukách, a práve o tých menej známych, v ktorých sa už málokto z čitateľov okúpal, by som chcel v nasledujúcich článkoch pohovoriť.

Tajch v Hölle – Peklisku

Začneme málo známym, ale veľmi starým tajchom v Hölle – Peklisku. Týmto názvom sa označuje najvyššia časť Hodrušskej doliny, miesta, kde sa dnes nachádza baňa Rozália, včítane Dolného a Horného Hodrušského tajchu. Dolina tu na svahoch hlavného hrebeňa Štiavnických vrchov – Tanádu , Červenej Studne a Kamenného Závozu vytvára akýsi kotol – prirodzenú zbernicu všetkých zrážok. Pravdepodobne už pred 16. storočím tu naši prapradedovia začali budovať systém menších vodných nádrží, ktoré pôvodne plnili funkciu dnešného Horného a Dolného Hodrušského tajchu, a po ich vybudovaní v 18. stor. zanikli.

Z čisto technického hľadiska môžeme rovnaký objem vody zhromaždiť buď vo viacerých menších tajchoch postavených v rade pod sebou, alebo vybudovaním jedného veľkého tajchu. Pôvodná a staršia je metóda budovania sústavy viacerých menších tajchov. Na vybudovanie hrádze menšieho tajchu je potrebné menej ľudí, menej peňazí aj kratší čas. Sústava reťaze menších tajchov poskytuje aj výhodu menšieho rizika havárie hrádze – ak sa pretrhne hrádza jedného tajšíku povedzme vplyvom silnej prietrže mračien, jeho vodu zachytia alebo aspoň spomalia hrádze tajšíkov nachádzajúce sa pod ním.

Koncepcia budovania veľkých tajchov s hrádzami dlhými aj niekoľko stoviek metrov a výškou desiatok metrov je relatívne nová – v našej oblasti sa používa len od druhej polovice 18. storočia

Samotný tajch označovaný v starých dokumentoch ako Tajch v Hölle je zvyšok vodnej nádrže, bývalá plocha ktorej je dnes označovaná ako Ciblíkovská lúka alebo Skautský tábor pri Bani Rozália.

Nachádza sa v nadmorskej výške 610 m n.m. cca 100 metrov západne od dnešného Horného Hodrušského tajchu, za poschodovou budovou patriacou dnes budovanému Skicentru.

Tajch mal sypanú hrádzu dlhú cca 120 metrov, jej dnešná výška na vzdušnom svahu dosahuje maximálne 7 metrov . Hrádza však mohla byť znížená, preto že pravdepodobne v neskorších dobách slúžila ako zdroj stavebného materiálu pri prestavbách a zvyšovaní hrádze Horného Hodrušského tajchu. Hrádza samotná je dnes porastená lesom, na dvoch miestach je prekopaná kvôli odvodneniu Ciblíkovskej lúky. Napriek vcelku úctyhodným parametrom hrádze – porovnateľným s nejedným doteraz funkčným tajchom v Štiavnických vrchoch – objem zadržiavanej vody nebol príliš veľký, môžeme ho odhadnúť na cca. 70 000 – 90 000 m3 . Pre porovnanie: Dolný Hodrušský tajch má objem cca 640 000 m3 . Tajch totiž neprehradil hlbšiu dolinu, a tak bol aj v dobe svojho vybudovania pomerne plytký, v najhlbšom mieste mohol mať maximálne 7 - 10 metrov .

V malej dolinke južne a trošku vyššie od tajchu v Hölle sa nachádza ešte jedna, tiež už úplne zanesená malá vodná nádržka s plochou cca 10 x 20 metrov.

Tajch v Hölle podľa dnešného stavu okolitého terénu nemal žiadny jarok ktorý by k nemu viedol vodu z potokov alebo vedľajších dolín. Nemožno však vylúčiť že v minulosti prívodný jarok neexistoval, mohol cca v dĺže 300 m privádzať vodu potoka tečúceho spod Kamenného závozu od juhovýchodu. Po vybudovaní a rozšírení Horného Hodrušského tajchu bol možno uvažovaný jarok (ako zbytočný) jednoducho zrušený – zasypaný.

Dno Tajchu v Hölle je v súčasnosti úplne zanesené naplaveninami z okolitých svahov ,prakticky až po úroveň dnešnej koruny hrádze, o problémoch so zanášaním tajchu sú správy už v 17. storočí. Kedy presne bol tento tajch vybudovaný, nie je známe. Pravdepodobne sa tak stalo koncom 15. alebo začiatkom 16. storočia.

Prvú písomnú zmienku o tejto vodnej nádrži poznáme z roku 1584 kde sa spomína v súvislosti s výpočtom banských diel Brennerskej spoločnosti. Opäť sa spomína r 1617 a 1619 ako jedna z dvojice nádrží v Höll, „starý tajch“ je vraj už zanesený bahnom, druhým z dvojice tajchov je pravdepodobne vtedajší predchodca dnešného Horného Hodrušského tajchu, Hrádza Horného tajchu bola totiž neskôr v priebehu storočí viackrát zväčšovaná, rozširovaná a zvyšovaná.

Dolina pod tajchami bola už v týchto časoch uvádzaná ako „Hodritscher Puchgrund“ teda Hodrušská stupná dolina. Stupy ako zariadenia na drvenie, mletie a ďalšie zušľachťovanie strieborných rúd boli rozťahanéné celým dnom Hodrušskej doliny až po Žarnovicu. Stupných budov boli v minulosti desiatky, nachádzali sa dokonca aj na mieste kde je dnes hrádza a dno Dolného Hodrušského tajchu.

Neskôr sa spomína už len Horný Hodrušský tajch, v súvislosti s jeho opravami zvyšovaním a zväčšovaním objemu – r. 1705, r.1736. Môžeme teda oprávnene predpokladať, že starý Tajch v Hölle sa v 17. storočí už prestal používať.

Náplavy bahna a piesku, ktoré zaniesli dno tajchu v Hölle, vytvorili rovinu, ktorá sa v priebehu storočí stala močaristou lúkou. Lúku neskôr odkúpila rodina Ciblíkovcov, ktorá ju obhospodarovala až do 30. rokov 20. storočia, kedy bola na ľavej strane návodného svahu bývalej hrádze vybudovaná chata Skautov ako jej stála základňa. Chata mala kamenné základy , jej obytná časť bola drevená. Na priľahlej lúke každoročne v lete táborili skauti, na rekreáciu využívali blízky vtedy napustený Horný Hodrušský tajch, ktorý podľa mnohých svedectiev pamätníkov patril k najkrajším v celých Štiavnických vrchoch. Žiaľ, chata po roku 1945 vyhorela, hovorilo sa, že ju podpálili miestni aktivisti Komunistickej strany, ktorým bol skauting tŕňom v oku. Dnes sú znateľné len jej základy, opäť vykopané v predchádzajúcich rokoch . Skautská tradícia letných táborov na Ciblíkovskej lúke bola obnovená až po roku 1990 , po roku 2000 je však skautský tábor opäť, žiaľ, opustený, a jeho ďalší osud je zatiaľ nejasný.

V ďalšom pokračovaní sa pozrieme na Býčí tajch nad Pivovarskou dolinou.

Zväčšiť obrázok