Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Demänová - úryvok z knihy Malebná cesta dolu Váhom (1. časť)
zdroj: Malebná cesta dolu Váhom, Alojz Mednyanský, preklad vydania z r. 1843
pridané: 14.9.2007

... Okoličné, kolíska veľmi starého rodu Okolicsányich. Je tam poštová stanica a františkánsky kláštor, ktorý zblízka — ako nejeden velikán sveta — vonkoncom nespĺňa, čo sľuboval z diaľky v klamlivom zoskupení. Okázalejšie architektúrou, rozmermi, čulým ruchom, najmä stoličnými zhromaždeniami v tunajšej vkusnej a pohodlnej budove, je mestečko Svätý Mikuláš, kde by sa však nebolo hodno pristaviť, keby hneď oproti nemu nebola dedina Demänová, ktorej pozoruhodné jaskyne nesmieme obísť.

Za dobrú polhodinu dostaneme sa k prvým domom dediny, odkiaľ sa povezieme s najatým, tu už potrebným sprievodcom ešte vyše hodiny dolinou, kým sa po odbočení doľava dostaneme nesmierne masy brál, ktoré prikrývajú niekoľko jaskýň (kto si chce usporiť čas, najme si radšej na dedine rebrinovec, než by dal z plte skladať svoj rozobratý ľahký koč). Aby sme sa dostali do najznámejšej z nich, zvanej „Čierna“, musíme vystúpiť na veľmi strmý a skálím pokrytý vrch, uprostred ktorého úzky a nízky vchod by sa veru vôbec nezdal hoden povšimnutia, keby nám sprievodca netvrdil, že sme už na mieste. Ďalej sa ide zrazu veľmi strmým chodníkom do tmavej hĺbky, po úšustovom skálí, aké sa nám aj vonku na úbočí drobilo pri každom kroku a neraz nás privádzalo do nebezpečenstva, že sa pošmykneme.

Pohľad na Nízke Tatry od Liptovského Hrádku

Tmavá priepasť akoby sa ponárala do samého stredu zeme, neistota krokov po pohyblivom skálí, hrozná ozvena padajúcich kameňov temne duniacich v priepasti; napokon v určitej vzdialenosti sa pohybujúce svetlá, ktorých nosičov pohlcuje tma, všetko toto pôsobí tajomne a príšerné na fantáziu a pred ňou sa v hroznej pravdivosti vynárajú všetky obrazy pohanského i kresťanského podsvetia, čo sme si zachovali z mladosti. Keď konečne sprievodca zvolá, že už došiel na rovnú pôdu a chodenie ďalej nebude už také obťažné a povážlivé, znie to ako naozajstný výkrik radostí. Lúče zdvihnutých fakieľ nedopadajú až po klenbu obrovského jaskynného priestranstva, kde sa začína ríša večnej noci a kde v smrteľnom zápase svetla a tmy sa usídlili obojživelné prechodné formy dvoch živočíšnych tried.

Odtiaľ sa pokračuje nahor, nadol, do užších i priestrannejších siení, raz po rebríku, potom po mokrých strmých vyvýšeninách medzi stĺpmi, kužeľmi, pyramídami, skamenenými vodopádmi a čudesnými postavami zvierat i ľudí, ktoré nepovymýšľa ani najdobrodružnejšia obrazotvornosť a ktoré tu vytvorila nevyčerpateľná príroda zo stalaktitov a stalagnitov. Nesčíselné otvory prezrádzajú bočné jaskyne, z ktorých je len veľmi málo preskúmaných. Jedna, neúrekom veľká, zaslúži si celkom mimoriadnu pozornosť a už len kvôli nej sa oddá zostúpiť do tejto hlbiny.

Uprostred tejto tmavej klenby dvíha sa totiž vyše dve siahy vysoká bielučičká pyramída z priehradného ľadu, v ktorej sa odzrkadľujú lúče svetiel v ligotavej farebnej nádhere nesmierneho množstva briliantov. Spodná časť tohto čudesného ľadového balvanu duní duto a temno pod krokmi sprievodcu, a nasledovať ho neradno, lebo hladká plocha strmo spadá do priepasti, ktorú sotvakedy preskúma ľudská bytosť. 2 tejto nevyčerpateľnej zásobárne ľadu, v ktorej sa akékoľvek odvezené množstvo v krátkom čase opäť vytvorí, nosia si do Svätého Mikuláša pri slávnostných príležitostiach, čo svedčí o našom nepostrádateľnom lakotníctve, aké naši predkovia nepoznali.

Je pravda, že z klenby kvapká voda, lenže tá kvapká v celej jaskyni, no lad sa tvorí iba v tejto, všade inde sa tvoria stalaktity. Toto teda nie je dostatočné vysvetlenie tohto zvláštneho javu, ako sa stručne podáva v Sartoriových „Divoch prírody“. rakúskeho cisárstva“. Len ťažko sa lúčime s krásou krištáľovej jaskyne, asi hodinu ešte chodíme po tejto podzemnej mi, kým nám ďalšie putovanie nezahatá bahno z vápenného mlieka. Márne by sa človek namáhal podrobným opisom podať čo len slabý obraz toho, čo tu videl. Nikdy si to nevie predstaviť človek, ktorý si podobný obraz neuchováva v spomienkach, lebo takto rozprávač síce hromadí slová, ale predstavu vzbudiť nevie.

Spiatočnú cestu vykonáme rýchlejšie, na nej pútnikovi už zďaleka prívetivo a mnohosľubne kýva k nebeskému svetlu malá, no stále sa zväčšujúca hviezda. A tá hviezda neklame — ako nebeské sily nikdy nesklamú, ak im samo-ľúby človek nepodkladá svoje výroky — a vedie k prazdroju všetkého svetla, v ktorom tvoriť je určené len pánovi stvorenstva. Človeka premkne lahodný a svieži pocit, keď už kráča po zemi a obklopujú ho známe a blízke veci, kým nádhera chmúrnej ríše večnej noci vzbudzuje len úžas a obdiv. V tom veľkom a pustom, nemom a studenom svete sa človek nikdy nezbaví strachu, je tu iba cudzincom, niet tam tvora, ktorého srdce by mu bilo v ústrety.

Mlčky, triediac si nečakané a nezvyčajné dojmy, zostupuje spoločnosť úbočím k povozom, čo ju rýchle dopravia až na breh netrpezlivého Váhu, po ktorom sa plť čoskoro rýchle nesie ďalej. Sprava i zľava ešte vždy sprevádzajú plavcov v pozadí nebotyčné vysokohorské končiare a vysielajú skoro až po rieku prívetivé vŕšky živiace čriedy oviec, z mlieka ktorých vyrábajú sa znamenité výrobky.

1. časť   2. časť