Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

História baníctva na Slovensku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Problémy spojené s kvalitou ostatných slovenských rúd
zdroj:
Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané:
9.1.2007

Ťažba pyritu

Pyrit sa k nám dovážal zo zahraničia; dovážané kýzy obsahovali 43 až 49 % síry. Síra bola najdôležitejšou zložkou železného kýzu, pretože sa z neho získavala prvá. Len potom sa mohli výpalky odpredávať vysokým peciam, kde sa primiešavali k ostatným železným rudám a vsádzaným surovinám.

Veľké ložisko železného kýzu na Slovensku sa rozprestieralo — ako už vieme — v Malých Karpatoch medzi Pernekom a Pezinkom. Základným nedostatkom perneckých pyritov bol nižší obsah síry, ktorej v surovom stave obsahovali len 24 - 28 %. Ich prednosťou však bolo, že v nich bolo málo škodlivých prímeskov, takže sa vypaľovali ľahšie ako najlepšie európske kýzy španielske. Veľké ložisko bolo blízko pod zemských povrchom;

za normálnych hospodárskych pomerov sa tunajšie pyrity mohli dobývať veľmi lacno a mohli zniesť zaťaženie drahou dopravou. Majiteľka perneckého závodu začala v roku 1919 rekonštruovať staršiu úpravňu na antimónové rudy; po čiastočnom ukončení prestavby produkovala úpravňa koncentrovaný pyrit s obsahom 38—42 %. Pri pokusoch sa však dosiahlo aj 46 % síry a bolo možné, pravda, za cenu väčších investícií a zvýšených nákladov, dosiahnuť takýto obsah natrvalo.

Vojenská správa, ktorá za vojny pernecký závod prevzala, počínala si tu tak ako v iných banských závodoch: baňu dokonale vyrabovala, maximálne zanedbala úpravu strojových zariadení, budov a baní a zanechala celý závod vo veľmi zúboženom stave. Sťažené odbytové podmienky a dokonalá konkurencia španielskych a talianskych kýzov nedovolili dolovanie obnoviť.

Smolnícky kýz obsahoval do roku 1951 priemerne 39,5 % síry a asi 0,6 % medi. Obsahom síry sa smolnícky pyrit pohyboval na hranici rentability ťažby; celulózky žiadali kýz s obsahom minimálne 40 % síry a bez arzénu. V smolníckom pyrite bolo však až 0,8 % arzénu. Kýz s arzénovým prímeskom sa mohol v najlepšom prípade upotrebiť na výrobu umelých hnojív, ale musel mať zasa vyšší obsah síry.

Smolnícky kýz sa dobýval vo dvoch kýzových šošovkách, ktoré sa rýchlo vyčerpávali, exploatovali sa už zvyšné piliere a začalo sa hovoriť o nutnosti baňu zastaviť. Z dobývanej rúbaniny sa dalo získať len 20 % rudy. Predsa sa však závodu po- . darilo zvýšiť obsah síry v kýze tým, že začal dobývať na nových miestach, takže od roku 1932 sa obsah síry pohyboval v priemere okolo 42 %.

Rozvrátený stredoeurópsky trh vyvolal po vojne všade nedostatok kýzov. Pozornosť československých veľkokonzumentov sa obrátila na domáce zdroje pyritov. Smolnícky závod sa usiloval získať podporu vládnych miest pre umožnenie domácej konkurencie; preto nechal v pribramskom závode preskúšať chemické zloženie svojho pyritu. Skôr, než sa mu podarilo nadviazať nové užitočné spojenia, medzinárodné trhové pomery sa stabilizovali, záujem o slovenský pyrit poklesol a obrátil sa opäť do zahraničia.

V roku 1932 žiadal smolnícky podnik s podporou Banskej revírnej rady pre Slovensko a obchodnej komory v Košiciach od vlády, aby sa obmedzil dovoz cudzích kýzov, čím by sa podporila československá produkcia. Okrem slovenských obchodných komôr sa však ani jedna podnikateľská organizácia a ani jeden podnik (okrem celulózok v Gemerskej Hôrke a Ružomberku), za túto požiadavku nepostavila. Hlavným argumentom proti požiadavke za uprednostnenie odberu smolníckeho kýzubola, a to najmä u tradičných odberateľov zahraničných kýzov, jeho nízka kvalita. Tvrdili, že slovenský pyrit nielenže má menší obsah potrebnej síry, ale že je nekvalitný celým svojím chemickým zložením. Dokazovali, že majú svoje pražiace zariadenia konštruované na zahraničné kýzy, bohaté na síru a že vzhľadom na zvýšenie nákladov nemôžu terajšie svoje zariadenia prestavať. Niektoré české celulózky poukazovali na to, že čiastočným používaním chudobnejšieho smolníckeho kýzu by sa vyrábal nerovnomerný lúh, následkom čoho by sa mohla kaziť celulóza.

Chemické továrne, vyrábajúce kyselinu sírovú, dôvodili tým, že pri odbere slovenského pyritu by museli primerane zvýšiť ceny umelých hnojív a modrej skalice. Kýzy zo Smolníka sa vypaľovali ťažšie ako zahraničné, čím sa znižoval úžitkový obsah síry, vypaľovanie sa predražovalo a kýzové výpalky nenachádzali odbyt v železiarskom priemysle pre vysoký obsah síry. Odberatelia kýzov na čele s chemickým priemyslom v severných Čechách žiadali, aby smolnícky podnik najprv zdokonalil svoju výrobu a technické zariadenia na prípravu predajného pyritu tak, aby sa znížila jeho cena a obsah síry neklesol pod 43 %.178 Na celú vec sa však dalo pozerať aj z druhej stránky: smolnícky podnik, kapitálove zoslabený, mohol získať potrebné finančné prostriedky na vybudovanie príslušného zariadenia len niekoľkoročným dobrým odbytom, ktorý by umožnilo len požadované ochranárske opatrenie štátu. Podniku zostali potom už len nádeje vkladané do kutacích prác, ktoré sa od roku 1935 vykonávali na rôznych miestach.

Ťažisko problematiky dobývania slovenského pyritu spočívalo v rokoch 1918—1938 väčšinou v oblasti nedostatočného záujmu zainteresovaných kapitalistických veľkopodnikov, z ktorých na prvom mieste stáli chemické továrne v severných Čechách. Avšak raz v diskusii upozorňoval profesor Jan Koran, že sa treba zamyslieť aj nad tým, či bolo hospodársky vôbec únosné dobývať železný kýz nižšej akosti hlbinne, keď aj za veľkého nedostatku tohto nerastu po druhej svetovej vojne sme sa radšej priklonili k ťažbe ešte chudobnejších pyritov, ale lomovým spôsobom. Ťažba v lomoch bola rentabilnejšia než namáhavá ťažba  o niečo bohatších kýzov v podpovrchových baniach. Tým by, pravdaže, problematika ťažby nadobudla iné kontúry a je1 ťažisko by sa presunulo predsa len viac do oblasti bansko - technických podmienok.

Ťažba ortuti

Chudobná bola aj československá ortuťová ruda. Krátko po r. 1918—1919 sa ortuťová ruda dobývala pri Gelnici, avšak bez úspechu. Ruda bola veľmi nekvalitná. V roku 1921 sa tu pokusne uviedla do chodu huta na ortuť, pričom sa ukázalo, že tamojšia ruda sa bude musieť najprv upravovať. 80 % rudy obsahovalo totiž značné množstvo ílu, ruda bola mokrá a pri zhutňovaní upchávala štrbiny medzi strechovitými kanálmi sypacej pece. Bolo treba vystavať sušiace pece, ale na to nebolo dostatok záujmu a kapitálu.

Dobývateľné cinabaritové ložisko neďaleko Merníka pri Vranove n. T. malo rudy, ktorých kvalita značne kolísala. Väčšina kovového obsahu sa naviac nedokonalým zhutňovaním strácala. V roku 1923 spracovala huta 201 ton rudy, z ktorej získala len 440 kg kovovej ortuti, teda len 0,21 %. V rokoch 1925—1930 kovnatosť merníckej rumelky takmer neprestajne klesala.

V rokoch 1931 a 1932 sa zdalo, že pre mernícky závod svi-tajú lepšie časy. Narazilo sa na bohatšiu rumelkovú žilu (až 2 % ortuti). Vtedy sa prebudovalo úpravárenské zariadenie (strojové triedenie a drvenie), zlepšila sa hutná prevádzka. Od  roku 1934 pracovala šachtová pec už nepretržite, v roku 1935 sa postavila nová rotačná pec. Miesto hutného poloproduktu, technickej ortuti, sa vyrábala čistá ortuť.

Boli to však klamné nádeje; ložisko sa rýchlo vyčerpávalo a dôsledkom toho bolo ďalšie prenikavé klesanie ortuťového obsahu. V roku 1935 sa mohlo rátať; už len s 0,3 % ortuti v rude a pokles stále pokračoval. Známe časti merníckeho cinabaritového ložiska podľa nových prieskumov nesľubovali dlhšie dobývanie, no aj tak sa vyčerpali skôr, než sa predpokladalo. Úpadok merníckych baní urýchlilo rabovanie bohatších partií najmä od roku 1930; vtedy správa závodu využila pokles a neskoršie aj zastavenie ťažby a dobývanie ortuti z koterbašských rúd. Úpadok sa nezastavil ani po vybudovaní nových úpravárenských a hutných zariadení.

Ostatné kutacie práce na ortuťonosnú rudu na Slovensku (napríklad v Nižnej Slanej na bani Trojica) boli bezvýsledné.

Ťažba mangánovej rudy

Problém akosti a banskotechnických podmienok ťažby mangánovej rudy sa čiastočne podobá problematika dobývania železnej rude. Slovenská mangánová ruda, hoci bola bohatšia než česká, obsahovala len okolo 18 % mangánu. 1 ona sa teda zaraďovala medzi rudy chudobnejšie. Sovietske mangánové rudy napríklad obsahovali 41—48 % mangánu, severoamerické viac ako 35 %, indické 47—52 % mangánu atď. I nemecké železné rudy (prehliadneme pritom neveľkú rakúsku ťažbu rudy, ktorej mangánový obsah sa približoval 100 %) popri obsahu železa mali 12—30 % mangánu.

Slovenská ruda bola zato bohatšia na vápenec a aj dobývacie pomery tu boli priaznivé, a tak sa jej dolovanie vyplácalo. Napriek nerovnomernej ťažbe bola kovnatosť dobývanej rudy pomerne stabilná. Od roku 1927, kedy obsah mangánu v rude činil v priemere 17,66 %. rástol až do roku 1932, kedy dosiahol 18,85 %. Vtedy sa totiž prerušil normálny rozvoj ťažby a roky 1933 a 1934 sa vyznačovali väčším kolísaním kovnatosti za rapídneho úpadku produkcie.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec