Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Coburgove závody
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 3.3.2005

Filipa Coburga banské a hutné závody, účast. spol. (Coburg Fulup herczegfelé bánya- és kohómuvek részvénytársaság, Herzoglich Philipp Coburgsche Berg- und Huttenwerke A. G.) založila v januári 1913 finančná skupina za účasti Vlasteneckej banky v Budapeští s účastinným kapitálom 6,500.000 korún.

Základným závodom bola železiareň v Pohorelej. Potom začala spoločnosť stavať oceliareň a valcovňu v Trnave, a preto zvýšila účastinný kapitál na 10,5 milióna korún. V roku 1916 získala všetky kuxy Heinzelmannovho železiarenského ťažiarstva (Heinzelmanschen Eisenwerks-Gewerkschaft) v Chyžnej Vode. Trnavská oceliareň a valcovňa začala vyrábať v decembri 1917. Už predtým pristúpila k podnikaniu aj Dolnorakúska eskomptná spoločnosť (Niederosterreichische Eskompte-Gesellschaft), čím sa účastinný kapitál zvýšil na 11,500.000 korún. V tom istom roku fuzionovali Coburgove závody s budapeštianskou továrňou na skrutky.

V roku 1921 zvýšila spoločnosť Coburgových závodov svoj akciový kapitál na 52 miliónov Kč. Na tomto zvýšení participovala rakúska spoločnosť Brevillier a spol. (Schrauben- und Schmiedefabriks-Actiengesellschaft Brevillier & Co. und A. Urban und Sôhne) vo Viedni, ktorá uplatňovala záujmy britskej Guest Keen Nettlefool.ds v Birminghame a francúzskej Japipy fréres v Paríži. Avšak ani s touto pomocou nepodarilo sa spoločnosti zlepšiť rýchlo sa zhoršujúce položenie. V československom železiarskom karteli získala v roku 1922 len malú výrobnú kvótu a predsa ani tú nemohla plne využiť. To už moravskosliezske železiarne, ktoré postupne opanovávali slovenský železiarsky trh, začali rozsiahle akcie na ochromenie výrobnej a odbytovej činnosti spoločnosti. K nátlaku sa pridala i československá vláda, ktorá stále odďaľovala povolenie a schválenie nostrifikácie Coburgových závodov.

Spoločnosť preto usilovne hľadala domácich podnikateľov, ktorí by sa chceli jej podnikania zúčastniť a privoliť k čiastočnej sanácii podniku. Vyjednávala s finančnou skupinou okolo Legiobanky a Komerčnej banky (československou filiálkou Mercur bank vo Viedni), s Petschkovým bankovým domom, ale ich podmienky boli tvrdé a spoločnosť ich odmietala prijať. Nakoniec, keď finančné položenie spoločnosti hrozilo úpadkom, československá vláda súhlasila s nostrifikáciou. Kládla si však podmienku, že spoločnosť Coburgových závodov sa prispôsobí kurzu československej meny a zníži svoj účastinný kapitál o 80 %. Zhoršujúce sa odbytové pomery a obrovské dlžoby prinútili Coburgove závody prijať túto v slovenskom ťažkom priemysle ojedinelú podmienku; valné zhromaždenie dňa 30. júna 1923 schválilo návrh riaditeľstva na zníženie účastinného kapitálu na 10,400.000 korún. Spoločnosť potom preložila svoje sídlo z Budapešti do Trnavy.

V dôsledku určitých vnútorných transakcií medzi touto francúzskou spoločnosťou a Banskou a hutnou spoločnosťou prešla koncom roku 1929 majorita účastín na Banskú a hutnú spoločnosť. Firma opäť zmenila svoj názov na Učast. spoločnosť, predtým Coburgove banské a hutné závody. Banská a hutná spoločnosť pokračovala v prestavbe a zhospodárňovaní prevádzky závodov a prispôsobovala tak slovenský železiarsky priemysel svojim potrebám. Podľa nového výrobného programu zanechala pokusy o obnovu hutnej prevádzky a prešla k spracúvaniu kovov. Rozsah i druh výroby sa prispôsobil potrebám Banskej a hutnej spoločnosti (produkoval sa drôt, drôtené výrobky, klince, plechový tovar, pece, šporáky a pod.).

K podniku Coburgových závodov patrila oceliareň a valcovňa v Trnave (dobudované v roku 1917), ktoré zamestnávali 200 až 300 robotníkov. K nim prislúcha aj továreň na klince, ktorá v roku 1925 rozšírila svoju prevádzku i na výrobu drôtených pletív a tkanín; tento závod v Trnave zamestnával až 700 robotníkov. Neskoršie oceliareň a valcovňu prestavali na zlieváreň, a takto zreorganizovaný závod postupne prechádzal na výrobu sít, zinkového riadu a plechového tovaru. Podnik si zachoval valcovňu plechov v Pohorelskej Maši a Hámri, kde pracovalo asi 350 robotníkov. Táto valcovňa zásobovala potom trnavský závod (kde valcovňa prestala pracovať v roku 1930). Spočiatku podnik vlastnil i vysoké pece v Stratenej (tri) a Chyžnej Vode (dve). Huta v Chyžnej Vode bola spojená so zlievárňou. Obsah chyžnovodských pecí bol asi po 25 m3, ich denná kapacita dosahovala až 11 ton surového železa. Vysoké pece v Stratenej vyrábali denne až 20 ton surového železa. Hutné závody vyrábali zväčša pre svoje vlastné prevádzky. Obe huty mali zastaralé a dlho neobnovované zariadenie; pod súčasným vplyvom prudkých majetkových zmien postupne zanikali.

Vo februári 1926 vyhasli vysoké pece v Stratenej a závod bol definitívne zastavený. Hutné zariadenie sa demontovalo a rozpredalo do starého železa. Hutu i zlieváreň v Chyžnej Vode predali Coburgove závody koncom roku 1929 novo sa utvárajúcej spoločnosti CUPROFERRUM.

Železnú rudu odoberali vysoké pece spoločnosti z vlastných rudných baní v Dobšinej, Mlynkách (osada v katastri Spišskej Novej Vsi, tiež Havrania Dolina) a na Železníku (s pričlenenými jamami v Nandráži a Licinciach). Bane na Železníku podliehali správe hutného závodu v Chyžnej Vode a spolu s ním ich kúpila v roku 1929 spoločnosť CUPROFFERRUM.

Rozvoj podniku nastal až po roku 1929. V roku 1917 fuzionovali síce Coburgove závody s Prvou uhorskou továrňou na skrutky, úč. spol. v Budapešti (Elso magyar csavargyár-részvénytársaság), avšak skoro po prevrate a najmä po odstúpení Urbanovcov z účasti na podniku sa museli tejto továrne vzdať v ich prospech. Až začiatkom hospodárskej krízy sa závody postupne stabilizovali a začali rozširovať svoj vplyv. V roku 1929 so Živnostenskou bankou a Továrňou na železo a drôt v Bratislave založili Coburgove závody Oceľový dom, úč. spoločnosť v Bratislave, kde sa po čase spolu s Banskou a hutnou spoločnosťou zmocnili všetkých účastín. Vtedy Coburgove závody kúpili na dražbe i košickú strojáreň Fleischer a spol., ktorá likvidovala. Koncom roku 1936 prenajala spoločnosť Oceľovému domu továreň v Pohorelskej Maši, kde sa potom vyrábali plynové masky a niektorý kovový tovar.

V roku 1936 sa spoločnosť Coburgových závodov zúčastnila ako člen osobitného konzorcia na prevzatí účastín Železiarskeho priemyslu úč. spol. v Českej Vsi pri Frývaldove. Nasledujúceho roku však svoj balík účastín týchto železiarní predala Banskej a hutnej spoločnosti. V tom istom roku kúpila spoločnosť všetky účastiny Drevárskeho a banského priemyslu, úč. spol. v Markušovciach a v roku 1937 tento prevod ukončila.

Opis závodov:

Obidva železorudné závody, ktoré si spoločnosť Coburgových závodov ponechala (bane v Dobšinej a Mlynkách-Havranej Doline) ležali na dvoch spoločných žilách - Filip a Zuzana. Zuzana mala kvalitnejšiu rudu a bola menej vyrúbaná. V Mlynkách rudu v bani prepravovala dieselová lokomotíva (7 konských síl), ináč sa všade dopravovalo ručne. Pražiarne boli pri obidvoch závodoch, pražiace zariadenie v Mlynkách bolo výkonnejšie. So železničnou stanicou v Dobšinej spojovala bane lanová dráha 7,5 km dlhá. Z Mlyniek sa neskoršie vystavala lanová dráha k železnici Červená Skala—Margecany.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec