Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Vítkovické banské a hutné ťažiarstvo
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 25.2.2005

Vítkovické železiarne patrili medzi najväčšie podniky svojho druhu v Európe. Hoci železiarne vznikli vo Vítkoviciach už koncom dvadsiatych rokov minulého storočia, vlastné ťažiarstvo bolo založené v roku 1873 kapitálom bankovných domov Rothschildovcov a Guttmannovcov, ktoré vlastnili všetkých 100 kuxov podniku (1285 miliónov Kč). Od roku 1952 vystupovala ako majiteľka kuxov Aliance Assurance Co. Ltd. v Londýne.

Vítkovické železiarne získali postupom času niekoľko menších železiarní a závodov vo svojom okolí a vyrástli na mohutný železiarenský výrobný komplex so siedmimi vysokými pecami s kapacitou okolo 700.000 ton surového železa ročne. Surové železo sa spracúvalo v priľahlých ocelíarňach s valcovňami. K tomuto jadru podniku patrili ešte: závod na oceľoliatinu, špeciálne výrobne nábojov, pancierových platní, súčiastok pre lode a podobne, strojárne, mostáreň, kotláreň, šamotáreň, plynáreň, koksárne, mediareň a ďalšie, ako aj desať kamenouhoľných baní. V týchto závodoch zamestnávalo Vítkovické ťažiarstvo viac ako 16.000 robotníkov.

Mohutnému výrobnému komplexu chýbala však vlastná rudná základňa; i najbližšie rudné bane boli príliš vzdialené. Pravidelné dodávky železných rúd si ťažiarstvo zabezpečovalo zakupovaním rudných baní. Železorudnú baňu v Rudabányi (v Maďarsku) kúpili Vítkovické železiarne v roku 1880 a mali ju v spoločnom vlastníctve až do dvadsiatych rokov: v tejto bani sa mohlo ročne dobývať až 400.000 ton železnej rudy. V roku 1882 zakúpilo ťažiarstvo bane Roztoky a Graetel (Spišská Nová Ves) od Rakúskej vysokopecnej spoločnosti (huta Žofia) v Ostrave, ale r. 1892 ich odpredalo spoločnosti Friedenshutte v Katoviciach. V roku 1895 kúpilo ťažiarstvo vyčerpanú medenorudnú baňu v Koterbachoch (dnešné Rudňany);

v bani začalo dobývať siderit, ktorý do tej doby zostával nevyužitý. Význam bane vzrástol najmä po dostavaní košicko-bohumínskej železnice; čoskoro z nej vyrástla najväčšia železorudná baňa na území Slovenska (okolo 1000 zamestnancov).

Pretože železiarne sa ani získaním baní v Rudabányi a Rudňanoch nezbavili nedostatku vlastných rúd, obrátili svoj záujem na švédske bane s kvalitnými železnými rudami. Najprv v roku 1897 a potom v roku 1915 získalo ťažiarstvo v severnom a strednom Švédsku železorudné bane Haksberg, Kuskullskulle a inde (baňa Freia). Tak sa Vítkovice úplne zabezpečili vlastnými že-leznými rudami.

Okrem toho Vítkovické ťažiarstvo vlastnilo mangánorudný závod v Kišovciach (až do roku 1927 spoločne s Vojtechom Szentiványim z Prešova) so 150 robotníkmi (v priemere).

Pri pražení a aglomerácii železných rúd v Rudňanoch sa z pecí odsávali plyny, ktoré sa kondenzovali na ortuťonosný kal. Z kalov a ortuťonosných prachov sa získavala ortuť. Spôsob získavania ortuti z tamojších tetraedritov bol azda ojedinelý v celej Európe; rudnianska baňa Vítkovického ťažiarstva bola najväčším producentom ortuti v Československu

Opis závodov:

Rudňany (Koterbachy): Dobývalo sa z dvoch mohutných rudných žíl Droždiak a Hrubá. Výplň žíl tvoril siderit (čiastočne limonit), sprevádzaný barytom, plavým a medeným kýzom. Plavý kýz obsahoval ortuť. Baňa bola veľmi stará, v 18. storočí mala najhlbšiu jamu, hlbokú až 350 m. Z bane viedla spočiatku lanovka k úpravniam a pražiarňam, neskoršie sa zrušila a doopravovala sa 4,5 km dlhou dedičnou štôlňou benzolovými lokomotívami. Všetky ťažné jamy boli opatrené elektrickými ťažnými strojmi. K odvodňovaniu nižších horizontov slúžila čerpacia stanica s dvoma čerpadlami (po 2,3 m3 za min.). Od roku 1912 sa v bani používali pneumatické kladivá. V úpravni sa ruda preosievala a kusová ruda ručne triedila. V pražiarni bolo 56 pecí zväčša s umelým ťahom. Ortuťovňu tvorilo zariadenie s valcovitou pecou, sušiacou pecou s mechanickým pohrabovaním a dva mlyny. Prachová železná ruda sa aglomerovala v otáčavej peci. Závod spájala 2,8 km dlhá vlečka so železničnou stanicou v Markušovciach, premávali na nej dve parné lokomotívy.

Kišovce: V bani sa pracovalo so vzduchotlakovými kladivami. Ruda v bani sa prepravovala na nekonečnom lane. Dva kilometre dlhá lanová dráha dopravovala rudu na železničnú nakladaciu stanicu. Energiu dodávala závodu lokomobila o výkone 150 konských síl. Na odvodňovanie bane sa použilo päť čerpadiel s celkovým výkonom 2 m3 za minútu.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec