Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Rudňany - história ťažby, opis ložiska
zdroj: Ochrana neživej prírody Slovenska, Bozalková, Galvánek, Slivka, 1972
pridané: 8.12.2005

Rudnianske ložisko bolo známe už v stredoveku. Podľa archívnych správ prvé banské diela boli založené v roku 1332 pod názvom Kupferbach. Z obdobia 13. až 17. storočia sa zachovalo veľmi málo písomných správ. Ťažil sa železný klobúk (najvrchnejšia, rozložená časť) ložiska. Veľký rozvoj ťažby sa začína asi v polovici 17.storočia, najmä v čase, keď sa uskutočňujú rozsiahle ťažobné a otvárkové práce. Už vtedy dosahovali hĺbky dobývok do 200 m pod povrch, pričom orientácia bola prevažne na meď, striebro a ortuť. Striebronosné medené rudy sa ťažili po viac ako šesť storočí. V prvej tretine 19. storočia sa zistilo, že „koterbašský plavý kyz" (rudniansky tetraedrit) obsahuje tiež ortuť a od tých čias sa získava kovová ortuť ako vedľajší produkt.

Baryt, siderit, tetraedrit a chalkopyrit z Rudnian

V 18. storočí mala najhlbšia jama hĺbku až 350 m. Nakoľko sa však ťažba orientovala výlučne na medené rudy a hlavnej žilnej výplni sideritu sa nevenovala pozornosť, ťažba postupovala intenzívne do hĺbky. Do polovice 19. storočia, keď nastal rýchly úpadok ťažby medenej rudy, postúpili ťažobné práce do hĺbky 400 m pod povrch a jestvovali už takmer všetky súčasné zvislé banské diela, ako šachta Jozef, Pätorská šachta, Krížová a ďalšie. Ubúdanie medených rúd a ťažkosti s odvodňovaním baní donútili banské podniky koncom 19. storočia zastaviť prácu. Nový rozvoj ťažby nastáva po roku 1895, keď celé ložisko odkúpila spoločnosť „Vítkovické horní a hutní težírstvo", ktorá začala systematickú ťažbu ložiska na železnú rudu úplne novou otvárkou pomocou horizontálnych i zvislých banských diel. Ťažili sa iba siderity a v malej miere čisté baryty. Z niekoľkých obzorov sa vyťažená ruda dopravovala k úpravniam spočiatku lanovkou, neskoršie po vyťažení vrchných častí sa lanovka zrušila a ruda sa dopravovala dedičnou štôlňou dlhou 4,5 km lokomotívami.

Po roku 1945 bol ťažobný podnik znárodnený a nastal mohutný rozvoj ťažby. Súčasne sa ťažba pohybuje už na desiatom obzore a otvárka na trinástom obzore, pričom ťažba je trojnásobne až štvornásobne vyššia ako pred rokom 1945. Rudňany sú v súčasnosti takmer jediným ťaženým ložiskom ortuti, ktoré v plnom rozsahu kryje domácu potrebu, rovnako ako aj v ťažbe barytu. Ťažba železných rúd, aj keď je z hľadiska potrieb našich hút iba doplnkom (potreby sú kryté prevažne dovozom zo ZSSR), predstavuje zo všetkých druhov rúd najvyššiu ročnú ťažbu u nás.

Hlavnú žilnú výplň rudnianskeho ložiska tvorí siderit a baryt, ktoré spolu so sulfidmi medi a ortuti zvýrazňujú nielen priemyselný, ale aj mineralogický význam ložiska. Siderit, nazývaný tiež ocieľok, má pomenovanie gréckeho pôvodu („sideros" = železo). Je to uhličitan železa FeCO3.

Čistý siderit z Rudnian obsahuje okrem Fe, C a 0 aj izomorfnú prímes Ca, Mg, Zn a Ni. Obsah FeO je od 45 do 53 %, obsah CaO kolíše od 0,2 do 0,83 %, ob-sah MgO je 2,79—9,59%, MnO 2—3,6%. Zinok pozorovali v niekorkých stotinách percenta, nikel je stálym sprievodným prvkom rudnianskych a takmer všetkých sideritov Slovenského rudohoria.

Najčastejší tvar kryštálov sideritu je klenec (romboéder), často má ohnuté plochy, takže je šošovkovitý. Býva však zväčša celistvý, hrubozrnný až jemnozrnný. Štiepateľnosť má výbornú podľa romboédra. Čerstvý siderit je hrachovo-žltý, žltobiely alebo sivý, lesk má skelný. Vzniká z hydrotermálnych roztokov pri pomerne nízkych teplotách a utvára buď žilné ložiská (ak hydrotermálne roztoky prúdili puklinami nerozpustených hornín), alebo metasomatické ložiská (ak hydrotermálne roztoky prúdili po puklinách rozpustných hornín - vápencov, ktoré postupne nahrádzali).

Najznámejšie ložiská sideritu sú v Slovenskom rudohorí. Žilné ložiská sú známe napríklad z Rožňavy, Rudnian, Spišskej Bane, Sloviniek, Gelnice, Poproče a pod. Metasomatické ložiská sú napríklad v Dobšinej, Mlynkách, Železníku, Nižnej Slanej a pod. Na žilných ložiskách, ako napríklad na rudnianskom ložisku, siderit okrem barytu sprevádza rad minerálov. Z primárnych minerálov je to hematit (pozri Vl/26), pyrit, arzenopyrit, chalkopyrit, tetraedrit a z nerudných minerálov, okrem podstatne zastúpeného barytu je to kremeň, ankerit a Fe - dolomit.

Medzi vzácne minerály na tomto ložisku patrí rýdza ortuť, chalkozín, bornit, covellín, sfalerit, rumelka, antimonit, gersdorffit, magnetit, turmalín a pod. Oxidačná zóna ložiska je vyvinutá do hĺbok asi 50 až 100 m a obsahuje tieto minerály: kuprit, limonit, psilomelán, malachit (vzácne v ihličkách v limonitovej žilovine), azurit, sadrovec, aragonit, annabergit, erytrin a „prášková rumelka" vzniknutá rozpadom Hg - tetraedridu (schwazitu). Pre rudnianske ložisko je typická primárna zonálnosť v smere od povrchu do hĺbky. Ide predovšetkým o postupné ubúdanie barytu na úkor sideritu, čo je zapríčinené zatláčaním sideritu barytom prevažne bližšie k povrchu. Vtedy je žilná výplň často detailne prúžkovaná a brekciovitá. Tento jav, pomenovaný ako vnútrožilná metasomatóza, patrí k svetovým unikátom. Metasomatóza prebieha buď od kraja sideritového prúžku.alebo od hraníc jednotlivých sideritových zŕn. Barytové metakrysty majú charakteristický tabuľkovitý vývoj. Dosahujú veľkosť od milimetrov po tabuľky viac ako 1 meter dlhé a 25 cm široké.

Ochrana neživej prírody Slovenska, Bozalková, Galvánek, Slivka, 1972