Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Vývoj banského školstva v Banskej Štiavnici do roku 1922
zdroj: www.spsmikobs.sk
pridané: 10.2.2005

Najvýznamnejším zdrojom štátnej pokladnice habsburskej monarchie v 16. - 18. storočí boli príjmy, ktoré pochádzali z ťažby drahých a farebných kovov na dnešnom území Slovenska. V 17. storočí vrcholila na tomto území turecká expanzia, začiatkom 18. storočia protihabsburské povstania. Tieto udalosti veľmi nepriaznivo vplývali aj na baníctvo a na ďalšie nadväzujúce odvetvia. Baníctvo malo v tomto období už dosť vlastných problémov, ktoré súviseli so stále väčším zatápaním čoraz hlbších banských diel, ako aj s nevyhnutnosťou sústreďovať sa na dobývanie a úpravu chudobnejších rúd. To všetko prispievalo k vytváraniu podmienok pre čoraz väčší rast záujmu banských úradov i Dvorskej komory vo Viedni o ďalšie povznesenie a rozvoj baníctva v celej habsburskej monarchii, ale osobitne na území dnešného Slovenska. Jedným z účinných prostriedkov, ktorý mal k dosiahnutiu tohto cieľa prispieť, bolo organizovanie prvých foriem výučby banského odborného dorastu. Ich kolískou sa stala vo väčšine prípadov Banská Štiavnica, pričom niektorým z nich patrí aj svetový primát. Pri výbere miesta pre Banskú Štiavnicu rozhodlo niekoľko daností: stáročné tradície baníctva, úpravníctva či hutníctva, ich vtedajšia vysoká úroveň, ale aj veľká perspektívnosť ťažby drahých kovov v banskoštiavnickom rudnom revíri.

Predakademické obdobie

Zmienku o prvej cieľavedomej a organizovanej forme výuky odborného banského dorastu v Európe vôbec nachádzame v Banskej Štiavnici už roku 1605. Znenie dekrétu z 10. decembra 1605 nás oprávňuje predpokladať, že výuka odborného banského dorastu - expektantov - existovala v Banskej Štiavnici už predtým. Nádejných banských úradníkov - expektantov, ako sa vtedy nazývali, prideľovali jednotlivým banským úradom, kde sa niekoľko rokov zacvičovali v jednotlivých odboroch banskej činnosti a prevádzky. Kto sa z expektantov v práci osvedčil a dobre spoznal príslušný odbor, toho prijali za banského úradníka. Dekrétom Dvorskej komory vo Viedni z 10. januára 1632 sa táto forma výuky rozšírila na celé územie habsburskej monarchie. Popri praktickej výuke v baniach, hutách, mincovniach a na banských správach vedúci úradníci poskytovali expektantom aj príslušné teoretické vedomosti. O dô- ležitosti, ktorú pripisovala Viedeň budúcim banským odborníkom, svedčí fakt, že Dvorská komora mala výhradné právo ich umiesťovania na budúcich pracoviskách. Starostlivosť o ich výchovu dokazuje aj štipendium 102 zlatých ročne, ktoré im prideľovali v priebehu výučby. Dekrét Dvorskej komory vo Viedni z 10. januára 1632 je súčasne prvým známym dokumentom v Európe o poskytovaní štipendia budúcim banským odborníkom.

Z inštrukcie Dvorskej komory (vo Viedni 22. septembra 1676 vyplýva, že komorskí úradníci mali expektantov vyučovať najmä v banskom meračstve a hutníctve. Aj z ďalšieho nariadenia Dvorskej komory z 20. apríla 1703 vysvitá, že sa výchove expektantov venovala veľká pozornosť, pretože ich počas výučby, ktorá trvala pravdepodobne 2 roky, nemali zaťažovať administratívnymi ani kancelárskymi prácami.

Počas celého 17. storočia, ale aj v 18. storočí všetky objavy a vynálezy sa spravidla prísne strážili. Brány univerzít zostávali pred technickými vedami zavreté, preto postupne začali zákonite vznikať najskôr odborné a potom aj vysoké technické školy. Baníctvo bolo oblasťou kde bolo prvý raz nevyhnutné riadne školské vzdelávanie a kde sa aj organizovane verejne vyučovali technické a prírodné vedy vôbec. Aj v tomto smere patrí Banskej Štiavnici významné miesto.

Dňa 12. júna 1735 vydala Dvorská komora vo Viedni dekrét a inštrukciu o vyučovaní na baníckej škole (Bergschule) v Banskej Štiavnici. Spolu s Jáchymovskou inštrukciou z roku 1733 je to prvá inštrukcia na svete vôbec, ktorá vymedzovala organizačnú štruktúru,, učebný plán i metódy vyučovania banských odborníkov. Okrem toho, že sa presne stanovila dĺžka učenia na dva roky, významná bola aj požiadavka, že žiak musel po dvoch rokoch mať nielen teoretické vedomosti, ale musel vedieť riešiť aj praktické úlohy. Výučba a výcvik prebiehali v štyroch hlavných odvetviach - všeobecná a banská geológia, banské právo a zvyklosti, banské meračstvo, skúšobníctvo a hutníctvo. Prvým profesorom tejto školy bol slovenský polyhistor - Samuel Mikovíni, jeden z najvýznamnejších vedcov 18. storočia v Uhorsku (1686-1750).

Dôležitým krokom v organizácii výučby banského dorastu v Banskej Štiavnici bol dekrét Dvorskej komory zo 6. augusta 1737. Banskoštiavnická banícka škola sa stala školou so systematickou teoretickou výučbou a študijným poriadkom. Počet žiakov bol zredukovaný zo 14 na 8 a okrem plateného profesora každému žiakovi určili jedného inštruktora. Vyučovanie na škole bolo bezplatné, výdavky na platy inštruktorov hradila štátna pokladnica. Škola zásluhou Samuela Mikovíniho dosiahla takú úroveň ako nijaká iná podobná škola v 1. polovici 18. storočia v Európe. Škola bola bezprostredné podriadená Hlavnému komorskogrófskemu úradu v Banskej Štiavnici a najvyšší dozor vykonávala Dvorská komora vo Viedni. Mikovíni prednášal žiakom najskôr v Štiavnických Baniach, potom vo vlastnom dome v Banskej Štiavnici. Škola bola v Štiavnických Baniach, kde bolo aj laboratórium. Mikovíniho prednášky sa sústreďovali predovšetkým na matematiku, geometriu a meračstvo. Osvojenie týchto vedných disciplín a ich aplikácia v praxi mala existenčný význam najmä pre baníctvo v banskoštiavnickom rudnom revíri.

Obdivuhodné vedomosti z viacerých vedných odborov a dlhoročné Mikovíniho praktické skúsenosti znamenali neobyčajné pozdvihnutie aj celkovej odbornej prípravy budúcich banských odborníkov. Roku 1748 robil Mikovíni veľké regulačné práce na Dunaji pri Komárne, o rok neskôr viedol výstavbu kráľovského paláca v Budíne a roku 1750 pracoval na regulácii Váhu pri Trenčíne, čo sa mu stalo osudným, pretože pri týchto prácach prechladol, ochorel a zakrátko aj zomrel. So zreteľom na veľkú pracovnú zaujatosť Mikovíniho mimo Banskej Štiavnice od roku 1748 za banského merača vymenovali niekdajšieho Mikovíniho žiaka Johanna Tobiáša Brinna a za jeho asistenta Turmanna - takisto jeho bývalého žiaka. Obaja však museli aj vyučovať banské meračstvo. Po Mikovíniho smrti nevymenovali však učiteľa na prednášanie matematiky. Ochudobnená teoretická príprava prešla na banského merača, ktorý mal svoje pôsobisko v dnešných Štiavnických Baniach. Roku 1751 sa aj sídlo školy premiestilo do úradnej miestnosti pri súkromnom byte banského merača.

Škola pripravovala predovšetkým stredné odborné kádre: banských a hutných dozorcov, správcov a podobne. Všetci títo sa pripravovali len v jednom odbore. Výnimočne nadaní a usilovní žiaci študovali postupne aj ďalšie odbory a boli tak vlastne pripravení ako vyššie odborné kádre.

Vyučovanie trvalo od 1. januára do 31. decembra. Teória sa prednášala v zime a v lete býval praktický výcvik v banských, úpravníckych a hutníckych zariadeniach. Prax expektantov bývala občas aj v zime, no len aby sa nenarušil vyučovací proces. Pôvodne sa vyučovali len štyri predmety, neskôr pribudol ešte piaty - čistenie zlata a mincovníctvo.

Systém vyučovania sa zakladal na tom, že každý expektant sa pripravoval na svoje budúce povolanie štúdiom príslušnej špecializácie. V prvom ročníku expektanti získali prehľad o všetkých hlavných a príbuzných odvetviach banskej činnosti, aby mali nielen potrebný všeobecný základ, ale aby sa zistili aj ich sklony a nadanie pre štúdium jednotlivých odborov. V druhom ročníku navštevovali už len prednášky z jedného odboru, ktorý bol profilujúcim pre ich budúce povolanie.

Rozdelenie štúdia na jednotlivé špecializácie podľa nariadenia Dvorského kolégia pre baníctvo a mincovníctvo z 26. augusta 1754 malo aj svoju negatívnu stránku. Absolventi školy v prípade, že sa zmenili výrobné podmienky alebo ak bolo potrebné zastávať funkcie vyšších banských úradníkov, nemali dosť odborných vedomostí, aby mohli na takých mies- tach pracovať. Preto Dvorské kolégium pre baníctvo a mincovníctvo vydalo 10. januára 1758 nariadenie, aby sa absolventi školy, ktorí dosahovali dobré výsledky, po skončení štúdia venovali aj ďalším odvetviam banských vied, ale aj komorskému hospodárstvu, a lesníctvu. Veľký dôraz sa kládol na prax. Kým sa absolventi stoly dostali do funkcie, na ktorú sa pripravovali, museli praxovať aj niekoľko rokov. Pôvodné štipendium 156 zlatých sa postupne zvyšovalo až na 208 zlatých ročne. Do funkcie banského dozorcu, prípadne do ďalších vyšších funkcií sa mohol absolvent dopracovať len poctivou a svedomitou manuálnou prácou. Ináč sa absolventi v nijakom prípade nesmeli stať banskými úradníkmi.

Rozvoj prírodných vied v polovici 18. storočia, potreba ďalšieho rozvoja banskej výroby ako hlavného zdroja príjmov štátnej pokladnice, rozptýlenosť a rozličná úroveň výučby na podobných školách v habsburskej monarchii, z ktorých si len banskoštiavnická škola ešte aj v 50. rokoch 18. storočia udržiavala stály primát, prinútili Dvorskú komoru zaoberať sa otázkou výučby banských odborníkov. Aj napriek tomu, že sa po hĺbkovej previerke úrovne vyučovania na všetkých banských školách v habsburskej monarchii, ktorá sa uskutočnila roku 1758 na príkaz panovníčky Márie Terézie z 11. decembra 1757, konštatovala najvyššia úroveň v Banskej Štiavnici, z hľadiska súčasných, ale najíma budúcich potrieb rozvoja baníctva a príbuzných odvetví ani táto úroveň nestačila. Najväčší nedostatok banskoštiavnickej baníckej školy bol v tom, že od roku 1750 (a čiastočne už od roku 1748) sa tu nekonali systematické prednášky. To bol jeden z hlavných dôvodov, že výchova vyšších banských úradníkov bola nedostatočná. Čoraz častejšie sa ozývali hlasy po zvýšení úrovne banských vedných disciplín. Na základe písomného podnetu registrátora Úradu najvyššieho banského a mincovného majstra v Prahe Tadeáša Peithnera panovníčke Márii Terézii sa na porade vo Viedni 22. októbra 1762 rozhodlo síce o jeho vymenovaní za profesora banských vied na Karlovej univerzite v Prahe, ale oveľa väčší význam malo ďalšie rozhodnutie o zriadení samostatnej celoštátnej školy vyššieho typu, ktorá by vychovávala banských a hutníckych odborníkov pre všetky krajiny habsburského mocnárstva. A tu sme pri zrode budúcej banskoštiavnickej akadémie - najslávnejšej a najstaršej Alfa mater tohto druhu vo svete.

Banícka a lesnícka akadémia a neskôr Vysoká škola banícka a lesnícka v Banskej Štiavnici mala až do svojho zániku v roku 1919 veľký podiel na vývoji školstva na Slovensku a je dodnes najväčšou pýchou a hrdosťou starobylej banskej Štiavnice. Aj keď existencia akadémie významne ovplyvnila aj nižšie odborné školstvo, a teda aj históriu našej školy, pre rozsiahlosť historického materiálu toto obdobie záujemcom doporučujeme preštudovať si z iných zdrojov.

Banícka škola v Štiavnických baniach a v Banskej Štiavnici

Aj keď banskoštiavnická akadémia uspokojovala potrebu najkvalifikovanejších banských odborníkov pre banskú prax, ďalší rozvoj baníctva si vyžadoval aj odbornú popravu najvyššej kategórie banských robotníkov - haviarov, ktorí vykonávali všetky druhy rozpojovacích prác, banských dozorcov, ako aj iných podúradníkov. Dvorská komora vo Viedni už roku 1775 nariadila výučbu mladých banských dozorcov. Myšlienka sa však realizovala až takmer o pol storočie neskôr, keď roku 1820 viedenská Dvorská komora nariadila Hlavnému komorskogrófskemu úradu v Banskej Štiavnici, aby pripravili plán na školenie banských podúradníkov v banskom meračstve, kreslení a banskej technológii. Návrh osnov pripravil profesor banskoštiavnickej akadémie - Ján Nepomuk Lang von Hanstadt.

Škola, ktorá sa v dekréte Dvorskej komory vo Viedni 29. septembra 1821 označuje ako Banícka škola (Bergschule), začala svoju činnosť v novembri toho istého roku. Dňa 3. novembra 1821 odznela v miestnosti banského meračstva na Vindšachte (Štiavnické Bane) prvá prednáška. Prvým vyučujúcim bol Fridrich Lang, banský úradník, ktorý mal na starosti banské vodočerpacie stroje. Vyučovanie malo dva "náukobehy" - pre začiatočníkov a pokročilých. Zo začiatku sa vyučovalo len v sobotu. Pre veľkú zaujatosť učiteľa F. Langa i J. Gôllnera bolo vyučovanie v rokoch 1823 - 1827 prerušené. Za učiteľa školy vymenovali Jána Adrianyho a za jeho suplenta banského praktikanta na závode Vojtecha Pondelníčka. Od - roku 1829 na miesto Adirianyho nastúpil Peter Knopp, ktorý tu pôsobil až do svojho penzionovania roku 1863. Roku 1835 prednášal banské meračstvo Rosisner a roku 1840 baníctvo Herzeg.

Škola mala vysokú úroveň - mala charakter štúdia popri zamestnaní. Roku 1833 sa konštatovalo, že škola nemá charakter verejného učilišťa, ale len závadnej školy. Doba výučby trvala dva roky a vyučovacou rečou bola nemčina. V 50. rokoch 19. storočia sa na konci 1. ročníka skladali skúšky z aritmetiky, geometrie, kreslenia a banského meračstva. Na konci 2. ročníka z mineralógie, geológie a baníctva. V tomto období sa na škole vyučovalo v utorok a piatok po dvoch hodinách a jediná hodina sa venovala opakovaniu a precvičovaniu staršieho učiva. V 60. rokoch sa zvýšená pozornosť venovala úpravníctvu a strojníctvu. Po smrti Petra Knoppa na jeho miesto nastúpil Ján Keller. Učil však len v rokoch 1863- 1864. Ďalším učiteľom bol Andrej Fudzík, za učiteľa 1. ročníka vymenovali Jána Slobodu, ktorý mal v prípravnom ročníku počas 2 - 3 vyučovacích hodín týždenne preberať sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie a potom trojčlenku, zlomky, geometrické kreslenie a súčasne vyučoval nemčinu.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní nemčinu nahradili maďarčinou. Na škole v tomto období vyučoval Július Rauen, Ján Sloboda a Július Rónay (Rauen). Výnosom Ministerstva financií v Budapešti z 24. októbra 1873 školu reorganizovali, čo podstatne prispelo k zvýšeniu úrovne výučby a výchovy nižších banskotechnických kádrov. Štúdium sa predĺžilo na dva a pol roka, pričom prípravné štúdium bolo len polročné. Školu, ktorá začala nadobúdať charakter pevne organizovanej školskej ustanovizne, premiestili do Banskej Štiavnice. Nový štatút, ako aj učebný plán školy plne zodpovedali vtedajším požiadavkám a zvýšeným nárokom na úroveň vyučovacieho procesu na školách technického smeru.

Škola bola najskôr umiestená v sýpke na dvore závodnej budovy Pacherštôlne, neskôr v Komorskom dvore a napokon v Belházyovskom dome. Jej prvými vyučujúcimi boli Gustáv Líszkay, Ján Tencer a Michal Dérer; riaditeľom sa stal banský riaditeľ. Prvá vyučovacia hodina odznela 12. novembra 1873. Po polročnom prípravnom štúdiu pre tých, ktorí mali len ľudovú školu, nasledoval 2. školský rak. Do školy chodili spoločne baníci aj hutníci. V 3. školskom roku, praktickom, navštevovali školu osobitne baníci aj hutníci. Od školského roku 1884/1885 žiaci museli týždenne odpracovať tri raňajšie smeny.

Tridsiatim žiakom vybratým na základe súbehu, ak sa zaviazali pracovať v erárnych službách 10 rokov, vyplácali po 150 zlatých štipendia ročne a zadarmo mali aj písacie a kresliace potreby.

Posledná organizačná zmena nastala na základe výnosu Ministerstva financií v Budapešti č. 67736/1893 z roku 1893. Výnos stanovoval nové učebné osnovy a škola sa stala štátnou školou. Dňa 1. septembra 1922 sa stala súčasťou Štátnej priemyselnej školy v Banskej Štiavnici ako jej banský odbor. To však tvorí už ďalšiu kapitolu školy, ktorá svojím vývojom vyústila až do dnešnej banskoštiavnickej Strednej priemyselnej školy.

spsmikobs.sk