Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Samuel Mikovíny - život a dielo staviteľa banskoštiavnických "tajchov"
zdroj: www.spsmikobs.sk
pridané: 11.2004

V tisícročných dejinách Uhorska bolo veľa svetoznámych osobností, ktorých sláva prekročila hranice krajiny. Všetci však boli viac či menej jednostranne orientovaní v jednotlivých vedných odboroch. Z plejády týchto osobností vysoko vyčnieva polyhistor, obdoba Leonarda da Vinci v podmienkach Uhorska, Samuel Mikovíni (l700-1750). Bol vynikajúcim matematikom, geodetom, kartografom, astronómom, vodohospodárom, staviteľom, pedagógom, ale aj umelcom - medirytcom. Pre nás je veľkou cťou, že najplodnejšie roky svojho života prežil práve v Banskej Štiavnici.

Samuel Mikovíni sa narodil v Ábelovej pri Lučenci v roku l700, jeho otec bol evanjelickým duchovným. Malý Samuel základné školy absolvoval najprv v Ábelovej, a v Lučenci. V roku 1719 odišiel do Norimbergu, kde sa učil umeniu medirytectva u medirytca Puschera. Už z tohto roku pochádza jeho prvá mapa. Je to mapa Demänovskej ľadovej jaskyne od Juraja Bucholtza ml. a Samuel Mikovíni túto mapu vyryl do medi podlá Bucholtzovho náčrtu a našla miesto aj v diele Mateja Bella Prodromus, ktoré vyšlo v roku l723. V tomto diele mal Mikovíni aj ďalšie ilustrácie, medzi inými aj pohľady na Sklené Teplice a Vyhne.

V rokoch 1721 - 1722 študoval Mikovíni "božské vedy matematické" na univerzite v Aldorge, neďaleko Norimbergu. Počas svojho pobytu v Norimbergu a Altdorfe vypracoval Samuel Mikovíni viacero rytín Altdorfu a Norimbergu, ktoré boli vydané aj tlačou. Svoje univerzitné štúdiá ukončil na univerzite v Jene. Tu získal 4. októbra 1723 diplom matematika, v našom ponímaní inžiniera - geodeta. Po skončení štúdií pracoval ako dvorný kartograf Jenského kniežatstva. Už v tomto období jeho mimoriadny talent a schopnosti vyvolali i veľkú pozornosť u nemeckých učencov a Mikovíni bol poctený členstvom vo vedeckej akadémii v Berlíne, čo v tom čase bolo mimoriadnou výnimkou. Po pobyte v Nemecku sa stal v roku l725 stoličným matematikom - geodetom bratislavskej stolice. Robil hlavne rozsiahle melioračné práce Dunaja a Váhu, ale aj hydroregulačné práce pri Tate. K bratislavskému pobytu sa viažu aj jeho prvé kartografické práce, pri ktorých využíval v značnej miere už aj astronomické pozorovania. Väčšinu týchto pozorovaní robil zo svojho astronomického observatória, ktoré si urobil v zadnej časti svojho domu.

V tom čase Matej Bell robil intenzívne prípravy pre svoje monumentálne historicko- geografické dielo o Uhorsku Notitia Hungariae Novae histonco - geographica. Na vydaní tohto diela veľmi záležalo aj cisárovi Karolovi VI. a preto na doporučenie Mateja Bella ho cisár v roku l731 poveril vypracovaním mapy uhorských pre Bellovo dielo. Kráľovská miestodržiteľská rada v Bratislave následne vyzvala všetky stoličné úrady, aby vychádzali Mikovínimu pri jeho mapovacích prácach v ústrety. Bolo teda zásluhou nielen Mateja Bella, ale aj Samuela Mikoviniho, že vzniklo dielo, ktoré v tom čase nemalo obdobu v Európe.

V roku 1735 cisár Karol VI. vymenoval Mikovíniho za cisársko-kráľovského geometra stredoslovenských banských miest - Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice, Kremnice, Novej Bane, Banskej Belej, Pukanca a Ľubietovej a súčasne ho poveril založením banskej školy v Banskej Štiavnici. Ako cisársko-kráľovský geometer sa mimoriadne zaslúžil o začiatok "zlatého veku" banskoštiavnického baníctva, keď ťažba striebra vďaka jeho veľkým zásluhám o pozdvihnutie baníctva bola taká veľká ako nikde inde v Európe.

V roku 1993 sa Banskej Štiavnici dostalo takej medzinárodnej pocty a uznania ako máloktorému mestu na svete. Historické mesto a technické pamiatky priľahlého okolia boli zapísané na Listinu svetového dedičstva UNESCO. Keď hovoríme o technických pamiatkach, myslí sa tým v prvom,rade dodnes vo svojej podstate zachovaný niekdajší banský vodohospodársky systém pozostávajúci z umelých vodných nádrží (tajchov), zberných náhonných jarkov a vodných štôlní. Jeho hlavným tvorcom bol polyhistor, vedec svetového významu Samuel Mikovíni, ktorý geniálnym spôsobom nielenže vyriešil dovtedajšiu energetickú krízu Banskoštiavnického baníctva, ale vybudovaním komplexného banského vodohospodárskeho systému sa vytvorili podmienky pre taký rozvoj baníctva v banskoštiavnickom rudnom revíri ako nikdy predtým ani potom. Ťažba striebra v tomto revíri dosahovala do konca 18. storočia také hodnoty, ako nikde v Európe. Komplexne riešil celú problematiku energetickej základne baníctva v banskoštiavnickom revíri a súčasne voda z umelých vodných rezervoárov - tajchov bola neodmysliteľným a nepostrádateľným technologickým činiteľom pre úpravnícke spracovanie rúd v celom banskoštiavnickom rudnom revíri. Cesta k tomuto zenitu však, nebola ani trochu jednoduchá.

Po stáročia trvajúcom rozmachu podnikania v banskoštiavnickom rudnom revíri už v 1. polovici 16. storočia sa objavujú aj prvé negatívne dôsledky tohto rozvoja, banské diela sa čoraz viacej prehlbovali, a to zase znamenalo čoraz väčšie starosti s čerpaním banských vôd. Prvé vodné nádrže, ktoré vznikli v priebehu 16. a 17.storočia v banskoštiavnickom rudnom revíri, už boli vlastne hľadaním riešenia v nastupujúcej energetickej, technickej ako aj technologickej kríze baníctva v tejto oblasti. Vodne nádrže sa stávajú novou energetickou základňou hlavne pre úpravnícke zariadenia tej doby - stupy, kde voda sa stáva nepostrádateľným technologickým činiteľom pri úprave chudobnejších rúd.

Nová, perspektívna energetická základňa sa vytvára popri prirodzených zdrojoch (potoky, vody z dedičných štôlní) budovaním umelých vodných nádrží. Vtedajšia technika stavieb v tejto oblasti nedovoľovala robiť smelšie, odvážnejšie stavby. Z tohto dôvodu všetky umelé vodné nádrže, ktoré slúžili v banskoštiavnickom rudnom revíri pre potreby banskej a úpravníckej činnosti ešte aj v 17. storočí boli menšie, so zemnými sypanými hrádzami.

Najvýznamnejším predchodcom Samuela Mikovíniho bol Matej Kornel Hell - hlavný banský strojmajster, koncom 17. a v prvých desaťročiach 18. storočia. V priebehu druhého decénia 18. storočia postavil, resp. prebudoval viaceré vodné nádrže a súčasne na ich vodnej energetickej základni skonštruoval progresívne vodočerpacie mechanizmy s kývavým pákovým prevodom - stangenkunsty, ktoré vyčerpali zatopené bane. Banskoštiavnické bane boli zachránené pred zánikom, nie však na dlho. Množstvo vody akumulovanej v doterajších vodných nádržiach nepostačovalo na stúpajúce potreby banskej a úpravníckej prevádzky. Keď bol suchý rok, situácia sa natoľko zhoršovala, že vodné nádrže sa rýchlo vyprázdnili. Úpravnícke zariadenia na spracovanie rúd - stupy museli stáť a v baniach, ktoré dosahovali z roka na rok čoraz väčšie hĺbky, museli neefektívne pracovať pri čerpaní vody a vertikálnej dopravy stovky ľudí a koni. Najreálnejším východiskom z danej situácie mohlo byť len vybudovanie komplexného banského vodohospodárskeho systému, ktorej úlohy sa ujal s maximálnou zodpovednosťou Samuel Mikovíni. Tento vynikajúci matematik, geodet, kartograf a staviteľ prišiel do Banskej Štiavnice z poverenia cisára Karola VI. zo dňa 28. septembra 1735 za cisársko-kráľovského geometra (v našom ponímaní inžiniera) stredoslovenských banských miest a súčasne bol poverený organizovaním banskej odbornej školy v B. Štiavnici, ktorej sa stal aj prvým riaditeľom. Počas svojho pôsobenia v tomto meste (ba dokonca už aj pred týmto príchodom) projektoval a budoval ďalšie vodné nádrže omnoho väčšie, ale hlavne konštrukčne veľmi pevné a ekonomické. Projektoval tiež desiatky kilometrov dlhých zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní. V konečnom dôsledku vytvorí v podstate ten systém vodných nádrží - tajchov, ktorý nielenže definitívne vyriešil otázku energetickej základne baníctva v banskoštiavnickom rudnom revíri na celý zbytok 18. storočia, ale prevažne aj na celé 19. a začiatok 20. storočia.

Mikovíni mimo stavby nových vodných nádrží opravil prakticky aj všetky dovtedajšie významné vodné nádrže, ktoré v tom čase slúžili banskej prevádzke, postavil, alebo aspoň opravoval či zväčšoval hrádze vodných nádrží Rozgrund, Velká Vindšachtská, Veľká a Malá Richňavská, Evička, Bakomi, Veľká a Malá Kolpašská, Horná a Dolná Hodrušská, Krechsengrund, Kornberg, dve Komorovské, Belianska a dve Michalštôlnianske. Od pol. 18. storočia boli vybudované len Počúvadlo, Klinger a Halčianska vodná nádrž (Počúvadlo postavil žiak S. Mikovíniho Jozef Karol Hell). Na princípe využitia vody ako energetického zdroja vznikli v Banskej Štiavnici v polovici 18. storočia v tom čase najefektívnejšie banské vodočerpacie mechanizmy na svete, z ktorých hlavne vodnostlpcový čerpací stroj sa postupne šíril aj do ostatných banských centier v Európe - Čiech, Nemecka, Francúzska, Nórska, ale aj Anglicka. Technika ťažby rúd, vodočerpacia, úpravnícka i hutnícka technika v 18. a prvej polovici 19. storočí v mnohých prípadoch bola najvyspelejšia v Európe. Vzhľadom na túto skutočnosť a koncentráciu najprogresívnejších banských, úpravníckych a hutníckych zariadení v habsburskej monarchii bolo aj rozhodnutie panovníčky Márie Terézie v roku 1762 o založení prvej baníckej akadémie a súčasne prvej vysokej školy technického charakteru na svete jednoznačné. Miestom pôsobenia tejto svetoznámej alma mater na vyše 150 rokov sa stala Banská Štiavnica.

Samostatnú pozornosť si zasluhujú na tú dobu vysoko progresívne technické parametre vodných nádrží v okolí Banskej Štiavnice. Absolutórium si v tomto smere zaslúži zvlášť vodná nádrž Rozgrund, ktorú S. Mikovíni vyprojektoval a postavil v rokoch 1743 - 1744. Táto vodná nádrž je aj z hľadiska dnešných hydrotechnických požiadaviek mimoriadne progresívnou stavbou. Sklon na návodnej strane je 1:1,5 a sklon na vzdušnej strane 1:1,25 - 1:1,75. Až do vybudovania francúzskej priehrady Meurad v roku 1855 bol Rozgrund bezkonkurenčne považovaný za najprogresívnejšie a najodvážnejšie postavenú hrádzu vodnej nádrže na svete.

Banský vodohospodársky systém vytvorený Samuelom Mikovínim pred viac ako dva a pol storočím je v svojej podstate zachovaný dodnes. Vodné nádrže - tajchy už neslúžia svojmu pôvodnému účelu. Tieto prekrásne blankytné oči Štiavnických vrchov slúžia ako zdroje pitnej a úžitkovej vody, ale hlavne sú to miesta oddychu a rekreácie tisícok ľudí od nás i zo zahraničia. Sú však a iste budú aj v budúcnosti miestami trvalej úcty a obdivu voči ich geniálnemu tvorcovi Mikovínimu.

Samuel Mikovíni spolupracoval aj pri konštrukciách svetoznámych vodočerpacích strojov Jozefa Karola Hella, ale možno aj povedať, že nebolo jediného technického problému, do ktorého by tento ctený a uznávaný učenec v banskoštiavnickom revíri nebol zasahoval. Kým ešte začiatkom 18. storočia sa uvažovalo o zastavení baníctva v banskoštiavnickom rudnom revíri, stačilo pár rokov pôsobenia Mikovíniho v Banskej Štiavnici, aby sa ťažba striebra a zlata rozvinula do takých podôb ako nikdy predtým ani potom. V rokoch 1740 - 1760 sa tu vyťažilo 14 ton zlata a 475 ton striebra. Bolo najväčšou zásluhou Banskej Štiavnice, že v tomto období produkovalo Slovensko asi 4-krát viac striebra ako Sasko, asi 6-krát viac ako Sedmohradsko, a dokonca asi 9-krát viac ako Čechy. Svetovú slávu dosiahla banskoštiavnická banská škola, ktorú založil a ktorej sa stal prvým riaditeľom Samuel Mikovíni. Nielenže to bola prvá škola svojho druhu v Európe, ale až do konca jeho života nikde v Európe podobné školy nedosahovali takú úroveň ako Mikovíniho škola. Od tejto strednej školy už nebolo ďaleko k založeniu svetoznámej Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici (1762), nielen prvej školy svojho druhu na svete a súčasne prvej vysokej školy technického charakteru na svete.

Na žiadosť trenčianskeho magistrátu vyslala Uhorská dvorská komora Mikovíniho do Trenčína, aby tam uskutočnil protipovodňové regulačné hrádze na Váhu. Do Trenčína odcestoval v marci 1750. Túto svoju prácu nedokončil. V sychravom počasí ochorel a odcestoval domov do Banskej Štiavnice. Cestou domov umrel 23. marca 1750 na dosiaľ neznámom mieste.

Jazierko pri osade Banky

spsmikobs.sk